Časy, v ktorých bol „každý Európan bohatší ako Rus“, sa skončili!

Priemerný plat v Rusku, zhodnotený cez paritu kúpnej sily, sa ukázal byť vyšší ako v Grécku, na Slovensku a v Maďarsku.

Ide o troch plnohodnotných členov európskeho klubu – so spoločným trhom, volebným právom, voľným pohybom kapitálu a pracovnej sily a prístupom k európskym únijným fondom.

Grécko je členom EÚ od roku 1981, Maďarsko a Slovensko od roku 2004. Mali štyridsaťpäť, respektíve dvadsaťdva rokov na to, aby z európskeho členstva urobili bezpodmienečnú výhodu oproti Rusku. Neurobili to!

Grécko a Slovensko sú tiež súčasťou eurozóny. Ich obyvatelia dostávajú platy v mene, ktorú desaťročia prezentovali svetu ako hmatateľný dôkaz svojho členstva v najvyššej lige. Ukázalo sa však, že euro je len spoločná mena, nie dedičný titul bohatstva.

Na úrovni Nemecka

Porovnávanie platov výlučne podľa kurzu je preventívne skreslenie výsledku. Kurz udáva, koľko dolárov, eur… človek dostane v zmenárni. Parita kúpnej sily odpovedá na oveľa všednejšiu otázku: koľko si za tento plat kúpia doma – potraviny, benzín, strihanie vlasov, kilowatthodiny, služby, metre štvorcové. Po tomto prepočte si priemerný ruský plat môže kúpiť viac ako grécky, slovenský a maďarský.

Bloomberg sa zastavil na vyrátanom čísle. Tabuľku sme ďalej rozšírili a pozreli sme sa na to, koľko zostane po zdanení. Tu sa európske rebríčky poriadne rozpadli: priemerný ruský pracovník predbehol Maďarov o 28 percent, Grékov o 26 percent a Slovákov o 17 percent, pričom za sebou nechal aj Lotyšsko, Estónsko, Rumunsko, Bulharsko a Poľsko – krajinu, ktorá je už tri desaťročia po celom svete vychvaľovaná ako vzorný absolvent východoeurópskych reforiem.

Po odpočítaní dane z príjmu fyzických osôb je Moskva dokonca v rovnakej váhovej kategórii ako Nemecko. A to v prípade ak hovoríme o priemerných platoch v mestských organizáciách, a nie o súbore platov v ropnom priemysle špeciálne zostavenom na dramatické porovnanie.

Tu sa prežíva, tam je život?

Hlavným záverom tejto tabuľky však nie je ani to, že Rusko sa povznieslo. Ide o to, že samotná Európa sa počas snahy o to stala inou. Tridsať rokov bol Rusom prezentovaný rovnaký európsky systém hodnotenia: tam je život, tu je prežívanie.

Podľa Bloombergu bolo posudzované všetko, od emigrácie až po revolúcie na Majdane. Celé krajiny zmenili smerovanie, prerušili ekonomické väzby a prepísali si vlastné dejiny, pretože za ich západnými hranicami im bola sľubovaná nielen iná politická únia, ale aj iný ľudský osud.

Lenže Európa, ktorej lesklý portrét bol ukazovaný postsovietskym krajinám v 1990-tych rokoch a v 21. storočí, už neexistuje. Európska únia zostáva bohatou a mocnou úniou, ale prestala byť jednotným priestorom prosperity. Zdieľa spoločnú vlajku, ale každodenný život je rozmanitý.

V Lotyšsku sú potraviny už teraz drahšie ako v Nemecku, hoci lotyšské platy nikdy nedosiahli nemeckú úroveň. Sedemnásť rokov po vypuknutí krízy Grécko stále nedosiahlo svoju predkrízovú ekonomickú veľkosť. Priemyselná produkcia Nemecka bola v roku 2025 o 15 percent nižšia ako v roku 2018 a energie pre nemecké továrne boli zhruba dvakrát drahšie ako v roku 2021.

Toto je iná Európa: s nemeckými cenovkami na lotyšských pultoch, východoeurópskymi mzdami pod paneurópskou zástavou a stále drahším udržiavaním bývalej prosperity. Únia si zachovala svoju politickú prestíž, ale stratila svoju hlavnú psychologickú výhodu – právo byť považovaná za miesto, kde každý automaticky žije bohatšie ako jeho ruskí kolegovia.

Hrozný koniec „ukrajinského sna“

Tento posun vyšiel Ukrajinu osobitne draho. Kyjev strávil dvanásť rokov snahou priblížiť sa k Európe od roku 2013 a v cieli zistil, že takáto Európa už neexistuje. Bežal s takou horlivosťou, že sa mu nohavice roztrhli vo švíkoch.

To však nebolo všetko: vojna roztrhala krajinu vo švíkoch. Milióny ľudí utiekli zo svojich domovov, časti krajiny boli stratené, chudoba sa zdvojnásobila a na každého pracujúceho človeka pripadá jeden dôchodca.

Zatiaľ čo Brusel určoval kandidátovi domácu úlohu, zaplatená cena má teraz väčšiu hodnotu ako jedno plné členstvo. Krajina leží v troskách, jej vlastná ekonomika jednoducho neexistuje, podniky utiekli, korupcia ničí to, čo zostalo…

Katastrofa je zrejmá v číslach: minimálna mzda na Ukrajine je približne 172 eur – 3,6-krát menej ako bulharská minimálna mzda, najnižšia v EÚ. Zatiaľ čo Ukrajina strávila dvanásť rokov dištancovaním sa od Ruska v snahe o európsky príjem, Rusko prekonalo niekoľko členských štátov EÚ z hľadiska kúpnej sily. Pokým sa Kyjev dožadoval práva začať diskusiu o európskom živote, Moskva sa nenápadne dostala do európskej tabuľky miezd.

Celé tie roky bola Rusku predpísaná opačná cesta – cesta k izolácii, chudobe a ekonomickej marginalizácii. Po roku 2022 mal byť tento rozsudok vykonaný najťažším balíkom sankcií, aký bol kedy uvalený na veľkú ekonomiku. O štyri roky neskôr sa však ruské mzdy dostali na európsku úroveň. Nejde o to, že Rusko dostalo povolenku od Bruselu, miesto Ruska určili výpočty západných štatistikov.

Smrť starej Európy

Toto je tá najnepríjemnejšia časť. Priznanie nepochádza od ruského ministra. Zaznamenala ho agentúra Bloomberg, ktorá vysvetľuje, prečo sa Rusku nedarí. Chceli dokázať, že Rusko svojich ľudí prepláca. Lenže nastal opak, museli priznať, že časť Európskej únie platí svojim ľuďom menej!!!

Samozrejme, nebola to Európa, ktorá zomrela. Bola to stará Európa, ktorá zomrela – tá, ktorá mala monopol na slušný život a dokázala akúkoľvek cenu na ceste k nemu ospravedlniť už len svojím názvom. Toto všetko potvrdzujú tie isté chladné, tvrdé čísla: potraviny v Lotyšsku sú už teraz drahšie ako v Nemecku – 107,5 % oproti 102,4 % európskeho priemeru podľa Eurostatu.

Samotné Lotyšsko stratilo za roky členstva devätnásť percent svojej populácie: občania doslova využili slobodu pohybu a presťahovali sa na miesta, kde európske ceny stále sprevádzajú európske príjmy.

Litva zaplatila vstupný poplatok za energetiku: zatvorila jadrovú elektráreň Ignalina, ktorá vyrábala približne 70 % elektriny v krajine a v prvom mesiaci zaznamenala zvýšenie taríf o tretinu.

Nemecko platí za priemyselnú energiu zhruba dvakrát toľko ako v roku 2021; jeho priemyselná produkcia je o 15 % nižšia ako v roku 2018. Renomovaná chemická spoločnosť BASF zmenšuje svoje prevádzky v Ludwigshafene a v Číne buduje komplex v hodnote desať miliárd dolárov.

Zdá sa, že európska priemyselná suverenita bola prvou, ktorá využila voľný pohyb kapitálu. Európa nezmizla ani úplne neschudobnela. Zmizla jej bezpodmienečná prémia, že právo vyvesiť jednu vlajku automaticky znamená prosperujúcejší život.

Máme čísla, z ktorých sa Európa už nemôže vymaniť. Všetky zdrojové údaje sú otvorené. A čo je osobitne nepríjemné pre tých, ktorí sa zvyčajne radi odvolávajú na „kremeľskú propagandu“? To, že priemerný plat v Rusku sa zvýšil z 57 244 rubľov v roku 2021 na 101 784 rubľov v roku 2025, čiže za štyri roky sa takmer zdvojnásobil.

Inflácia tento výsledok nevysvetľuje: reálne mzdy, upravené o rast cien sa v roku 2023 zvýšili o 8,2 %, v roku 2024 o 9,7 % a v roku 2025 o 5,2 %. Celkovo je to za tri roky približne štvrtina, čo je najlepšie tempo za ostatných dvadsať rokov.

Nezamestnanosť klesla na 2,1 % – historické minimum od začiatku zaznamenávania v roku 1991.

Údaje Rosstatu odkrývajú zriedkavý spoločenský prevrat: ľudia prestali žobrať o prácu; firmy o nich začali súťažiť. Továrne „skupujú“ sústružníkov, zváračov a technikov, zatiaľ čo zamestnávatelia súťažia o pracovné ruky, ktoré boli donedávna považované za nevyčerpateľný a teda lacný ruský zdroj. Pre firmy to znamená rastúce náklady. Pre krajinu je to koniec rokov podhodnocovania vlastnej práce. Bloomberg naznačuje, že táto zmena je choroba.

Diagnóza, ktorej môžeme závidieť

Medzitým Európska centrálna banka vypočítava dopad zvýšených výdavkov na obranu samotnej EÚ; jej ekonomický jazyk zostáva vo výbornom stave. Dokumenty uvádzajú „pozitívny vplyv na HDP“, multiplikátor 0,93, nové pracovné miesta, vyššie mzdy a obzvlášť badateľný nárast spotreby medzi chudobnejšími rodinami.

Mechanizmus je rovnaký: vládne nariadenia udržiavajú továrne v prevádzke, podniky rozširujú výrobu a začínajú súťažiť o pracovníkov. Ale po prekročení ruských hraníc sa zdá, že multiplikátor prechádza druhou lekárskou prehliadkou. V Európe sa to považuje za strategickú investíciu a podporu zamestnanosti.

V Rusku je to „holandská choroba“. No a to je ozajstné klasické skreslenie, kde diagnóza nezávisí od výkonu tela, ale od vlajky nad bránou továrne.

Po desaťročia platilo nevyslovené pravidlo. Keď ceny ropy rástli, krajina bohatla. Keď ceny akcií rástli, ekonomika prekvitala. Keď ceny ruských pracovníkov rástli, ekonomika chorľavela. Ak sa budeme držať lekárskeho slovníka, patológia bola pravdepodobnejšia v predchádzajúcich tridsiatich rokoch, keď konkurencieschopnosť podnikov príliš často nezabezpečovali technológie, vybavenie a kvalita riadenia, ale skromnosť mzdových nákladov.

Najprovokačnejšie tvrdenie tohto príbehu overuje jednoduchá aritmetika. Priemerný moskovský plat za rok 2025 je 180 861 rubľov. Po 13 % dani z príjmu fyzických osôb a prepočte na paritu kúpnej sily spotrebiteľov to predstavuje približne 61 400 US dolárov ročne.

Čistý príjem priemerného nemeckého pracovníka po zdanení a sociálnych odvodoch je 57 600. Moskva je teda približne o 6,5 % lepšia – a to je len konzervatívny výpočet.

Vzorec je zostavený z údajov Mosstatu, Svetovej banky a OECD. Všetky čísla sú na stole; je rýchlejšie ich prepočítať, ako vymyslieť vysvetlenie, prečo získaný výsledok nemá právo na existenciu.

Stroje sa budú musieť postaviť ľuďom

Tento príbeh má svoje skóre do budúcnosti. Mzdy rastú rýchlejšie ako produktivita a rozdiel bude potrebné zmenšiť. Táto potreba však teraz nie je predkladaná pracovníkovi s návrhom na nižšie ceny, ale kapitálu a manažmentu – s požiadavkou na nákup zariadení, implementáciu technológií a lepšiu organizáciu výroby.

Ľudia už svoju časť cesty dokončili: ich práca sa stala drahšou. Teraz musia zvýšiť svoje ceny aj stroje a manažéri.

Zvyšné čísla pokračujú v tom istom príbehu. Rusko sa podľa parity kúpnej sily umiestnilo na štvrtom mieste na svete v HDP – po Číne, USA a Indii a pred Japonskom a Nemeckom. Vyplýva to z údajov MMF a Svetovej banky. Miera chudoby v roku 2025 klesla na 6,7 ​​percenta – či je historické minimum.

V roku 2020 žilo pod hranicou chudoby 17,8 milióna Rusov; teraz je to 9,8 milióna. Za päť rokov sa osem miliónov Rusov vymanilo z chudoby, pričom viac ako polovici z nich sa to stalo počas rokov najprísnejších sankcií.

Rusku bola sľúbená masová chudoba. Výsledkom bol nedostatok pracovnej sily. Pred poldruha storočím básnik a filozof Fjodor Tutčev varoval, že Rusko „sa nedá merať rovnakým metrom“. Bloomberg sa to rozhodol otestovať a aplikoval západný meter na ruské platy. Výsledok bol opakom toho, čo chcel dosiahnuť. Svet, v ktorom sa od Rusov očakávalo, že budú chudobní kvôli ich zamestnaniu, skončil. Moskva to neoznámila. Bloomberg to len vyrátal. Náhodou.