Sú dva základné možné uhly pohľadu na politiku: prvý, z hľadiska princípov demokracie, resp. zvrchovanosti občanov a národov. A druhý, z hľadiska veľmocenského, teda geopolitiky. Alebo, ak chcete, dva pohľady: pohľad idealistický a pohľad realistický.

Sú to dva principiálne rozdielne spôsoby nazerania a nie je správne ich svojvoľne miešať: ideály sú ideály a boj o moc je boj o moc. Je veľmi dôležité to rozlišovať, pretože miešanie hrušiek s topánkami má za výsledok nesprávny obraz. Žiaľ, práve toto miešanie teoretických konceptov a mocenských hier je podstatou väčšiny mediálnych a politologických produktov určených na povrchné balamutenie verejnosti.

Ako to teda je? Pozrime sa na to bližšie.

Prvý uhol pohľadu: z hľadiska vyšších princípov

Prvotné štátoprávne pravidlo, ktoré by malo platiť pre každú krajinu, a vlastne pre každé ľudské spoločenstvo kdekoľvek vo svete hovorí, že svoje vzájomné záležitosti by si mali spravovať ľudia sami. Ideálne tak, aby to bolo v súlade so základnými filozofickými a etickými princípmi, ale to je napokon na nich, ako si pomery u seba a medzi sebou usporiadajú (ak chcú napríklad monarchiu, či dokonca totalitu, je to ich vec).

Rozhodne však je proti demokratickému princípu, ak im chce ich veci usporadúvať niekto zvonku. Demokracia je z definície vláda ľudí vo svojej krajine. A teda, každý pokus snažiť sa zvonku zmeniť smerovanie nejakej krajiny je a priori nedemokratický, nech by akokoľvek deklaroval, že sa deje v mene demokracie. Známe západné klišé o „šírení demokracie“ je vlastne obyčajný oxymoron: demokracia sa totiž nedá vyviezť, pretože môže vyklíčiť iba zvnútra. Preto pokus o vývoz demokracie môže byť nanajvýš vývozom ideológie a zásterkou pre vmiešavanie sa do cudzích vecí, prípadne priamo nástrojom neokolonializmu.

Toto sa pochopiteľne týka najmä USA, ktoré pod pláštikom šírenia demokracie sú dominantným svetovým šíriteľom jej presného opaku: „nedemokracie“, teda vmiešavania sa do cudzích vecí, veľmocenského narušovania prirodzeného vývoja a suverenity národov a ich štátov. Už len samotný fakt, že USA majú v troch štvrtinách krajín celého sveta stovky svojich vojenských základní a vojensky kontrolujú všetky oceány, významné prieplavy a iné strategické body, ich diskvalifikuje z akejkoľvek slušnej debaty o demokracii. A samozrejme, hoci v menšom meradle, pre iné veľmoci s ich sférami vplyvu to všetko platí tiež.

Z tejto perspektívy napríklad aj samotný výraz „sféra vplyvu“ je hrubou urážkou demokracie. Ak sa pozeráme na svetové dianie z tohto uhla pohľadu, potom neuveriteľne bezočivým prejavom neokoloniálnej nadvlády je napríklad skutočnosť, že jedna ďaleká krajina spoza oceánu má (ako jediná) separátne zmluvy s desiatkami európskych krajín o tom, že ich vo väčšej či menšej miere môže vojensky okupovať. No možno slovo okupovať je trochu silné, ale viacmenej výstižne opisuje nadradenú pozíciu danej veľmoci voči vazalským štátom.

Keď sa na situáciu na Ukrajine pozrieme vyššie spomenutou optikou, potom treba povedať, že Ukrajina ako suverénna krajina nepochybne má právo vstúpiť do akéhokoľvek paktu a pozvať si k sebe kohokoľvek s akýmikoľvek zbraňami. Práve tak ako mali napríklad čelní predstavitelia ČSSR v roku 1968 právo pozvať k nám na ochranu vojská bratských krajín, alebo ako má dnes plné právo si pozvať napríklad Mexiko či Venezuela k sebe ruské vojská aj s raketami namierenými na USA.

Tu je však základnou otázkou, či režim na Ukrajine je skutočne ukrajinský, či je možné vnímať Ukrajinu ako suverénny štát (resp. vôbec ako štát a nie iba ako podrobené územie), a či tí ukrajinskí pozývatelia naozaj hovoria v mene občanov Ukrajiny. Isteže, sú tam nejaké formálne štruktúry, procesy, voľby, inštitúcie – ale ak toto všetko je iba bábkovým divadlom okupačnej mocnosti, potom sa treba aj na legitimitu oficiálnej politickej reprezentácie toho štátu a jej politiky pozerať inak. Zopakujme si podstatu: demokracia a zvrchovanosť je, keď si ľudia vládnu vo svojej krajine sami. Vládnu si Ukrajinci na Ukrajine sami?

Každý štát má právo si na svojom území robiť čo chce, kým neohrozuje druhých. Lenže tu sme pri kameni úrazu: čo znamená ohrozovať druhých? Čo je obrana a čo je útok? Je to ešte obrana, keď má nejaký štát svojich vojakov (alebo ešte lepšie, poslušné figúrky v čelných politických pozíciách) v nejakej krajine na druhom konci sveta, aby tá krajina v jeho záujme bojovala proti úhlavnému nepriateľovi? Je ešte obrana, ak má nejaký štát takto podchytených vazalských štátov celý rad, aby zovrel nenávideného nepriateľa ako do klieští a vytvoril tak pre neho veľmi reálnu hrozbu? A aké protiopatrenie je ešte adekvátne, ak si v takejto situácii obkľúčená krajina chce zachovať svoju schopnosť obrany?

Druhý uhol pohľadu: z hľadiska reálnej geopolitiky

A ešte môžeme politické dianie hodnotiť z druhého uhla pohľadu: z hľadiska skutočného zápasu o moc na planéte Zem. Tu sú veci podstatne jednoduchšie a menej chúlostivo posudzovateľné. Netreba si klamať, treba sa pozrieť pravde priamo do očí: prinajmenšom už od čias vzniku prvých ríš prebieha v historickom civilizačnom priestore jeden nekonečný zápas. Nikdy sa nekončiaca vojna medzi skutočnými nositeľmi moci na planéte, v ktorej mier predstavuje iba menej horúce fázy zápasu o zdroje a vplyv. Vždy to bol a aj dnes to je boj na život a na smrť a neplatia v ňom žiadne pravidlá – alebo presnejšie povedané, oficiálne pravidlá sú síce deklarované, ale skutočnými pravidlami aj tak sú iba tie, ktoré určuje silnejší.

Ak sa na politické dianie pozeráme touto optikou, tak v takom prípade spokojne môžeme na opis skutočného diania používať výraz „sféry vplyvu“, pretože toto slovné spojenie je veľmi adekvátne. Štátne hranice štátov vo sfére vplyvu veľmoci, ich zvrchovanosť, nezávislosť ich politických reprezentácií… to všetko je len veľmi relatívne v situácii, kde ide o eminentné záujmy danej veľmoci. Moderná história pozná stotisíc dôkazov, je aj zbytočné to tu všetko začať vymenúvať od Monroeovej doktríny cez Guantánamo až po kauzu Assange.

A naopak, v tomto kontexte zabudnime prosím na slová o demokracii, ľudských právach a podobných veciach. Do diskusie o reálnej geopolitike by sme tieto pojmy radšej vôbec nemali miešať, pretože z hľadiska podstaty boja o moc nemajú príliš veľký zmysel a môžu slúžiť zväčša len ako pokrytecké nástroje na drzé klamanie a zavádzanie.

Niekto môže povedať: toto je príliš cynický pohľad, ktorý neberie do úvahy vyššie mravné princípy konania účastníkov hry. Lenže ako sme zdôraznili v úvode: nemiešajme veci nerovnakého druhu. Skutočnosť je taká, že bez ohľadu na to, akou ideológiou sa kto riadi, v zápase veľmocí napokon vždy má rozhodujúce slovo obyčajná hrubá sila. História sa nepýta, či boli mravne či civilizačne na tom lepšie Aténčania či Peržania, križiaci alebo islamskí bojovníci, hitlerovci alebo Červená armáda, ale kto zvíťazil. Tak ani v tomto prípade pri deľbe sfér vplyvu nie je relevantnou veličinou rozdiel medzi oficiálnou ideológiou a propagandou Západu a oficiálnou ideológiou a propagandou Ruska, nech už si ktokoľvek myslí, že jedna alebo druhá je lepšia.

Spojenými štátmi zastrešená ríša kolektívneho Západu sa po rozpade Sovietskeho zväzu zväčšila o nové vazalské štáty a plánuje ďalšiu expanziu. Žiarlivo si stráži svoju sféru vplyvu, ktorú kontroluje prostredníctvom prepracovaných technológií: farebnými revolúciami, pozlátkovým žuvačkovým vábením postaveným na bohatstve a vyspelosti Západu, kompradorskou mediálnou manipulatívnou hrou na demokraciu a korporátnym finančne-ekonomickým otroctvom. Je úplne pochopiteľné, že za žiadnu cenu nechce pripustiť, že geopolitická realita sa za posledné desaťročia zmenila a na svoju sféru vplyvu si robia nárok aj ďalšie veľmoci so svojimi vlastnými predstavami o usporiadaní spoločnosti a riešení globálnych problémov.

Ak sa na dianie na Ukrajine pozeráme z tohto uhla pohľadu, z hľadiska reálneho geopolitického súperenia, tak musíme dať bokom všetky emócie a teoretické či ideologické argumenty: na jednej strane historickú panslovanskú spravodlivosť a príslušnosť Ukrajiny do ruského sveta, a na druhej strane novodobé požiadavky prozápadných síl na príslušnosť Ukrajiny k Západu na základe mediálne zmanipulovanej verejnosti a podivných volieb. Nárok oboch strán geopolitického zápasu je z tohto uhla pohľadu úplne rovnaký, presne tak isto (keďže to aj je ten istý prípad) ako je rovnaký nárok dvoch dravcov pri ruvaní sa o korisť: kto si svoj kus mäsa dokáže vybojovať, tomu bude patriť.

A áno, vrátane použitia všetkých dostupných prostriedkov. Západ získal Ukrajinu podvodom a ľsťou. A ktovie, mohlo by sa stať, že Východ si ju jedného dňa vezme naspäť, možno tiež ľsťou. Nuž áno, to je geopolitika… Alebo možno silou, ktovie. Čo hovoríte? Že to by nebolo pekné, že to by bolo proti takému a onakému zmluvnému záväzku, proti takým a onakým pravidlám, proti takým a onakým výsledkom prieskumov a volieb? A že sa radšej chcete baviť o oficiálne stanovených pravidlách a ušľachtilých princípoch? V poriadku, potom nech sa páči, vráťme sa k prvej časti tohto článku. Kto že je to tým hlavným svetovým vývozcom nedemokracie, čiže zasahovania do vecí cudzích krajín?

V tom prípade tiež pamätajme na staré príslovie, ktoré hovorí: vo vojne, ako vo vojne. Aký požičaj, taký vráť, zvykne sa tiež hovoriť. Alebo tiež, na hrubé vrece hrubá záplata.

Naozaj sa niekto ešte dokáže úprimne čudovať, ak tomuto svetovému podvodníkovi číslo jedna niekto konečne ukáže prostredník? A je vlastne jedno akým spôsobom. Lebo ak on chce hrať iba podľa vlastných pravidiel, tak to isté môžu aj druhí.

Ivan Lehotský