Ľudia, ktorí mysleli v čase krízy racionálne, sa mali lepšie

Bratislava 14. júna 2020 (SITA/HSP/Foto:Pixabay)

Ľudia, ktorí v období krízy korigovali svoje prežívanie racionálnym myslením, sa mali lepšie. Pre agentúru SITA to povedal psychológ Martin Miler. Emócie vo vypätých situáciách často prevážia nad rozumom, preto racionalizovať si veci v ťažkých časoch môže človeku podľa odborníka priniesť len úľavu

„My ľudia zďaleka nie sme takí racionálni, ako by sme si mysleli, sme viac emocionálni. Potvrdzujú to aj výskumy Daniela Kahnemana. Robil ich za predpokladu, že človek je racionálny, rozhoduje sa racionálne, a vlastne zistil opak – sme tvory omnoho viac emocionálne. Je to dané už evolučne, pocity majú svoju úlohu, bez nich by sme nedokázali prežiť. V momentálnej dobe to znamená jedno: Ak máte strach, obavy či úzkosť, pozrite sa na vaše emócie z nadhľadu,“ uviedol Miler.

Keď človek vo vypätej situácii prijme svoju emocionálnu stránku a obráti pozornosť k faktom, zvyčajne sa mu uľaví. „Stačí, keď si uvedomíte, že ‘Aha, tak toto sú nejaké moje pocity a tu sú racionálne dáta, dôveryhodné informácie, o ktoré sa môžem oprieť.‘ Netvrdím, že to zafunguje stopercentne každému, no určite to môže byť aspoň taká malá pomôcka. V dnešnej dobe máme už oveľa viac informácií a môžeme sa spoľahnúť na naozaj korektné dáta, čo môže, aspoň do istej miery, korigovať naše znepokojenie,“ skonštatoval Miler. „A úľavu môže priniesť aj uvedomenie, že všetko má svoje opodstatnenie a že to, čo robíme, nerobíme pod nátlakom, ale vlastným zvolením,“ dodal.

Každý podľa neho obdobie pandémie koronavírusu prežíval inak. Niektorí boli znepokojenejší, iní menej a rovnako je to i dnes, v čase, keď už sa život pomaly vracia do normálu. „Prežívanie krízy bolo u každého trošku iné, zaznamenali sme veľmi širokú variabilitu. Boli medzi nami ľudia nie úplne zodpovední, ktorí opatrenia tak trochu podceňovali, pre tých nie je návrat do normálu žiadnym problémom. Potom je tu veľká časť tých, ktorí opatrenia dodržiavali, pretože im prišli zmysluplné a chceli chrániť seba a svojich blízkych. Aj táto časť populácie sa podľa mňa vráti do normálu celkom bez problémov a tretia skupina, to sú tí extrémne vydesení, ktorí sa báli najviac, mali pocit, že opatrenia neboli dostatočné, že mohli byť ešte reštriktívnejšie, tak tejto časti populácie bude trvať návrat do normálu asi najdlhšie, aj keď je otázkou, čo pre túto časť populácie znamená normál. Často sú to totiž ľudia celkovo úzkostnejší a obávajú sa aj ďalších vecí,“ vysvetlil psychológ.

Ak však budú výsledky testov dlhodobo dobré, väčšina spoločnosti by sa podľa neho mala v horizonte niekoľkých mesiacov celkom upokojiť. „Iná vec je, že očakávame nárast posttraumatických prípadov. Z výskumov vieme, že akákoľvek karanténa so sebou prináša postraumatické fenomény, ktoré prichádzajú s odstupom času, niekedy aj mesiacov, keď už je dobre a všetko sa zdá byť v poriadku. To nás ešte asi čaká. Bol by som rád, kebyže nie, no vedomosti, ktoré máme z minulosti, napovedajú, že sa to dá predpokladať,“ podotkol.

Počas karantény stúpol nielen počet úzkostných a depresívnych prípadov. Popri nich sa totiž na odborníkov v oveľa väčšej miere začali obracať aj ľudia, ktorí síce prežívali nejaký nepokoj, no v konečnom dôsledku na tom neboli tak zle. Podľa Milera k tomu prispel fakt, že ľudia mali viac času zahĺbiť sa do seba a uvedomiť si, že niečo v ich živote nie je celkom v poriadku. „Aj ja som mal takých klientov, nemali vážne problémy, no kríza ich primäla k tomu, aby sa zastavili, museli to urobiť, inak to nešlo a na základe toho im začali vyskakovať rôzne veci. Často hovorili, že k tomu, že za mnou prišli, prispela aj tá doba. Je fajn, že si ľudia vo väčšej miere začali uvedomovať svoje prežívanie a emócie. Ten rýchly spôsob života, ktorý praktizujeme za bežných okolností, nás od seba a od nášho vnútra vzďaľuje,“ uviedol psychológ. „Obdobie karantény sme mohli využiť práve na nejaké zahĺbenie sa a pohľad do seba, oddýchnuť si a možno urobiť veci, na ktoré sme predtým nemali čas. Ten čas bol o veľkej tvorivosti a vystúpení zo stereotypu a tí, ktorým sa to podarilo takto uchopiť, si z neho zrejme neodnesú nijakú traumu, práve naopak, budú naň zrejme spomínať ako na celkom zaujímavý,“ usúdil.

Mierne spomalenie a nové návyky, ktoré si ľudia počas karantény vypestovali, sa podľa Milera budú dať aplikovať aj na obdobie po kríze, chce to len disciplínu. „Záleží od toho, ako sa človek nastaví, či si povie, že ‘Dokelu, veď to nebolo také zlé, toto by som si chcel podržať…‘ Ak sa rozhodnete, dá sa čokoľvek, treba si byť len vedomý toho, čo chcete,“ ozrejmil Miler. Zapracovanie nových stereotypov do každodenného režimu nie je podľa neho vždy ľahké, ľuďom v tom však môže pomôcť viacero techník. „Teraz to bude vyznievať možno triviálne alebo motivátorsky, ale existujú výskumy, ktoré hovoria o tom, že ľudia, ktorí si to, čo chcú realizovať, napíšu, majú oveľa väčšiu tendenciu tie veci nasledovať, ešte duplom, keď si ten zoznam nechajú cez deň niekde na očiach, vtedy je to najúčinnejšie. A pomáha tiež, keď si to, čo chcú zmeniť, sformulujú pozitívne, keď si nehovoria, čo už nebudú a nesmú robiť, ale opačne, napríklad ‘budem viac športovať‘, ‘budem viac s rodinou‘… A následne má zmysel hľadať konkrétne kroky, čo presne môžu pre dosiahnutie ich cieľa urobiť,“ vymenoval odborník. Ako zároveň zdôraznil, netreba sa nechať odradiť neúspechom. „Ak z toho, čo chcete, vypadnete, treba si to len uvedomiť a opäť sa k tomu vrátiť, pokračovať v tom. Tieto zmeny sa nedejú zo dňa na deň, na to, aby nastali aj na neurofyziologickej úrovni, to nejaký čas trvá. Musia sa totiž vytvoriť nové nervové spojenia. No ak je človek dostatočne dôsledný, tak v horizonte približne troch mesiacov by tá zmena mohla byť možná. Za tento čas sa obvykle z nových činností stane rutina a potom už idú oveľa ľahšie,“ prezradil.

Skúsenosť s koronavírusom podľa Milera priniesla popri náraste pacientov s úzkostnými poruchami i viacero pozitív. Ľudstvo podľa neho totiž vyslovene potrebovalo spomaliť. „Toto sa mi potvrdilo, a potrebujeme spomaliť celkom výrazne. V tej rýchlosti človek na seba často zabúda a veľa vecí si ani nemá kedy uvedomiť, vonkajší stresor nás tlačí robiť veci stále rýchlo, a pritom keď zrazu spomalíte, zistíte, že sa nič také strašné nestalo. Nehovorím teraz o ekonomike, no aj tá by sa možno mohla začať orientovať trošku iným smerom, nie len na ten neustály rast a výnosy, ale mohla by trochu viac zohľadňovať, ako sa ľudia popri práci majú, ako fungujú. Bolo by fajn, keby sme dokázali v našej modernej spoločnosti vytvoriť lepšie podmienky pre našu dušu. V materiálnom svete sa nám podarilo dosiahnuť už azda aj vrchol – čo sa materiálnych podmienok týka, žijeme asi v najlepšej dobe, v akej ľudia vôbec žili. V duševnom svete však máme veľké rezervy a som presvedčený o tom, že by sa dali veci zariadiť tak, aby sme mohli byť aj v tomto smere viac v pohode,“ uzavrel.