Môj profil 
Predplatné
Fidel riskoval život pri oslobodení Kuby od zahraničnej nadvlády a jeho boj a kubánska revolúcia inšpirovala mnoho antiimperialistických hnutí k mobilizácii proti britským, francúzskym a americkým silám v Južnej Amerike, a aj inde vo svete.
Bol tak vášnivý a presvedčený o svojej ceste, že nikdy nikomu nedovolil, aby písal jeho prejavy.
Castro sa narodil na Kube dňa 13. augusta 1926, ako nemanželský syn bohatého španielskeho farmára. Počas štúdia práva na Havanskej univerzite sa pripojil k ľavicovej antiimperialistickej politike, ktorá sa pokúšala zvrhnúť vládu kubánskeho diktátora Fulgencia Batistu.
Po neúspešnom pokuse obsadiť kasárne v Moncade v roku 1953 bol odsúdený na 15 rokov väzenia. Keď Batista potom za dva roky vyhlásil všeobecnú amnestiu, stal sa z Fidela opäť slobodný muž a odišiel do exilu v Mexiku, kde sa stretol s ikonickým revolucionárom Ernestom “Che” Guevarom. Che, argentínsky lekár, sa pôvodne pripojil k Fidelovmu hnutiu, aby pomohol zraneným, ale čoskoro sa stal jedným z jeho hlavných spolubojovníkom.
Koncom roku 1956 sa Fidel Castro spolu s bratom Raulom, Che Guevarom a ďalšími stúpencami vylodil na Kube a začal kampaň partizánskeho boja, ktorá viedla k zvrhnutiu Batistovho režimu.
Ako nový vodca krajiny Castro realizoval komunistické reformy, znárodnil americké podniky a farmy a inicioval vojenské a hospodárske vzťahy so Sovietskym zväzom, čo viedlo k napätým vzťahom so Spojenými štátmi. Napätie medzi USA a Kubou vyvrcholilo kubánskou raketovou krízou v roku 1962.
Fidel Castro vytrval pri moci dlhšie ako ktorýkoľvek iný žijúci národný vodca, s výnimkou kráľovnej Alžbety II. Stal sa vrcholnou medzinárodnou osobnosťou, ktorej význam v 20. storočí ďaleko prevýšil to, čo by sa dalo očakávať od hlavy štátu karibského ostrovného štátu s 11 miliónmi obyvateľov.
Che Guerava sa tejto slávy nedožil. Bol počas práce na revolúcii v Bolívii v roku 1967 zajatý a popravený bolívijským režimom podporovaným CIA.
Fidel urobil na Kube zo svojho priateľa mučeníka a vyzval všetky kubánske deti, aby sa snažili byť ako Che.
Fidel sa oženil iba raz, s Diaz-Balartovou v roku 1948, a o sedem rokov neskôr, počas jeho exilu v Mexiku, sa rozviedol.
Mal s manželkou len jedno dieťa, syna Fidela Angela “Fidelita”, ktorého opatrovníctvo bolo po rozvode udelené jeho matke.
Jeho nápady a osobná charizma inšpirovali milióny revolucionárov a aj veľa žien bolo Fidelom okúzlených. Údajne splodil okolo 10 detí s rôznymi ženami.
Po páde Sovietskeho zväzu v roku 1991 si všetci mysleli, že Kuba je na rade. Avšak očakávania pádu Kuby sa nenaplnili. Podľa slov kubánskeho veľvyslanca v Turecku, Luisa Alberta Amarosa Nuneza, karibský národ prežil „pretože Kuba mala svoj vlastný kubánsky socializmus a nikdy sa nestala satelitným štátom Sovietov“.
“Nikdy sme nepopreli sovietsku pomoc pri prežití revolúcie, ale Kuba bola vždy nezávislou krajinou,” povedal agentúre Anadolu.
Púta armády a obyvateľov Kuby k Fidelovi sú aj v 21. storočí silné a revolučná pýcha je v národe cítiť aj dnes.
Fidela jeho oponenti často kritizovali, keď tvrdili, že centrálne riadená ekonomika je slabá a Kubánci nemajú skutočnú slobodu. Počas konsolidačného obdobia revolúcie bol tiež kritizovaný za uväznenie a zabitie tisícov disidentov, vrátane niektorých jeho revolučných kamarátov ako Cienfuegos a Matos.
Avšak napriek hospodárskym problémom, ktorým Kuba čelila, zostával Fidel populárny a to hlavne pre jeho sociálne opatrenia. A tak veľká väčšina kubánskeho obyvateľstva na svojho najvýznamnejšieho vodcu nezanevrela ani po jeho smrti, a vo veľkej miere ešte stále podporuje „Úspechy revolúcie“, medzi ktoré patria výdobytky, ako bezplatná lekárska starostlivosť a vzdelávanie, výstavba ciest, ako aj vládna politika „priamej demokracie“ ľudu.
Andrea Lopatková
