Svoj obdiv voči ambasádorke Kataríne Mathernovej vyjadrila na facebookovej nástenke Lucia Ďuriš Nicholsonová: „V týchto ťažkých časoch, kedy sa svet regulérne zbláznil, stojí na strane tých, ktorým je blížené a nie na strane vojnového zločinca, agresora a vraha.” Tejto nedoučenej demagogičke už sme sa v minulosti venovali v dostatočnej miere. Pozrime sa však na postoje európskej ambasádorky. Píše totiž, že „toto je boj dobra a zla”. A ďalej: Rusko je agresor a „víťazstvo Ukrajiny bude víťazstvom pre celú Európu.” 

Koľko autosugescie potrebuje človek aplikovať, aby uveril vlastnému rojčeniu? Všetci vieme, že Rusko porušilo medzinárodné právo (rovnako ako USA, keď napadli Irak či Juhosláviu). Ale prečo títo Zelenského fanúšikovia nikdy nedodajú objektívne príčiny ruskej agresie? Nemusíme ani hovoriť o približovaní NATO k ruským hraniciam, veď ukrajinská vláda prijala celý balíček zákonov namierených proti životu menšín na svojom území! Boli zakázané knihy dovážané z Ruska – to nikomu neprekáža? A čo takto mínometná paľba na etnických Rusov z Donbasu, ktorí odmietli prijať výsledok majdanu?  

Prečo Mathernová radikálne zjednodušuje situáciu, keď vojnu na Ukrajine redukuje na „boj dobra a zla”? Navyše, touto rétorikou krajných dimenzií dočista ignoruje špecifiká post-sovietskeho priestoru s jeho vlastnou realitou. Pokiaľ nezačneme počúvať ruskú stranu, nikdy nepochopíme, o čo v tom konflikte ide, a ako dosiahnuť trvalý, a pre všetkých prijateľný mier. Ale taká už je naša západniarska arogancia… 

Je vlastne malý zázrak – ak nie priam dar Boží, že USA majú nového lídra, ktorý svoje uši používa na to, aby nimi aj počúval.  

Ambasádorka ďalej v statuse pripomína Zelenského slová o tom, že „v záujme trvalého a spravodlivého mieru” musia spolupracovať Ukrajina, USA a Európa. Akosi pozabudol na Ruskú Federáciu – ako chcete dohodnúť mier, keď k rokovaciemu stolu nepozvete druhú stranu konfliktu? A prečo niekto s významným postavením za Európu podporuje tento typ úvah? 

Ale životopis dotyčnej vyslankyne je veľavravný, a mnoho o nej prezrádza. Stručne ho spracoval magazín Forbes v rozhovore s ňou: „Svoju kariéru po postgraduálnom štúdiu na právnickej fakulte Michiganskej univerzity v USA začala v oblasti advokácie v New Yorku a vo Washingtone. Neskôr pracovala v Svetovej banke, odkiaľ si však vzala neplatené voľno a prišla naspäť na Slovensko pracovať s prvou vládou Mikuláša Dzurindu ako poradkyňa Ivana Mikloša. Do Svetovej banky sa neskôr vrátila ešte na dva roky, no po vstupe Slovenska do Európskej únie sa v roku 2005 stala štvrtým seniorským manažérom z nových členských štátov a jej kariéra sa začala odohrávať v rámci štruktúr EÚ.” 

Keď počujeme mená Dzurinda-Mikloš, asi sa nám vybavia rovnaké asociácie…  

Pozastavme sa však pritom, že okrem toho, že dotyčná dáma patrí k bruselskej špičke, pracovala kedysi vo Svetovej banke. To môže na prvé počutie znieť lukratívne… Ono to lukratívne bezpochyby je, ale čo morálka? Táto ultramocná monetárna spoločnosť so sídlom vo Washingtone totiž na jednej strane prezentuje svoje krédo ako „boj proti chudobe”, no realita túto činnosť prinajmenšom spochybňuje, ako nás upozorňujú odborníci z ekonomickej oblasti i z dotknutých rozvojových krajín. 

Uznajte: Povojnovú ekonomiku Západu vybudovali finanční giganti na tom, že zadlžili menej vyspelé štáty, sprivatizovali ich podniky a zmocnili sa prírodných zdrojov – taká legálna neokolonizácia, defacto. Dokonca aj Konferencia biskupov Slovenska vyjadrila – ešte v roku 2005 – pochybnosť o úprimných úmysloch finančného giganta. V tlačovom vyhlásení je citovaný rakúsky kolega, ktorý poukazuje na fakt, že politika Svetovej banky (či Medzinárodného menového fondu) „často chudobu a nerovnosť ešte priostruje, namiesto, aby ich redukovala.”  

Vysvetlenie? Zrátajte si tri faktory: pôžičky, rast úrokových sadzieb, oslabovanie domácej meny, a máte výsledok. Za každý dolár prijatý do štátnej kasy odošlete naspäť ďalších osemnásť. Preto sa kapitalizmus nesie v hesle „bohatí budú bohatší a chudobní chudobnejší” – nedá sa čarovne zbohatnúť len tak, musí to ísť na čísi úkor… 

Odbočili sme, ale malo to dobrý dôvod. Na profesijnej minulosti osôb totiž ľahko rozpoznáme, aké vyznávajú hodnoty. Kto študoval v USA, je napojený na Svetovú banku a vnútorné štruktúry EÚ, ten asi nebude práve sociálny demokrat vyznávajúci Keynesov ekonomický model, čo poviete?  

Tieto inštitúcie, resp. ich lídri, predstavujú bašty neoliberálnej ideológie (Sama Mathernová v rozhovore pre Forbes vyjadruje svoj príklon k LGBTi agende a homosexuálnym sobášom). Dôraz sa kladie na prospech jednotlivca a presadzovanie jeho záujmov s tým, že má v ideálnom prípade slúžiť korporátu. Nadnárodné korporácie si potom rozdelia sféry vplyvu z hľadiska globálnej ekonomiky, a PR mašinéria ich „predá” verejnosti ako spasiteľov ľudstva.  

Čo badáme od začiatku ukrajinského konfliktu? Nekonečné presúvanie peňazí z jednej kôpky na druhú. Kyjevský režim priam horí korupčnými škandálmi. A to nemáme zatiaľ ani potuchy, koľko miliónov sa šmyklo do iných vreciek…  

Hádam je zrejmé, že kto nekriticky podporuje Zelenského v úrade, stáva sa automaticky podozrivým: Buď je extrémne geopoliticky dezorientovaný, alebo sleduje prioritne vlastnú kariéru a záujmy. Pretože dnes sa na vlne bezhraničnej lásky k nášmu východnému susedovi môžete vyviesť istých štruktúrach pekne vysoko… 

Slovenská ambasádorka svoj status ukončuje slovami, že na zlo si nemáme zvykať ani ho nemáme ignorovať, ale s ním máme bojovať. Jej sa to povie, v teple, slušivom kostýme, a v bezpečí. Okrem toho tiež predpokladám, že svoje poslanie – akokoľvek ušľachtilé – nevykonáva za pár dukátov…  

Nech ale skúsi vysvetliť matkám státisícov pobitých vojakov na oboch stranách, prečo je pobyt v zákopoch zdravší, než diplomatické rokovania! Lenže to asi nepôjde – zmarené životy totiž nevráti žiaden finančný dom ani „bratská” pôžička…       

Prečítajte si tiež:

• Zelenského voľba a bolesť. Štyri scenáre pre Ukrajinu pri treťom výročí vojny
• Zelenskyj “kričal” na amerického ministra, píše FT