Nová dohoda medzi Iránom a Sýriou je pre Čínu geopolitickou výhrou

Peking 18. mája 2023 (HSP/oilprice/Foto:TASR/AP-Syrian Presidency via Facebook)

Pre čínsky viacnásobný a viacgeneračný projekt “Jeden pás, jedna cesta” je kľúčový šiitský polmesiac na Blízkom východe, píše Simon Watkins pre Oil Price

Šiitský polmesiac moci, v ktorom dominuje Irán, hlavný dlhodobý spojenec Číny na Blízkom východe, a ktorý zahŕňa aj Irak, Sýriu, Jordánsko, Libanon a Jemen, umožňuje Číne tri kľúčové geopolitické výhody. Po prvé, môže byť využitý na to, aby držal USA v týchto oblastiach v šachu. Po druhé, ponúka niekoľko priamych dopravných trás do Európy, ktoré možno využiť otvorene alebo skryto. A po tretie, má obrovské zásoby ropy a plynu, z ktorých mnohé v súčasnosti zlacňujú. Nedávny podpis komplexného plánu strategickej a dlhodobej spolupráce medzi iránskym prezidentom Ebrahimom Raisimom a jeho sýrskym náprotivkom Bašárom al-Asadom vrátane dohôd o rope a energii posilňuje každý z týchto faktorov pre Čínu a pre jej vlastného širšieho geopolitického spojenca, Rusko. V rámci “iránsko-čínskej 25-ročnej komplexnej dohody o spolupráci”, ktorá bola prvýkrát odhalená kdekoľvek na svete v mojom článku z 3. septembra 2019 na túto tému a ktorá bola v plnom rozsahu analyzovaná v mojej novej knihe o novom usporiadaní svetového trhu s ropou, vtedajší prvý viceprezident Iránu Eshaq Jahangiri v auguste 2019 oznámil, že jeho krajina podpísala s Čínou zmluvu o realizácii projektu elektrifikácie hlavnej 900-kilometrovej železničnej trate spájajúcej Teherán so severovýchodným mestom Mašhad v blízkosti hranice s Turkménskom. K tomu sa pripojil plán rozšíriť túto modernizovanú sieť na severozápad cez Tabríz, kde sa nachádza niekoľko kľúčových lokalít súvisiacich s ropou, plynom a petrochémiou a východiskový bod pre plynovod Tabríz – Ankara. Vysokorýchlostné vlakové spojenie Mašhad – Teherán bude v konečnom dôsledku kľúčovou súčasťou 2 300 km dlhej Novej hodvábnej cesty, ktorá spája Urumči, hlavné mesto západnej čínskej provincie Sin-ťiang, s Teheránom a po ceste spája Kazachstan, Kirgizsko, Uzbekistan a Turkménsko. Potom má Čína v pláne rozšíriť železničné spojenie cez Tabríz do Turecka a Bulharska a potom do zvyšku južnej Európy.

Ako doplnok k týmto dopravným spojeniam, ktoré vedú cez krajiny šiitského polmesiaca, Irán – s pomocou Číny – buduje energetickú sieť šiitského polmesiaca a Blízkeho východu, ktorej centrom je Teherán. Táto sieť je založená na dodávkach ropy, plynu a elektrickej energie, čo umožňuje nielen vybudovanie stálej infraštruktúry spájajúcej jednu krajinu s druhou, ale aj stálu prítomnosť “technického a bezpečnostného” personálu na mieste, z ktorého mnohí už sú alebo budú iránski a čínski pracovníci. Tak ako obrovské dodávky plynu do Európy poskytovali Rusku obrovskú moc na celom kontinente až do zmeny tohto usporiadania po invázii na Ukrajinu, tak budú iránske dodávky elektriny a iných energií robiť to isté na Blízkom východe. Zapojenie potenciálnych krajín do tejto predstavy spočiatku prostredníctvom menej otvorene hrozivej ponuky – napríklad iránsky spojenec Irak ponúkajúci dodávky ropy – je štandardnou taktikou Teheránu na dosiahnutie svojho cieľa a dohody oznámené medzi Irakom a Jordánskom sú v tomto kontexte ilustratívne.

Jedným z takýchto pravidelných oznámení bolo predĺženie zmluvy o dovoze ropy z Iraku pre Jordánsko. Na pozadí tejto dohody sa uskutočnili širšie diskusie o budúcich vzťahoch medzi Jordánskom a Irakom, ktoré vyústili do podpísania zmluvy o prepojení elektrických sietí oboch krajín. Tým by sa zabezpečilo priame spojenie medzi Jordánskom a Iránom, ktorý stále dodáva Iraku plyn a elektrickú energiu pre jeho elektrickú sieť. V roku 2020 iránsky minister energetiky Reza Ardakanian uviedol, že elektrické siete Iránu a Iraku sa plne synchronizovali, aby mohli poskytovať elektrickú energiu obom krajinám vďaka novému 400-kV prenosovému vedeniu Amarah – Karkeh. Dodal, že iránske a iracké dispečerské centrá v Bagdade sú plne prepojené, energetické siete sú hladko prepojené a Irán podpísal s Irakom trojročnú dohodu o spolupráci. Medzitým vtedajší iracký minister pre elektrickú energiu Majid Mahdi Hantoush oznámil, že Irak pracuje nielen na prepojení svojej siete s elektrickými sieťami Jordánska prostredníctvom 300-kilometrového vedenia, ale že sa dokončujú aj plány na dokončenie elektrického prepojenia Iraku s Egyptom v priebehu nasledujúcich troch rokov. Dodal, že to bude súčasťou celkového projektu na vytvorenie spoločného arabského trhu s elektrickou energiou.

Pokiaľ ide o Sýriu, hlavným záujmom Číny už nejaký čas je umožniť Rusku prevziať vedúcu úlohu s tým, že to Pekingu umožní voľnejšie ruky v iných častiach Blízkeho východu, pričom sa zameriava najmä na krajiny, ktoré mu ponúkajú výhody v oblasti dopravy a energetických zdrojov. Napriek tomu má Sýria – pod Asadovým režimom – stále štyri značné výhody pre celkové spojenectvo Číny, Ruska a Iránu v regióne, ako sa analyzuje aj v mojej novej knihe o novom usporiadaní svetového trhu s ropou. Po prvé, je to najväčšia krajina na západnej strane šiitského polmesiaca moci, ktorý Rusko už roky rozvíja ako protiváhu sféry vplyvu USA, ktorá sa sústreďovala na Saudskú Arábiu (pre dodávky uhľovodíkov) a Izrael (pre vojenské a spravodajské prostriedky). Po druhé, ponúka dlhé pobrežie Stredozemného mora, odkiaľ by Rusko mohlo posielať na vývoz produkty z ropy a zemného plynu (buď svoje vlastné, alebo svojich spojencov, najmä Iránu). Hlavnými destináciami boli hlavné ropné a plynové uzly v Turecku, Grécku a Taliansku alebo tie do severnej, západnej a východnej Afriky. Po tretie, je to dôležitý vojenský uzol s jedným veľkým námorným prístavom (Tartus), jednou veľkou leteckou základňou (Latakia) a jednou veľkou odpočúvacou stanicou (tesne pri Latakii). A po štvrté, ukázalo zvyšku Blízkeho východu, že Rusko môže a bude rozhodným spôsobom konať na strane autokratických dynastií v celom regióne.

Šťastnou zhodou okolností pre Rusko má Sýria aj významné zdroje ropy a plynu, ktoré môže Kremeľ rozvíjať a využívať na kompenzáciu časti nákladov, ktoré mu vznikajú v rámci jeho geopolitického manévrovania. Podľa vtedajšieho podpredsedu ruskej vlády Jurija Borisova po priamej ruskej vojenskej intervencii v Sýrii v septembri 2015 Moskva pracovala na obnove najmenej 40 energetických zariadení v Sýrii vrátane podmorských ropných polí, ako sa analyzuje aj v mojej novej knihe o novom usporiadaní svetového trhu s ropou. Išlo o súčasť širšieho rozvojového programu zameraného na obnovenie plného ropného a plynárenského potenciálu krajiny v podobe, v akej bol pred júlom 2011, keď zbehovia zo sýrskej armády inšpirovaní revolúciami arabskej jari vytvorili Slobodnú sýrsku armádu a začali ozbrojený konflikt v celej krajine. Pred týmto momentom sa vo veľkej miere zabudlo, že Sýria bola významným producentom ropy a zemného plynu na svetových trhoch s uhľovodíkmi.

Na začiatku roka 2011 Sýria ťažila približne 400 000 barelov ropy denne z preukázaných zásob vo výške 2,5 miliardy barelov. Predtým, ako sa ťažba začala znižovať v dôsledku nedostatočného využívania techník zvýšenej ťažby ropy na hlavných ložiskách – väčšinou sa nachádzajúcich na východe pri hraniciach s Irakom alebo v strede krajiny, východne od mesta Homs – ťažila takmer 600 000 bpd. V období, keď boli najväčšie ťažobné polia – vrátane tých v regióne Deir-ez-Zour, ako napríklad najväčšie pole Omar – pod kontrolou ISIS, produkcia ropy a kondenzátov klesla na približne 25 000 bpd a potom sa opäť obnovila.

Treba tiež pripomenúť, že značná časť tejto produkcie ropy smerovala do Európy, ktorá podľa Európskej komisie do začiatku roka 2011 dovážala zo Sýrie ročne ropu v hodnote najmenej 3 miliárd USD. Veľká časť kľúčovej infraštruktúry na spracovanie ropy zo Sýrie zostala funkčná ešte dlho po začiatku problémov v roku 2011. Väčšina z nej, približne 150 000 barelov denne, smerovala do Nemecka, Talianska a Francúzska z jedného z troch sýrskych stredomorských vývozných terminálov – Banias, Tartus a Latakia. Sýrsky plynárenský sektor bol prinajmenšom rovnako dynamický ako ropný sektor a v prvých rokoch konfliktu bol poškodený menej. S preukázanými zásobami zemného plynu vo výške 8,5 bilióna kubických stôp (tcf) Sýria za celý rok 2010 – posledný v normálnych prevádzkových podmienkach – vyťažila niečo vyše 316 miliárd kubických stôp denne (bcf/d) suchého zemného plynu. Budovanie Južnej centrálnej plynárenskej oblasti, ktorú vybudovala ruská spoločnosť Stroytransgaz, sa začalo koncom roka 2009 a do začiatku roka 2011 zvýšilo produkciu zemného plynu v Sýrii približne o 40 %. To umožnilo, aby kombinovaný vývoz ropy a zemného plynu zo Sýrie v tom čase generoval štvrtinu štátnych príjmov a aby sa Sýria stala vedúcim producentom ropy a zemného plynu vo východnom Stredomorí. Po vypuknutí domáceho ozbrojeného povstania v júli 2011 a následnom presune ISIS z Iraku na západ do Sýrie v septembri 2014 sa ťažba plynu znížila na menej ako 130 miliárd kubických metrov za deň a potom sa opäť zotavila.