Má sa báť Kuba, alebo USA?

S intenzívnejšou preto, lebo to nie je novinka. Kuba žije šesť dekád v stave blokády. Šesť dekád pripravuje nielen armádu, ale prakticky celú spoločnosť od školákov po seniorov, na jediné: na kladenie tuhého odporu v prípade invázie USA na celom území ostrova. Na každej ulici, štvrti, v každej fabrike či nemocnici.

Do tohto konceptu je zapojená armáda. Tá aktívne pracuje so zálohami. Zapojení sú aj civilisti v rámci Teritoriálnej obrany, úlohou ktorej je brániť svoje štvrte a v nich každý dôležitejší bod. Kuba má k tomu veľmi funkčný systém civilnej obrany, ktorý je pravidelne preverovaný napríklad hurikánmi. Obyvateľstvo pravidelne absolvuje simulácie vojny aj prírodných katastrof. V školách, na pracoviskách, v nemocniciach. Dlhodobé problémy prinútili zdravotníctvo, dopravu, zásobovanie a ďalšie oblasti fungovať v krízovom režime.

A navyše Kubánci sú už od detstva vzdelávaní v tom ako Kuba vzdorovala USA. Sú vedení k vlastenectvu a nevyhnutnosti brániť svoj štát po vzore obrancov Kuby v Zátoke svíň.

Je samozrejmé, že Kuba sa s USA nemôže po vojenskej stránke porovnávať. No z dlhodobého hľadiska by invázia bola pre Američanov mimoriadne nákladná – ako po finančnej stránke, tak i po stránke ľudských strát. Fungovať v prostredí, kde takmer každý civilista vie narábať so zbraňou (a aj sa k nej vo vhodnej chvíli dostane) a je vychovavaný k mentalite odporu voči USA by bolo pre Američanov neudržateľné a viedlo by možno k porovnateľnej katastrofe ako vo Vietname.

Kuba sa však všemožne snaží hrozbu invázie minimalizovať. Aj formou odstrašenia. A sú to práve Američania, ktorí naopak dlhodobo stupňujú nátlak, eskalujú napätie, vyhrážky a blokádu. Kuba chce jediné – ísť vlastnou cestou, ktorú si zvolil jej ľud, a nie cestou, ktorú jej nadiktuje pán Bieleho domu.