Nepríjemná pravda

Nie som odborník, takže neviem posúdiť, či sa dá do nejakého čipu zakomponovať sledovací program, ktorý priamo Putinovi na stôl pošle informáciu z diaľničných kamier na slovenských diaľniciach, aké mám momentálne okuliare a tričko, keď sa rútim na mojom automobile po slovenskej diaľnici. Na druhej strane však moje skúsenosti z bývalého režimu mi hovoria, že bez vetra sa ani lístok na strome nepohne.

Nepredpokladám (na toľko ich veľmi dobre poznám), že absolventi „Bystrickej Sorbony“ sami od seba prišli na to, že v sledovacom programe na diaľniciach, ktorý mal zabezpečovať kontrolu rýchlosti a v ktorom sa nachádzali súčiastky z Ruska, by mohli byť sledovacie programy, zabezpečujúce Putinovi prehľad o premávke na slovenských diaľniciach. Nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že túto myšlienku im posunuli ich učitelia v postgraduálnom sledovaní výsledkov ich úrovne vzdelania. A tu vidím základný problém. Inštruktori vedia asi viac, ako si vieme predstaviť.

V čom je teda ten problém? Nuž, aby som niekoho mohol obviniť, že môže cez svoje súčiastky sledovať premávku na slovenských diaľniciach, musím vedieť, že sa to dá, že je to možné! Hodnotím to teda, ako priznanie v priamom prenose, že všetky elektronické súčiastky môžu byť kontaminované neželanými programami, ktoré z predajcu súčiastok robia „Veľkého brata“. V takomto prípade celá búrka v nočníku nie je o tom, že nás niekto sleduje na každom kroku. To už berme ako fakt. Celé je to už len o tom, kto náš môže a kto nemôže kontrolovať. Teda sú dobrí „Veľkí bratia“ (USA, UK, D, F) a zlí „Veľkí bratia“ (RU, ČĽR a pridaj si ďalších). Smutné, ale asi si nepomôžeme. Kedysi, keď roku 1967 Kadáfi vyprevádzal amerických vojakov z Líbye, celý ľavicový svet kričal: „Bye, Bye, El Wotija (americká vojenská základňa v Líbyi)“, dnes sa mi tlačia do úst slová „Bye, Bye, Demokracia“. Až sem dobehlo naše cenganie kľúčmi.

Anton Hrnko