Štvrtok 3. apríla 2025, Slávnostná svätá omša v Lateránskej bazilike

Úvodný príhovor košického arcibiskupa metropolitu a predsedu KBS Mons. Bernarda Bobera

Pútnik je človek, ktorý má jasný cieľ a odvahu vydať sa na cestu, hoci vopred nepozná všetky okolnosti spojené s putovaním. Toto odhodlanie nechýbalo ani nám, preto sme sa vydali do Ríma – sláviť, ďakovať, povzbudiť sa a načerpať na miestach, ktoré sú mimoriadne dôležité pre našu kresťanskú vieru.

Milí bratia a sestry, milí pútnici nádeje, všetkých vás vítam v pápežskej Lateránskej bazilike, ktorá je hlavou a matkou všetkých katolíckych chrámov na svete. Na tomto mieste začíname aj našu národnú púť. Vítam medzi nami pána prezidenta Slovenskej republiky Petra Pellegriniho so sprievodom, členov vlády Slovenskej republiky so sprievodom, pána veľvyslanca pri Svätej stolici a pani veľvyslankyňu pri Talianskej republike a všetkých vás bratia v biskupskej, kňazskej a diakonskej službe, zasvätených a zasvätené.

Počas národnej púte stojíme pred svätými bránami a vstupujeme do posvätných priestorov bazilík. Nekráčame jednotlivo, ale ako spoločenstvo, čo nás zaväzuje k zodpovednosti jedni za druhých. Účasťou na bohoslužbách, modlitbách a sviatostiach neposilňujeme iba vlastnú vieru, ale ako „živé kamene“ Cirkvi sa otvorme sebe navzájom a buďme nositeľmi nádeje pre celú našu spoločnosť. Modlime sa preto nielen za vlastné posväcovanie, ale za všetkých, s ktorými sme povolaní kráčať. Osobitne myslíme na chorých, trpiacich a pracujúcich, ktorí sa nemohli zúčastniť na národnej púti. Pozdravujem všetkých tých, ktorí sa s nami spájajú duchovne cez naše katolícke médiá.

Využime šancu, ktorú nám ponúka svätý rok, zbavme sa každého odcudzenia a upriamme svoj pohľad na Ježiša Krista. Nech nám v tom pomáha Panna Mária, Matka nádeje a útočisko všetkých úprimne hľadajúcich.

Homília nitrianskeho biskupa a podpredsedu KBS Mons. Viliama Judáka

Iste ste si mnohí všimli pri vstupe do tohto pápežského chrámu maľbu, ktorej autorom je podľa tradície Giotto di Bondone. Zobrazuje pápeža Bonifáca VIII. v Bazilike svätého Petra, ako sa chystá prečítať zhromaždeným veriacim bulu, aby im udelil mimoriadne odpustky prvého juilejného roka. Bola to odpoveď na prosbu zhromaždeného ľudu, ktorí túžil po získaní mimoriadnych milostí a odpustenia.

Kronikári tých čias sa zhodujú v správach, že začiatkom roka 1300 vyšli do ulíc Ríma masy mestského obyvateľstva a blízkeho okolia a ďalšie zástupy prichádzajúce z ďalekých krajín západu a východu. Všetci rovnakým spôsobom úpenlivo žiadali pápeža: „Daj nám, svätý Otče, svoje požehnanie, skôr ako nás zastihne smrť!“

Od tohto obdobia putujú, v pravidelných intervaloch (zvyčajne každých 25 rokov) do Ríma státisíce, ba milióny pútnikov.
Medzi nimi aj naši predkovia. Napríklad v roku 1925, za Prvej ČSR sa zúčastnilo na národnej púti (14. – 26. októbra) štyritisíc pútnikov zo Slovenska. Pápež Pius XI. 19. októbra prijal asi 1300 slovenských pútnikov na Damazovom námestí vo vnútri Vatikánu. Biskup J. Vojtaššák v mene slovenských pútnikov pozdravil najvyššiu hlavu Cirkvi slovami: „Prišli sme ako mágovia – nie síce priamo od východu, ale zo severovýchodu, prinášajúc vo svojich srdciach zlato pravej a neochvejnej viery tymian a myrhu nehynúcej lásky. Na tejto púti sa spája latinské Slovensko so svojou gréckou sestrou a pričinením našich pastierov – biskupov, puto lásky spolčilo Slováka s Maďarom, s ktorým v jednej vlasti spolu nažíva, aby boli svorní a cítili jednotne, keď pred svojho spoločného Otca predstupujú.“

Iste, každý jubilejný rok bol poznačenný dobou, v ktorej prebiehal a mal svoje charkateristiké, prejavy. Napr. počas jubilejných slávností v r. 1775 z príležitosti slávnostného príchodu pápeža Pia VI. sem do Lateránskej baziliky (30. novembra), sa konali mnohé slávnosti a podujatia. Medziiným aj to, že zo všetkých fontán Ríma namiesto vody tieklo vynikajúce víno.

Aj pri rôznorodosti slávenia jubilejných rokov vždy boli mimoriadnym prejavom plnosti Božieho milosrdenstva, ktoré ponúka najvyšší pastier Cirkvi „ako mimoriadny dar milosti vyznačujúci sa odpustením hriechov, obzvlášť odpustkami“ (uvádza v prípravnom liste Svätý Otec František – Pútnici nádeje).

Boží ľud po stáročia, svojím vonkajším putovaním do Večného mesta vyjadruje vnútornú túžbu nastúpiť na cestu duchovnej obnovy. Prejavuje tak túžbu po tom, aby každodenný život – neraz plný námah, únavy, bolestí, tragiky – bol preniknutý nádejou evanjelia, čiže nádejou na večnú spásu, darovanú nám Vykupiteľom človeka. Veď vydať sa na cestu je typické pre tých, ktorí hľadajú zmysel života.

Arcibiskup Rino Fisichella v úvahách o jubilejných rokoch a putovaní neváha tvrdiť, že „Rím nie je hocijaké mesto, ani takým nikdy nebolo a ani nikdy nebude: v dobrom i v zlom zostane jedinečným mestom na svete“. A preto „myslieť na Rím ako na mesto s osobitným povolaním nie je nezvyčajná myšlienka“.

Výnimočnosť Ríma nie je však povahy geografickej, kultúrnej, politickej či jurisdikčnej, ale povahy teologickej. V Ríme je prítomná Cirkev – „univerzálna sviatosť spásy” (LG 48) – ako je to uvedené na priečelí tohto pápežského chrámu: „Omnium urbium et orbis ecclesiarum mater et caput“ (matka a hlava chrámov všetkých miest a sveta).

Toto mesto je právom predurčené byť miestom stretnutia a výmeny medzi ľuďmi rôznych národností, spoločným domovom pre celé kresťanstvo, z ktorého vyžaruje ohlasovanie evanjelia a nádej do života celého sveta.

Preto pútnici v stredoveku, keď sa približovali k Rímu spievali na Monte Mario, ktorý označovali ako „Mons gaudii“ (Vrch radosti): „O Roma nobilis, orbis et domina/ Cunctarum urbium excellentissima/ Roseum martyrum sanguine rubea/ Albis et virginum liliis candida / Salutem dicimus tibi per omnia/ Te benedicimus, salve per saecula“ (O, Rím vznešený, pani sveta/najvznešenejšie mesto medzi všetkými,/sfarbené červenou krvou mučeníkov,/vybielené opravdivými panenskými ľaliami/Pozdravujeme ťa a požehnávame ťa,/pozdravujeme ťa po všetky veky).

Do tohto spoločenstva putujúcej Cirkvi sme dnes vstúpili aj my pútnici zo Slovenska. Právom, veď o nás je známe, že okrem hlbokej mariánskej úcty sa v našom národe od začiatku prejavuje hlboká oddanosť k Petrovmu stolcu. Povedané slovami kardinála Baldassare Reina – pri otvorení svätej brány (29. 12. 2024) tu v Lateráne: „Cítime sa v hlbokom spoločenstve so Svätým Otcom: toto je jeho katedrála, je to chrám, ktorý predsedá v láske a spoločenstve. Cítime objatie a podporu nášho pastiera a uisťujeme ho o našich modlitbách.“

Prichádzame do Večného mesta, ktoré nám dáva vedomie domova a jednoty so všetkými veriacimi celého sveta. Tu, kde máme hlavu Cirkvi. Tu si chceme našu vieru prehĺbiť a vykročiť na cestu spásy – podobne ako Izraeliti. To znamená v prvom rade oslobodiť sa od modiel, ktoré majú potenciál pripraviť človeka o ľudskú dôstojnosť i nadprirodzený cieľ. V dnešnom biblickom príbehu – o putovní Izraelitov púšťou – mala modla podobu zlatého teľaťa. Vidíme, že tadiaľ cesta nevedie. Je nutné oslobodiť sa od tohto falošného kultu – pod ktorým je možné súhrnne rozumieť všetky len ľudské a pozemské istoty či zábezpeky nášho života, od ktorých očakávame záchranu. Naozaj, koľko nepravého sa v snahe „zachrániť si život“ dostalo do nášho vzťahu s Bohom, do podoby nášho kresťanstva?!

Na tomto posvätom mieste musíme v pravde uznať, že aj my – slovenský národ – máme veľa podobného s biblickým národom „tvrdej šije“. Aj o nás platí, čo tak prenikavo videl spolupatrón tejto baziliky – sv. Ján evanjelista (ako sme to počuli v evanjeliu) – že máme tendenciu chvíľu „sa veseliť vo svetle lampy, ktorá horí a svieti,“ ale ktorá nie je v plnosti svetlom Krista Vykupiteľa:  Preto Ježišove slová: „Nechcete prísť ku mne, aby ste mali život… neprijímate ma…; navzájom sa oslavujete, a nehľadáte slávu, ktorú dáva len Boh…”(porov. Jn 5, 35 – 44) – sú adresované aj nám, lebo sme si zadefinovali značne kompromisný vzťah s týmto svetom; očakávame totiž (priznajme, že márne) našu záchranu a našu budúcnosť len: od svetových mocností, od vojenských paktov, od technológii, od trhu, od ekonomického rastu, od zreformovaného školstva, od vynoveného zdravotníctva, od príklonu k akejsi slušnejšej a kultúrnejšej západnej spoločnosti, od mediálnych ideológov, od odborníkov na všetko…Niektorí, sa nazdávajú, že všetko za nás vyrieši ulica…

Avšak o každom zlatom býkovi platí poznanie žalmistu, že „požiera trávu” (porov. Ž 106, 20).

Preto je potrebné urobiť nevábny krok k starozákonnej tradícii milostivého roka, z ktorého vychádza aj ten náš jubilejný. Vieme, že raz za päťdesiat rokov boli odpustené všetky dlhy a na slobodu prepustení všetci otroci. Slovo „všetci“ nie je nejakým symbolickým generalizovaním, ale skutočnosťou. Nikto si nenechal záznam, na ktorom boli starostlivo zapísané nevyplatené splátky. Nikto si nenechal v zálohe nejakého nenápadného a šikovného otroka, aj keď bol pohan na to, aby pracoval vo vinohrade za polovičnú mzdu.

A tu sa núka príležitosť urobiť to isté. Prepustiť nielen všetkých svojich otrokov. Prepustiť aj seba z otroctva svojich bôžikov. Prestať slúžiť bohu práce, bohu zdravia či bohu majetku. Nechať odísť všetkých otrokov svojich predstáv. Áno, je veľa moderného otroctva, ktorým obmedzujeme slobodu iných i seba.

Byť tvrdej šije ale nemusí nutne znamenať, nemenný, naskrz negatívny údel. V „tvrdej šiji“ sa môže skrývať aj istý potenciál, ktorý objavil v duchovnej tradícii vyvoleného národa Jonathan Sacks. Tento židovský exegéta a teológ si všimol Mojžišovu modlitbu, ktorou sa prihováral u Boha za svoj tvrdošijný ľud (ako sme ju dnes počuli, a ktorej autorom je rabi Jicchak Niessenbaum). Znie nasledovne: „Všemohúci Bože, pohliadni na tento ľud s láskavosťou, lebo to, čo je dnes ich najväčšou neresťou, bude jedného dňa ich veľkou, hrdinskou čnosťou.

Áno, je to ľud tvrdohlavý. Keď majú všetko, čo od teba žiadali, sťažujú sa. Počujú tvoj hlas a len o niekoľko týždňov neskôr si vyrobia zlaté teľa. Ale tak, ako sú dnes tvrdošijne neposlušní, budú jedného dňa tvrdošijne verní. Okolité národy ich budú nabádať k asimilácii, oni však odolajú. Kvôli menu a viere, ku ktorej sa hlásia, budú ponižovaní, prenasledovaní a dokonca i mučení a vraždení, avšak ostanú verní zmluve, ktorú ich predkovia s tebou uzavreli. Pôjdu na smrť so slovami „verím“ na perách. Je to ľud strašne tvrdohlavý – dnes je to ich slabina, v ďalekej budúcnosti to však bude ich najvznešenejšia prednosť“ (J. Sacks, Týdenní čtení z Tóry, 226).

Kiežby sme aj my našu dôveru a našu nádej neraz tvrdošijne vkladanú do istoty tohto viditeľného sveta, dokázali presmerovať na Boha a na jeho Syna – Vykupiteľa! Kiežby naša aktuálna núdza, ktorú ako jednotlivci či ako národ zakúšame, či už je to: rozdelenie, vzájomná nedôvera; i nedôvera voči Cirkvi a autoritám, koketovanie s pochybnými okultnými praktikami, medzigeneračný cynizmus, neprizanané ťažké závislosti… Aby toto všetko nesmerovalo do modloslužby, ale aby to malo vyústenie v hlbšej dôvere a nádeji v Boha, v náprave a skvalitnení nášho života – a prejavilo sa to i v našich medziľudských vzťahoch, kde je veľa neprajnosti a rozdelenia. To bude to najcenejšie, čo si môžeme odniesť z tejto jubilejnej púte.

Prajem Vám a vyprosujem, v tomto duchu, drahí bratia a sestry, milí pútnici, nech sa aj táto chvíľa pre všetkých nás, stane príležitosťou osobného stretnutia s Ježišom Kristom – „bránou spásy“ (porov. Jn 10, 7.9), aby mohol premieňať naše životy na svoju podobu a tak, sme sa stali nositeľmi a šíriteľmi dobra, lásky a pokoja ako opravdiví „pútnici nádeje“. Amen

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk