Slovenská kultúra potrebuje veľký reset

Bratislava 2. mája 2024 (HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

Pravoslávny Chrám Božej múdrosti, Hagia Sofia v tureckom Istanbule, patrí do prvej dvadsiatky najväčších náboženských stavieb sveta. Za osmanských sultánov slúžila ako mešita, dnes má zároveň štatút múzea. Viete si predstaviť, že Turci by dopustili, aby sa v sakrálnom priestore, hoci aj v kresťanskom, odohrávali tanečné workshopy pod záštitou LGBTi komunity?

Na Slovensku to možné je…

Koncom apríla sa mal v bratislavskom kostole Klarisiek odohrávať program „Tepláreň KikiBall.“ Nakoniec bol organizátormi „z kapacitných dôvodov“ presunutý inam (využitie kostola na tento účel výdatne kritizoval Milan Krajniak). Avšak tanečný workshop ako sprievodný program sa odohral práve v tomto sakrálnom priestore. Podotknime, že „kikiball“ je akcia, ktorá prezentuje provokatívne „módne trendy“ v spätosti s komunitou LGBTi…

Naozaj má byť dovolené všetko? Už nič nám nebude sväté? To je tá „budúcnosť“, ktorú nosia na dresoch progresívci?

Dúhové vlajky na verejných budovách, „teplárenský“ workshop v kostole klarisiek, jeden svetonázor propagovaný ako ultimátny, vízia liberálnej demokracie ako najlepšieho zo všetkých systémov, výsmech slovenského vidieka, limitovaná prezentácia alternatívnych hlasov v RTVS – to je len zlomok z výrazných prvkov súčasnej slovenskej kultúry a mediálneho ovzdušia.

Taký je status quo:na folklór je nazerané zvrchu, slovanská vzájomnosť sa považuje za vyvrátený mýtus, viera je spiatočnícky proces, a manuálne pracujúci človek predstavuje pre veľkomešťana osobu druhej kategórie.

Lebo veď dneska sa má robiť s dátami, nie s dlátami!

Existujú čiary, ktoré nesmú byť prekročené. V opačnom prípade hrozí rozhodenie hodnôt, vytrhnutie koreňov a destabilizácia národnej identity.

Za jedno také prekročenie čiary označuje predseda rady RTVS Igor Gallo príhovor, s ktorým na odovzdávaní filmových cien Slnko v sieti vystúpila Katarína Krnáčová, prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Ako sme už písali, pani Krnáčová sa prihovorila priamo k prítomnej prezidentke Zuzane Čaputovej, a prosila ju o odpustenie, že sa jej ľudia z umeleckej brandže viac nezastávali.

„Čo mal obsah vystúpenia pani Krnáčovej spoločné s námetom večera?“ kladie otázku Gallo v rozhovore pre tlačovú agentúru SITA. „Ja si nedovolím akýmkoľvek spôsobom komentovať jej občiansky postoj, akurát jeho prezentácia vo vysielaní verejnoprávneho médiá v konkrétnom programovom kontexte bola neadekvátna a nevhodná.“

Veľmi presne teda pomenúva veci také, aké sú. Ďalej dodáva, že umenie „nesmie byť o uzavretej bubline, z ktorej je vylúčený každý, kto nezdieľa rovnaký názor. A nemôžem si pomôcť, ale z 13. ročníka Slnko v sieti mám presne tento pocit.“

Toto je vzorová ukážka prešľapov v RTVS.

Ale čo bude ďalej?

Vzťahy medzi verejnoprávnou televíziou a vládou dnes už nemôžeme označiť za zdravé. Stačí médiu rekonštrukcias výmenou riaditeľa, alebo potrebuje RTVS (a s ňou aj slovenská kultúra) „veľký reset“?

Manažment RTVS sa snaží mobilizovať zamestnancov, aby „bránili“ súčasné vedenie a formu verejnoprávnych médií. Môžeme sa však domnievať, že ako už mnohokrát v podobných prípadoch,aj tu ide len o hlučnú menšinu v rámci početného pracovného kolektívu. Aj napriek petícii, ktorú podpísalo vyše tisíc zamestnancov. Veď keď kolektív udržiava priateľské vzťahy, takýto výraz vzájomnej podpory nie je ničím nevídaným. Spustí sa akási „davová psychóza“ a ľudia sa dušujú, že pod novým vedením odmietnu pracovať. Kto niekedy robil vo vedúcej pozícii, pozná takéto „vzbury“ – trvajú presne do okamihu výmeny šéfa. Potom sa v tichosti pracuje ďalej.

Angažované zamestnanecké kruhy teraz dali dokopysériu videí s názvom „Za slobodu“.Ide o súbory krátkych vyjadrení starších ľudí, ktorí prežili holokaust alebo socialistické päťdesiate roky; súčasťou projektu sú napr. aj signatári Charty77. Súčasná snaha politikov o zmenu v RTVS je rafinovane prezentovaná akoby v tieni totalitných režimov minulosti. Respondenti videa vraj „opäť cítia ohrozenie slobody“, tentoraz slobody médií. Slobodné vyjadrovanie považujú za životnú nutnosť. S tým sa nedá nesúhlasiť, ale kto chce vziať slobodné vyjadrovanie moderátorom RTVS? Nikto ich nechce pripraviť o hlas, ani o pracovnú pozíciu. Posunutý má byť len rámec, hraničné čiary ihriska, na ktorom prebieha hra.

Mimochodom, akú verejnoprávnosť majú svojím volaním na poplach vlastne zamestnanci brániť? Takú „verejnoprávnosť“, ktorá sa realizuje ako prejavy politického aktivizmu v politických debatách, kde koaličným politikom moderátori až podozrivo proaktívne skáču do reči, sotva ich nechajú sa nadýchnuť?Tomu sa hovorí zlyhanie profesionality, a nie verejnoprávnosť.

Ďalší symptóm neobjektívnosti pozorujeme v relácii Večera s Havranom, kam sú pozývaní hostia z jedného názorového spektra. Novinári však majú hľadať pravdu skrz porovnávanie rozličných názorov a uhlov pohľadu, nie postulovať „pravdu“, ktorú oni považujú za jedinú nemennú!

Kde je tu pluralita názorov, aká je toto verejná služba?

Prečo radšej neponúka STV svojim divákom pravidelnú reláciu, v ktorej by sa v duchu hľadania spoločných prienikov vytváral dialóg medzi rozličnými komunitami? Azda preto, že je trendom preferovať hlavne jednu konkrétnu menšinu?

Pritom po inšpiráciu stačí zájsť na youtube. Existuje tam napríklad unikátny slovenský diskusný formát „Stretnú sa rabín, kňaz, a imám“. Ten slúži na vytváranie medzináboženského dialógu abrahamovských monoteizmov (judaizmus, kresťanstvo, islam). Takto sa otvára cesta k odbúravaniu predsudkov, vyjasňovaniu nezrovnalostí; takto sa budujú mosty.

V konečnom dôsledku sa otázka našej osobnej i národnej identity zužuje na to, aké zaujmeme kultúrne pozície. Správanie, slovník, hodnoty a dobré mravy (resp. snaha o ich dodržiavanie, ktorá sa vo verejnom vystupovaní prejavuje v slušnom odievaní bez hlbokých výstrihov a krátkych sukieň, na rozdiel od toho, ako to preferujú niektoré naše novinárky-feministky…), vzťah k vlastnej minulosti, viera v Boha, to všetko je súčasťou kultúry národa. Jedno súvisí s druhým – je to celý balík navzájom previazaných, integrálne spojených kvalít.

Chceme, aby naše deti vyrastali na rozprávkach, kde do lesa ide Janko s Jankom a vracajú sa ako šťastný pár?

A áno, aj keď máme slobodu prejavu, stále ešte existujú čiary, ktoré nemajú byť prekročené.

Za súčasnej situáciesa preto zdá, že našej, slovenskej kultúre, pomôže už len ten spomínaný „veľký reset“. Navrátenie verejnoprávnosti RTVS, zobjektívnenie jej vysielania môže byť prvým malým, ale dôležitým krokom na tejto ceste.

Prečítajte si tiež:

• Filmový galavečer – absolútne nepochopenie reality a dojatá prezidentka
• Stane sa Slovensko dúhovým štátom? Záleží aj od eurovolieb