Bratislava 4. augusta 2022 (HSP/Foto:TASR/AP-Chiang Ying-ying)

Návšteva Nancy Pelosiovej na Taiwane čelí veľkej vlne kritiky. Je cesta môže totiž teraz ostrovu priniesť citeľné negatíva. Postupne pribúdajú komentáre k jej zahraničnej ceste. Svoj názor vyjadril v stĺpčeku pre denník Guardian aj známy novinár a redaktor Simon Jenkisn

“Návšteva predsedníčky amerického Kongresu Nancy Pelosiovej na Taiwane bola taká nehanebne provokatívna, že sa zdá, že ide len o strednodobý volebný trik. Vyhlasuje, že „je nevyhnutné, aby Amerika a jej spojenci dali jasne najavo, že nikdy neustúpime autokratom“. Hrubá prehnaná reakcia Číny je klasickým príkladom rýchlej eskalácie. Keď však Joe Biden tvrdil , že USA budú Taiwan vojensky brániť, prezidentská kancelária okamžite ustúpila a znovu presadzovala politiku „strategickej nejednoznačnosti“. Naďalej platí, že zatiaľ nikto celkom neverí, že USA pôjdu do vojny o Taiwan,” píše v úvode Jenskins.

Autor dodáva, že podobná nejednoznačnosť napĺňa postoj Západu k Rusku v súvislosti s Ukrajinou. “USA a Británia opakujú, že Rusko „musí zlyhať a byť videné, že zlyhá“. Dá sa však skutočne spoliehať na to, že Rusko bude tolerovať stále väčšie ničenie svojej výzbroje bez eskalácie? Zdá sa, že Západ bude držať Ukrajinu v remíze v nádeji, že odloží nejaký strašný penaltový rozstrel. Jediné, čo môže Rusko urobiť, je páchať stále viac zverstiev, aby udržalo svoj tím v hre. Predpokladajme, že eskaluje niečo iné?” Pokračuje autor.

Situáciu prirovnáva k roku 1914.”Vládcovia váhali, zatiaľ čo generáli štrngali šabľami. Vlajky viali a noviny sa plnili zoznamami zbraní. Rokovania sa prehupli do ultimát. Keď frontová línia prosila o pomoc, beda každému, kto hlásal kompromis.”

V ďalšej časti komentára píše, že Západ je sužovaný oslabenými a zlyhávajúcimi lídrami, ktorí sa snažia zvýšiť svoj rating podporovaním konfliktov v zahraničí. “Novinkou je premena starého západného imperializmu na nový poriadok západných „záujmov a hodnôt“, pripravených modliť sa za pomoc pri akomkoľvek zásahu.”

“Tento poriadok sa stal svojvoľným a nepozná hranice. Napriek Pelosiovej výpovedi Západ podľa svojho uváženia „ustupuje“, či zasahuje alebo nezasahuje. Preto tá svojhlavá politika voči Iránu, Sýrii, Líbyi, Rwande, Mjanmarsku, Jemenu, Saudskej Arábii a ďalším. Spojené kráľovstvo opustilo Hongkong pre Čínu a odovzdalo Afganistan Talibanu, pričom nezmyselnosť posledného zásahu ukázala minulý týždeň atentát na vodcu al-Káidy v Kábule bezpilotným lietadlom,” dodáva novinár.

Autor komentáru dodáva, že vidinou hrozby vážnej konfrontácie medzi východom a západom, by od pravdepodobnej budúcej britskej premiérky Liz Trussovej  očakával najmenej to, že upustí od svojich klišé a jasne formuluje, čo vidí ako ciele Británie, ak nejaké sú, na Ukrajine a Taiwane.

“Hrôza z ruskej agresie ospravedlňovala vojenskú pomoc Kyjevu, ale bola to skôr humanitárna ako strategická reakcia. Pravdepodobne najväčšou pomocou, ktorú môžeme Ukrajine poskytnúť, je pomôcť pri prípadnom návrate jej pracovnej sily v exile a pomôcť pri obnove jej zničených miest. Taiwan si tiež zaslúži sympatie v jeho historickom boji s Čínou, ale jeho postavenie nepredstavuje pre Britániu žiadnu vojenskú hrozbu. Jeho obyvateľstvo sa už dlho uspokojuje s nejednoznačným vzťahom s Čínou, pretože vie, že je jej dlhodobo vydaná na milosť,” konštatuje Jenkins a v závere dodáva:

“Rusko a Čína zažívajú hraničné spory podobné tým, ktoré sa vyskytujú vo väčšine častí sveta. Cudzinci ich zriedka pomáhajú vyriešiť. Časy, keď západné mocnosti mohli určovať sféry záujmu pre štáty ako Čína a Rusko, sa skončili, ako sa uznávalo počas studenej vojny. Po skončení tohto konfliktu sa celosvetová intervencia Západu stala paródiou na imperialistické aktivity, najmä v moslimskom svete. Až na malé výnimky Čína ani Rusko nepreukázali porovnateľnú túžbu ovládnuť svet. Jednoducho túžili, aj keď bezcitne, privlastniť si svojich predkov susedov.

Osudy Ukrajiny a Taiwanu si zaslúžia každú diplomatickú podporu, ale nesmieme im dovoliť skĺznuť do globálnej vojny alebo jadrovej katastrofy. To môže znížiť účinok – vždy prehnaný – jadrového odstrašovania a urobiť ich zraniteľnými voči vydieraniu. Jedna vec je však vyhlásiť sa za „viac mŕtveho než červeného“ a niečo iné je vnucovať toto rozhodnutie iným.

Možno jedného dňa globálna vojna, podobne ako globálne otepľovanie, prinesie svetu katastrofu, ktorej bude možno musieť čeliť. V súčasnosti má liberálna demokracia určite povinnosť voči ľudskosti tomuto riziku predchádzať, nie ho vyvolávať. Obe strany teraz koketujú s katastrofou. Západ musí byť pripravený ustúpiť – a nenazývať to porážkou.”