Najväčšia reč histórie. Školy by ju mali učiť. Politici prisahať, že sa budú len ňou riadiť

Bratislava 6. februára 2019 (HSP/Roman Bednár/Foto:Pixabay)

Táto najvznešenejšia reč ľudských dejín odznela v roku 1940, teda v jednom z najstrašnejších a najkrvavejších období dejín tvora, ktorý si vyvyšujúco dal meno Homo Sapiens, hoci ide o najkrvilačnejšiu, najvražednejšiu a najzákernejšiu šelmu našej planéty, ktorá „tvorí“ ničením a rozbíjaním

Táto reč vyšla z úst veľkej osobnosti, ktorú pozná takmer každý človek

Charles Chaplin:

Nechcel by som byť nijakým imperátorom sveta. Nechcel by som ani vládnuť, ani nič dobíjať a brať cudzím, čo im patrí.

Chcel by som ale každému človeku pomáhať, koľko len budem môcť – jedno, či je pohan, kresťan alebo žid, či je biely alebo čierny. Každý z nás by mal pomôcť inému, lebo len tak urobíme svet lepším. Mali by sme sa podieľať na šťastí iných a tešiť sa z toho a nie šťastie iným závidieť. Veď tak nebudeme sami nikdy šťastní a spokojní. Závisť a nenávisť voči iným nás rozdeľuje a šťastie spočíva len v tom, ak sme bližšie pri sebe – a to všetci bez rozdielu.

Život môže byť nádherný, ak je v ňom láska a žijeme ho v slobode, ale len, ak ju doprajeme všetkým. My sme však už oslepli a nevidíme viac túto cestu životom. Chamtivosť a nenásytnosť otrávila človeku dušu, ktorý preto naplnil svet len s nenávisťou a bolesťou.

Tento systém vyniesol niekoľko ľudí s rozprávkovým bohatstvom a popri nich milióny hladujúcich úbožiakov

Stroje a prístroje, ktoré sme vymysleli a vynašli, nám dali blahobyt a prebytok, na druhej strane nás obrali o súcit a milosrdenstvo. Naše poznanie urobilo z nás neľútostných cynikov. Naše myslenie sa rozvinulo, no naše city sa premenili už len na ľad. Ale viac ako prístroje a mašiny potrebujeme priateľstvo, lásku a jemnocit. Bez toho nemá život žiadny zmysel a je len plný brutality.

Náš systém vytvoril svet, kde žijú, nie, kde živoria a trpia stovky miliónov nešťastných detí, žien i mužov. Stali sa obeťami systému, ktorý ľudí k tomu núti, aby nevinných mučili, vraždili a internovali.

Nech môj hlas počuje celý svet:

Vojaci, všade kde ste, spamätajte sa a vzoprite sa barbarským generálom a beštiálnym vodcom, ktorí vami a vašimi životmi len opovrhujú a vás nútia, aby ste ho položili na oltár ich zbesilých a diabolsky zvrhlých cieľov. Ste pre nich len otroci, ktorí musia plniť všetky ich rozkazy, akokoľvek sú namierené proti ľudskosti a ste len živou potravou pre ich kanóny.

Ste drilovní na to, aby ste bez premýšľania a poslušne vykonávali všetky rozkazy chorých bláznov. Začnite konečne myslieť sami a potom už nikdy nebudete slúžiť generálskym pomätencom. Nedajte si ukradnúť život týmito robotickými netvormi, ktoré majú namiesto hlavý len bezcitný prístroj a namiesto srdca kus ľadu, v ktorom niet ani za štipku ľudskosti, ako ju má v oveľa väčšej miere každá opica.

Nestaňte sa aj vy robotmi, zachovajte si ľudskosť v srdciach a nepripustite do seba nenávisť. Kto nosí v srdci lásku, ten nepozná nenávisť. Len to, kto nemiluje a nie je milovaný, ten nenávidí. Ak prestanete slúžiť generálom, nebude mať kto pre nich strieľať a vraždiť.

Zakončím tieto vety Chaplina, ktoré by svet premenili na nepoznanie, ak by sme ich boli schopní naplniť našim žitím, dvoma citátmi pre mňa navždy nezabudnuteľného Ericha Fromma, ktorého som smel osobne spoznať a získať si jeho priateľstvo na sklonku jeho života:

Wer bin ich, wenn ich bin, was ich habe, und dann verliere, was ich habe?

Kto som, keď som len to, čo mám a potom stratím to, čo mám?

Wir sind eine Gesellschaft notorisch unglücklicher Menschen: einsam, von Ängsten gequält, deprimiert, destruktiv und immer abhängig von etwas

Sme spoločnosťou notoricky nešťastných ľudí: sme osamelí, sužovaní strachmi, deštruktívni a neustále závislí od niečoho

Roman Bednár