Poprad/Zlín 26. januára (TASR) – Architekt Michal Uher, syn slávneho sochára Rudolfa Uhera, sa popri architektonickým návrhom venuje aj maliarskej tvorbe, ktorá je okrem jeho profesie do značnej miery inšpirovaná aj dielom jeho otca. Michal Uher sa narodil v roku 1945 v Trenčíne, pred 20 rokmi sa však presťahoval na Moravu. Žije v obci Lukoveček neďaleko Zlína v dome, ktorý si sám navrhol a má v ňom i svoj vlastný ateliér. V minulom roku sa mu podarilo dokončiť výstavu pri príležitosti nedožitej storočnice jeho otca. Práve s jeho dielom je spojený odjakživa, už ako malý chlapec sa pohyboval v otcovom ateliéri a v súčasnosti spravuje jeho diela. Aj o týchto témach Michal Uher hovoril v rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti, tváre, myšlienky.

-Aké boli vaše začiatky?-

"Najprv som skúšal ísť na akadémiu na maľbu, to sa mi nepodarilo, tak som šiel na architektúru, na techniku. Architektúru som skončil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, bolo to výborné, pretože tam bola fajn atmosféra, dobrí pedagógovia a tá architektúra človeka naučí určité základné danosti, ktoré spočívajú v nejakej podstate disciplíny a musia sa dodržať, inak tá stavba padne. To bol taký dobrý základ, potom som veľmi krátko pracoval ako kreslič u jedného výborného architekta, ale to mi šlo na nervy. Odišiel som na voľnú nohu, a tak som prežil v podstate celý život, až na krátku epizódu, keď som robil vedúceho ateliéru dizajnu na Vysokej škole umelecko-priemyselnej v Prahe. Nebol som však kompatibilný s tým procesom, ktorý na tej škole bol, takže som odtiaľ vycúval."

-Čomu konkrétne sa v oblasti umenia venujete?-

„Od začiatku stále maľujem, dnes už len maľujem, avšak produktívnu časť svojho života som strávil navrhovaním výstav, veľtrhov, komerčných výstav grafického dizajnu. Čiže veci, ktoré boli blízke tomu, o čo som sa snažil v tej maľbe, ale dávali mi slobodu, nemusel som sa nejakým spôsobom prispôsobovať. Tá maľba ostala mimo toho výmenného procesu práce za peniaze. Nikdy som nemal pocit, že musím robiť niečo preto, aby som z toho žil. Motám sa trošičku cez tú maľbu až do priestoru, čo je svojim spôsobom logické, keďže niektoré veci sa dajú vyriešiť v ploche, pri niektorých treba ísť do priestoru. Takže by sa dalo povedať, že aj nejaké sochy mám za sebou. Je to fajn, je to práca s hmotou, práca s plochou, je to zaujímavé, baví ma to, nikomu to nevnucujem. Raz za rok to vyvediem na nejakú výstavu, aby som zistil, či tie obrazy majú nárok na život, no a potom ich zase zabalím a odveziem domov. Je to taká skúška správnosti, ako sme robili kedysi v škole.“

-Ako by ste zhodnotili svoje pôsobenie za tých mnoho rokov?-

Tá robota bola krásna, videl som celý svet, od Japonska až po Kanadu, kedy som robil zaujímavé výstavy v zaujímavom prostredí.

-Prečo ste sa rozhodli presťahovať zo Slovenska do Českej republiky?-

V roku 1992, keď sa delilo Československo, som sa z takých osobných dôvodov rozhodol, že sa presťahujem na Moravu, už tu žijem 20 rokov. Ale dá sa povedať, že je to kúsok od hranice a tá hranica je taká smiešna čiara na mape, ktorú ja vôbec neakceptujem, hranice sú syntetické, ľudia sú ľudia. Ja žijem v podstate v Československu, tam, kde som sa aj narodil.

-V ateliéri vo svojom dome máte okrem iného aj obraz svojho otca. Tvrdíte, že na výstrahu, aby ste videli, ako sa to robí. Dá sa povedať, že otec bol vašim vzorom?-

Tých vzorov má človek veľa, sú ľudia, ktorých si vážim a zdá sa mi, že som pochopil, o čo im išlo a znamenajú pre mňa veľmi veľa. Pre mňa je takým vzorom v maľbe Václav Boštík, on je pre mňa absolútne sólo nedostižná kategória a raz som povedal, že keby sa pán Boh rozhodol, že bude maľovať, tak bude maľovať ako Boštík. No a samozrejme to bol aj môj otec, lebo s tou jeho robotou som prežil vo veľmi intímnom kontakte dlhú etapu môjho života. Áno mám tu jeden obraz otcov, ktorý mám ako také memento, že takto by sa to nejako asi malo robiť. Kedysi dávno, keď som získal jeden obraz od Václava Boštíka, ktorý je doteraz pre mňa totálny klenot, tak som v ateliéri zvesil všetky svoje obrazy a zavesil som tam naprostred steny ten jeho. Visel tam sám štyri roky. Bolo to čisto kvôli tomu, aby som vedel, ako sa to má robiť. To boli také dobré vzory, hoci nie je to o tom, že by som chcel maľovať, ako Boštík, či môj otec.“

-V čom je špecifická vaša umelecká tvorba?-

To je veľmi ťažké takto povedať, pretože svojim spôsobom je základný problém, že keby som to vedel povedať, tak to nemusím maľovať. Dosť ťažko sa o tom hovorí, dalo by sa povedať, ako keď varíte čaj a máte tam kopec tých byliniek a lístkov a vzíde vám taká esencia toho, čo všetko do tých byliniek vsadila tá príroda. Cítim sa byť takým filtrom, ktorý všetko, čo zažil, prefiltruje a pokúša sa to dostať do nejakej zjednodušenej formy. Do všetkých tých vecí sa snažím dostať tú energiu, o ktorej si myslím že jej ešte nejaké zvyšky mám. Na základe skúseností s ľuďmi viem, že to funguje, že tá energia v tých veciach tam je, záleží len ako sa naladíme s tými našimi mozgovými prostriedkami či sme schopní ju prijímať. Ak sme toho schopní, tak je to absolútne obohatenie.

-Čo vo svojej kariére považuje za najväčší úspech?-

To je relatívne. V hmotnej predstave by som povedal, je to tá kamenná fontána pred hotelom Diplomat v Prahe, čo je naozaj veľká socha, ktorú som robil ako poctu otcovi. Ale tá hmota zase neznamená, že aj to čo je veľké, je aj dobré, ale napriek tomu si myslím, že tá fontána sa podarila. Čo sa týka tých plošných vecí, každý obraz, keď človek namaľuje a má z neho pocit, že sa mu tam podarilo dostať trošku z toho, čo chcel, je úspechom. Pokiaľ sa to nepodarilo, tak ten obraz premaľujem.

-Často premaľúvate obrazy?-

Áno často. Navrství sa to, keď to nefunguje, tak to opravím, skúsim to urobiť nejako ináč, skúsim tú predstavu korigovať, na niektorých obrazoch sú dve, tri vrstvy, keď už to je fyzicky neúnosné a nedá sa to premaľovať, tak to chytím a zlikvidujem. Skrátka keď máte ráz predstavu a tá sa nezhoduje s tým, čo nakoniec vzniklo, tak to treba nejakým spôsobom fyzicky skorigovať, alebo zlikvidovať, lebo ináč je to len popatlané plátno. Ono je to aj tak popatlané plátno v podstate, ale možno trošku zmysluplnejšie, keď sa to podarí.“

-S akými názormi na svoje diela ste sa stretli?-

Je úplne jedno, čo mi kto o mojom obraze povie. Pokiaľ ja si myslím, že sa niečo málinko z toho, čo som tam chcel dostať podarilo zrealizovať, tak som viac alebo menej spokojný. A je mi úplne jedno, keď mi niekto povie, že je to dobré. Ak si ja myslím, že to tak nie je, tak to zlikvidujem. Mám tú autokorektúru, kde si poviem, že to nie je, čo som chcel. Pokiaľ mám predstavu, ktorá nejakým spôsobom nájde odozvu v tom obraze, je mi úplne fuk, že niekto povie, že sa to nedá, že tak sa to nemôže. Keď ja mám ten svoj pocit, tak ho odložím, nikomu ho nevnucujem, tu je v regáli. Ten obraz má podľa mňa nárok na život vtedy, keď sa mi tam podarilo dostať niečo z toho, čo som chcel.

-Ktorý obraz si možno najviac ceníte, že by ste sa ho nikdy nedokázali vzdať?-

Keby ste mali desať detí, ktoré dieťa budete mať najradšej? To takto nefunguje. Mám veci, o ktorých si myslím, že sa tam podarilo dostať viac, než do iných, tak samozrejme k nim mám bližší vzťah. Mám tu kopec vecí, ktoré by som nikdy nikomu nedal, a už vôbec nevymenil za peniaze. Ale to je tajné, to je také moje. Mám tie veci okolo seba, potom, keď už nebudem, nech si s nimi robí kto chce, čo chce.“

-Aké sú témy, s ktorými sa zaoberáte?-

Ja mám väčšinou rok, rok a pol také obdobie, keď sa snažím nejakú tému, ktorú si definujem, vyčerpať ako studňu. Vybrať z toho všetko, čo si myslím, že sa dá. Keď už cítim, že tá téma mne neposkytuje ďalšie možnosti, tak ju opustím a idem na inú tému.

-Skúste vymenovať tie, ktoré sú vám najbližšie.-

Bola taká celkom zaujímavá vec, ten cyklus sa volal Tam a tam bolo inde než tu a bolo to o prestupe do inej dimenzie, ktorá sa odohráva na prahu spánku, alebo prebúdzania, alebo prechodu niekam. Pôsobilo to na mňa mysticky. Chvíľu som sa zaoberal témou Stopy, bolo to o tom, čo po ľuďoch ostáva. Je to od základov nejakých pravekých stavieb až po odtlačok nohy v piesku, až kým nepríde prvá vlna a tú stopu zmietne, sú to také stopy miznúce. Ale v zásade všetko zanecháva nejakú stopu. Predposlednú tému, ktorú som sa tak dosť vyčerpávajúcim spôsobom pokúšal robiť bola gravitácia, ten cyklus sa volal G=9,81, čo je konštanta gravitačného zrýchlenia na našej rovnobežke. Je to vlastne symbol sily, ktorá nás drží na Zemi, ktorú musíme prekonať, keď vstaneme ráno z postele, ktorú prekonáva strom, keď rastie a vták, keď letí. Všetci to berieme tak, že o nič nejde, ale pritom všetci s tým musíme žiť a treba si to snáď nejako uvedomiť. To sú také moje súkromné problémy, ktoré si takto riešim a keď k tomu niekto príde a nájde v tom nejakú odozvu, ktorá mu niečo hovorí, tak som rád.

-Robíte obrazy na zákazku?-

Nie, absolútne nikdy, v žiadnom prípade to ani neuznávam. Ja si riešim svoje problémy tým maľovaním a pokiaľ sa niekto na ne naladí a nájde tam nejakú vnútornú odozvu, tak mi nerobí žiaden problém mu obraz darovať, vlastne mu darujem kus zo seba. Vymieňať tieto veci, ktorú sú totálne intímne a súkromné za peniaze, sa mi zdá také brutálne.

-Kde všade ste svoje obrazy vystavovali?-

Najväčšiu svoju výstavu som mal v Bratislave na Dostojevského rade, čo je bývalý pavilón tzv. umeleckej besedy, zároveň podľa mňa najkrajší výstavný priestor na Slovensku. Tam som mal výstavu, ktorá sa volala 27 hodín, bola prístupná 27 hodín, preto sa tak aj volala. V zásade nešlo ani o to až tak prezentovať sa smerom von, ale skôr, aby ja som zistil, že či tie obrazy, ktoré robím sú schopné tento priestor nejakým spôsobom udržať a že by som sa nemusel nejako prepadnúť pod zem od hanby. Mal som pocit, že to ustáli. To bola taká moja satisfakcia. Množstvo vecí mám v zahraničí, ale ako kompletná výstava to nikdy nebolo robené vo veľkom. Ja to skôr beriem tak, že vezmem tie obrazy vyvenčiť. Nemám nejaký vnútorný pocit, že by som potreboval do toho zamontovať nejakých cudzích ľudí, pred ktorými sa tou výstavou duševne obnažím, takže ten pocit vystavovať nemám.

-Čomu ste za posledné obdobie venovali najväčšiu pozornosť?-

Minulý rok som venoval dosť energie výstave môjho otca, ktorý má nedožitú storočnicu a to sa podarilo vcelku dobre. Práve teraz prebieha výstava v galérii Nedbalka v Bratislave, ktorá sa volá Hlavy, som spokojný s tým, ako je to urobené, ten priestor je krásny.

-Čo vás ešte čaká?-

Viete čo, v mojom veku ma už nečaká nič také prudko dobré. Nehodlám však ešte skončiť, teraz mám taký cyklus, ktorý sa volá Zatvárame, ten zostane pravdepodobne ešte nejakú chvíľu otvorený, pretože človek má za sebou upratať predtým, že zavrie.“

Rozhovor s Michalom Uherom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

UPOZORNENIE : TASR vydá k správe fotoreportáž a zvukový záznam.