Každá udalosť má svojich aktérov. Ako jeden z priamych aktérov procesu vstupu Slovenska do veľkého mierového európskeho spoločenstva dnes mám možnosť bilancovať a najmä spomínať, ako sa to všetko začalo.

Od decembra 1994 som pôsobil ako štátny tajomník na Ministerstve zahraničných vecí (MZV) SR. V auguste 1997 som od vlády SR dostal dekrét Hlavného vyjednávača Slovenskej republiky pre rokovania o vstupe SR do Európskej únie. Tým som sa stal prvým hlavným vyjednávačom procesu, ktorý bol nielen zložitý svojou agendou, ale najmä politicky veľmi delikátny a náročný.

Slovensko sa od vzniku samostatnej republiky 1. januára 1993 usilovalo o vstup do európskych demokratických štruktúr, vrátane EÚ, NATO a OECD. Náš vstup komplikovala vnútorná politika vlády Vladimíra Mečiara, voči ktorej mala EÚ výhrady. Tieto výhrady boli vláde doručované demaršami – diplomatickými varovaniami, že Slovensko nedostatočne plní politické kritéria pre vstup do EÚ.  Ako diplomat a vyjednávač pre vstup do EÚ som vedeniu štátu otvorene tlmočil určité návrhy a kroky, ktoré by Slovensko malo urobiť, aby prestala zo strany EÚ kritika voči našej vnútornej politike. Moje odporúčania neboli prijaté s nadšením a de facto veľké zmeny na domácej politickej scéne nenastali.

Moja úloha pre vyjednávanie nebola jednoduchá: mal som presvedčiť vládnych politikov členských štátov EÚ, aby Slovensko nevyradili z prístupového procesu a umožnili nám v procese pokračovať. Pokladal som za svoju morálnu i štátnu povinnosť v priebehu niekoľkých dní  v októbri 1997 precestovať 13 štátov Únie a lobovať za Slovensko. Európsky parlament mal odhlasovať protislovenský vzorec „10 mínus 1 plus 1“. V tomto vzorci išlo o  desať kandidátskych krajín, mínus Slovensko a plus Malta.

Britský denník Finacial Times 16. októbra 1997 napísal: „Bojovný štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR Jozef Šesták má za úlohu vykonať nezávideniahodnú diplomatickú misiu: presvedčiť Európsku úniu (EÚ), že Slovensko by sa k nej malo pripojiť v prvej vlne. Odkedy Európska komisia v júli rozhodla, že Slovensko nespĺňa politické kritéria na vstup do EÚ, cestuje J. Šesták po členských štátoch EÚ a lobuje za to, aby bolo toto rozhodnutie zmenené. Posolstvom, že slovenská demokracia potrebuje len trochu „doladiť“, však dosiaľ veľa nedosiahol.“

Financial Times však nemali pravdu, keď urobili záver, že mojou kyvadlovou diplomaciou som veľa nedosiahol. Opak bol pravdou. Dosiahol som totiž to, čo som potreboval: týmto mojím osobným lobingom na bilaterálnej úrovni s členskými štátmi EÚ sa mi podarilo dosiahnuť, že protislovenský model v Európskom parlamente „10 mínus 1 plus 1“ neprešiel a Slovensko z prístupového procesu nebolo vylúčené. Mohli sme ďalej pokračovať vo vyjednávaní a pracovať na plnení kritérií potrebných pre náš vstup.

Vlády odchádzajú a prichádzajú nové. Po odchode V. Mečiara na jeseň 1998 nastúpila vláda Mikuláša Dzurindu. Vyjednávanie vstupu SR do EÚ po mne prevzal nový štátny tajomník Ján Figeľ. Dvere do Únie však vtedy už boli  otvorené, červený koberec prestretý, prekážky odstránené a vláda sa mohla sústrediť na plnenie požadovaných podmienok pre vstup do EÚ.

V roku 2000 Ivan Mikloš slávnostne oznámil prijatie Slovenska do OECD – Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj, do ktorej vtedy patrilo 30 najvyspelejších ekonomík sveta. Vyhlásil: „Dámy a páni, sme tam!“

Slovenský veľvyslanec pri OECD v Paríži mi pri tejto príležitosti napísal: „Uznanie patrí rovnako aj Vám, ako jednému z tých, ktorí prebojovávali myšlienku členstva SR v OECD v časoch, keď mnohí, ktorí ju dnes predávajú ako svoje dielo, nemali o nej ešte páru.“

Dnes Slovensko oslavuje 20 rokov svojej existencie v Európskej únii. Vláda organizuje 1. mája slávnostný galavečer za účasti mnohých hostí, diplomatov a významných osobností politického života, zrejme aj vrátane tých, ktorí sa o vstup Slovenska do EÚ zaslúžili. Ja túto česť byť účastníkom na tomto podujatí nemám, pozvanie som nedostal.

Súčasťou osláv je aj Medzinárodná konferencia, ktorú poriada Ministerstvo zahraničných a európskych záležitostí SR 2. mája 2024. Myslel som si, že na konferencii mojím vystúpením pripomeniem zložité začiatky nášho prístupového procesu do EÚ. Z kapacitných dôvodov som pozvanie nedostal a bolo mi odporučené, aby som priebeh konferencie pozeral na YouTube.

Významné udalosti boli vždy spojené s oslavami. Nemali by sme však v eufórii osláv nášho 20-ročného členstva v EÚ zabúdať aj na vážne problémy,  ktorým  Únia čelí v súčasnosti.

Slovensko ako malý členský štát musí zostať rovnocenným, suverénnym členom Únie, ktorý má právo povedať nielen Áno, ale aj Nie. Týka sa to aj nášho práva v súvislosti s migráciou rozhodnúť sa, koho si sem pustíme a koho prijmeme. Slovensko musí čeliť množstvu vlastných problémov, vynakladať finančné prostriedky na zdravotníctvo, školstvo, infraštruktúru, sociálnu sféru, atď., a nemá prečo platiť vysoké pokuty za každého neprijatého migranta. Práve v tom sa prejavuje demokracia, že aj malý členský štát má právo veta, a teda právo povedať NIE.

Dnes, keď sme 20 rokov súčasťou EÚ, je smutné, že niektorí slovenskí europoslanci broja v Európskom parlamente proti vlastnej krajine. Ak opoziční poslanci NR SR a europoslanci nedokážu byť konštruktívnou opozíciou, tak ich deštruktívna politika, neustála kritika, organizovanie masových protestov k ničomu nevedú a nič neriešia.

Potrebovali by sme spoločne ťahať štát dobrým smerom, riešiť problémy, nehašteriť sa, nezávidieť politickú prestíž súčasnej vládnej garnitúre, o ktorej rozhodli ľudia v demokratických voľbách.

Aj napriek všetkým problémom, s ktorými sa boríme nielen my, je dôležité pripomenúť si význam projektu EÚ, ktorého základná myšlienka je skvelá a treba ju ďalej rozvíjať.

Prečítajte si tiež:

• Pellegrini: Budem robiť všetko pre to, aby SR bola plnohodnotným členom EÚ
• Šimečka: Členstvo Slovenska v EÚ nie je garantované ani samozrejmé