Tento rok označil ako bod zlomu, kedy sme nastúpili na trajektóriu nenávisti, polarizácie ako na politickej, tak aj na mediálnej scéne. V tom čase zasiate semienka nenávisti vďaka našej starostlivosti vyklíčilo, vyrástlo a doviedlo nás cez vraždu novinára a jeho snúbenice, vraždu dvoch mladých ľudí pred Teplárňou až k atentátu na premiéra Slovenskej republiky. Nie nejakého diktátora, násilníka, či uzurpátora moci, ale lídra legitímnej politickej strany, na ktorej ponuku reflektovalo najviac voličov v ostatných parlamentných voľbách.

Zahraniční agenti rozdeľujú slovenskú spoločnosť od vzniku samostatnej SR

Keďže Robert Kaliňák zlomový okamih v roku 2010 bližšie nešpecifikoval, bola by špekulácia, ak by som zaň považoval nástup koaličnej vlády Ivety Radičovej k moci a Igora Matoviča do parlamentu. Proces polarizácie slovenskej spoločnosti započal podľa mňa oveľa skôr, ešte v roku 1992, kedy sa spustili procesy ďalšej emancipácie slovenského národa, ktoré vyvrcholili 1.1.1993 vznikom samostatnej Slovenskej republiky. V tom čase sa slovenská spoločnosť rozštiepila na tých, čo tento významný krok v dejinách slovenského národa privítali a na tých, čo ho odmietli, nedokázali prijať naše rozídenie sa s českým národom. Jednotlivci z tejto skupiny federalistov sa s touto skutočnosťou nedokázala zmieriť dodnes.

Práve federalisti naštartovali za pomoci zahraničných fondov a cudzích vládnych aktérov procesy, ktoré prerástli do vzniku tzv. občianskej spoločnosti (OS). OS za 30 rokov dlhého pochodu inštitúciami postupne prevzala riadenie všetkých pre chod štátu dôležitých oblastí spoločenského života: školstvo, justíciu, médiá, ministerstva, parlament, prezidentský palác.

V 90. rokoch dokázala OS vďaka „apolitickej“ mobilizačnej kampani nepripustiť návrat k moci Vladimíra Mečiara. V činnosti typickej pre zahraničného agenta pokračujú až dodnes. Z ich dielne sú všetky tie nálepky, ktoré dnes rozdeľujú spoločnosť: nacionalisti, fašisti, extrémisti, dezoláti, dezinfomátori, hoaxeri, konšpirátori, či antivaxeri, proPutinovci, proKremeľci.

Ich podvratná činnosť dostala pár 10 tisíc ľudí do ulíc, aby vytvorili v spolupráci s „nezávislými“ médiami dojem, že verejnosť chce, aby boli zrušené Mečiarove amnestie. Tieto by neboli zrušené, keby za ich zrušenie nehlasoval Smer-SD Roberta Fica.

Fico sa dočkal vďaky v podobe majdanu 2018

Neskôr dostali ľudí do ulíc opäť. Stalo sa tak po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice vo februári 2018, keď cez „apolitickú“ iniciatívu „Za Slušné Slovensko“ podporili médiami šírený falošný naratív, ktorý prepájal vraždu priamo s vtedajším Úradom vlády SR. Reportéri bez hraníc (mimovládna organizácia) hodnotia slobodu tlače na Slovensku v súlade s týmto naratívom dodnes. Písali sme o tom (tu).

Uvedomujúc si svoju „apolitickú“ moc s dopadom na politické dianie využili následne v mobilizačných kampaniach pred komunálnymi voľbami 2018, prezidentskými voľbami 2019, pred parlamentnými voľbami 2020, pred komunálnymi voľbami 2022 a ostatnými parlamentnými voľbami 2023. Parlamentné voľby nedopadli úplne podľa predstáv zahraničných agentov. Voľby vyhral na prekvapenie aj samotného víťaza Igor Matovič a ich biely kôň Progresívne Slovensko v koalícii so Spolu sa nedostal o pár tisíc hlasov do parlamentu, kde ho chceli mať.

Ani tie ostatné parlamentné voľby neskončili očakávaným víťazstvom Progresívneho. A tak zahraniční agenti prešli do ďalšej fázy majdanizácie slovenskej spoločnosti. Zdvihli vlnu protivládnych protestov, keď dôvodom na protest je čokoľvek, čo legitímna vládna moc robí v súlade so schváleným programovým vyhlásením. Týždeň, čo týždeň sú ľudia tzv. občianskou spoločnosťou, „nezávislými“ médiami a opozíciou pod vedením PS hnaní na námestia metropol Slovenska. A na nich ľudí hecujú proti legitímnej vláde a Róberta Fica posielajú za mreže. Po tom, ako sa Ivan Korčok stal kandidátom PS, protivládne protesty prerástli v jeho nelegálnu predvolebnú kampaň.

Neuspeli. Voľby vyhral s výrazným náskokom Peter Pellegrini a protivládne protesty pokračujú ďalej. Ešte aj v deň atentátu sa mal konať protivládny protest zosieťovaných zahraničných agentov v iniciatíve „Otvorená kultúra“ na „záchranu“ RTVS, ktorý malo na pódiu podporovať Progresívne Slovensko.

Boj s extrémizmom – 2. vetva polarizácie spoločnosti

V parlamentných voľbách v roku 2016 sa, napriek húževnatému mediálnej antikampani, dostala do slovenského parlamentu politická strana „Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko“ (ĽSNS). Kotlebovci skončili so ziskom 209 779 na piatom mieste. Pravdou je, že to bol protestný hlas. Bol to hlas Slovákov, na ktorých reálne problémy žiaden relevantný politický subjekt nereflektoval, neponúkal riešenie. Kotlebovci uchopili 2 agendy: problematické spolužitie väčšiny a marginalizovaných skupín v rôznych, hlavne východných regiónoch Slovenska a zastavenie nelegálnej migrácie.

Pamätám si ako by to bolo dnes, keď úradujúci prezident Andrej Kiska, pozval do prezidentského paláca po parlamentných voľbách všetky subjekty, ktoré si voliči v demokratických voľbách zvolili ako svojich zástupcov do zákonodarného zboru, okrem ĽSNS. Vyslal tak odkaz 200 tisíc voličom, že nie je ich prezidentom, lebo volili v demokratických voľbách nesprávny politický subjekt, že svoj hlas hodili nie do urny, ale do koša. Súčasná, dosluhujúca prezidentka Zuzana Čaputová sa zachovala rovnako, tiež protestnému voličskému hlasu zabuchla po nástupe do paláca dvere.

Všetky parlamentné strany, koaličné, či opozičné, že Kotlebovcov, ktorí zastupovali 200 000 voličov izolovali. Z extrémistami nechceli mať nič ani jedni ani druhí. „Nezávislé“ média vyhlásili na informácie o Kotlebovcoch informačné embargo. Výnimku tvorili informácie, keď ich mohli okiadzať. Zástupcovia ĽSNS dostali ban aj v telerozhlase, súkromnom, či verejnoprávnom. Toto úsilie neznamenalo nič iné, len to, že tento silný protestný voličský hlas zostal nevypočutý a dokonca zosilnel.

V parlamentných voľbách 2020 získali Kotlebovci o 20 000 hlasov viac. Ich izolácia pokračovala, navyše sa spustila kriminalizácia predstaviteľov strany za extrémistické názory. Pravdou je, že táto taktika samotnú stranu oslabila a dokonca rozštiepila. Lenže nespokojný volič zostal aj so svojim dlhodobo neriešeným problémom.

Väčšinový protestný hlas zodvihol Fico

Medzi rokmi 2020-2023 za hrôzovlády Matoviča pribudli v agende protestného voliča boj s nezmyselnými protipandemickými opatreniami (boj za základné práva a boj o zachovanie dôstojnosti), vojna na Ukrajine, strašenie klimatickou krízou. Nositeľmi všetkých troch agiend sú presne tie isté mimovládky, politické subjekty, médiá, ktoré neprejavili záujem o riešenie bežných problémov protestného voliča od roku 2016. Všetky až na jeden politický subjekt Smer-SD, ktorý po voľbách 2020, navyše po tom, čo stranu tesne po voľbách opustila platforma Petra Pellegriniho, posielali politológovia na smetisko dejín.

Bol to už všetkými odpísaný Robert Fico, kto začal tomuto protestnému hlasu načúvať. A volič, keď si mohol vybrať medzi na jednej strane stále izolovanými Hnutím Republika a tým, čo zostalo z ĽSNS a na druhej strane overeným, politickým vetrom ošľahaným Robertom Ficom a jeho Smerom-SD. Vybral si. Volil v parlamentných voľbách Smer. Vďaka týmto hlasom vstal Fénix Roóbert Fico z popola, parlamentné voľby 2023 po 5. krát vyhral a dokonca zostavil vládu. Aj preto neváhala Magda Vašáryová verejne vysloviť, že Fica volili fašisti a spodina Slovenska.

Vo voľbách 2023 skončilo 2. na páske dovtedy mimoparlamentné Progresívne Slovensko, ktoré malo vďaka sústredenému úsiliu „antipolitickej“ mobilizačnej kampane „(Ne)chcem tu zostať“, zahraničných agentov a „nezávislých médií vyhrať.

Kalich nenávisti „Lebo Fico“ pretiekol

Nevyhralo. Z prehrou sa nedokázali zmieriť tí, ktorí na jeho víťazstvo vsadili všetko. A ešte aj to slnko po volebnej noci vyšlo. A preto tu máme od volieb majdanizované metropoly. Prehra ich prezidentského kandidáta Ivana Korčoka, napriek bičovaným emóciám ľudí na čo týždňových protivládnych protestoch, nenávisť a frustráciu tých, čo opäť prehrali, znásobila. A 15.5.2024 kalich nenávisti voči vláde Róberta Fica pretiekol, priniesol svoje krvavé ovocie.

Ak sa nezastavíme, tak násilie bude pokračovať

Polarizácia spoločnosti sa dostala k rubikonu. Je najvyšší čas zatiahnuť ručnú brzdu a túto antickú rieku neprekročiť, lebo sa vykúpeme v krvi všetci, nielen Robert Fico.

Spoločnosti nepomôže, že strana (politici, zahraniční agenti, „nezávislé médiá“, čo tu roky pestovala nenávisť voči terajšiemu vládnemu zoskupeniu a jeho voličskej základni, odsúdi násilný čin atentátnika. To je psou povinnosťou každého zdravého jedinca. Nepomôže ani odvádzanie pozornosti verejnosti od politického motívu útočníka „nezávislými“ médiami.

To, čo by nám všetkým pomohlo je, aby sa majdanisti vzdali predstavy, že zastavia legitímne zvolenú vládnu väčšinu („ich“ z našej hymny) na ulici. Aby si uvedomili, že v demokracii môžu vládnuť len vtedy, ak oslovia programom, hodnotami väčšinu spoločnosti. A že konštruktívna kritika vládnej moci nie je, keď ju kritizujem za to, že plní svoj vládny program a nie ten môj. Naopak úlohou opozície je vládnu moc kontrolovať a kričať, ak sa od plnenia vlastného vládneho programu odkloní. Na tom získavať politické body pre ďalšie voľby.

Rovnako by Slovensku pomohlo, ak by zahraniční agenti prestali s násilnou ideologizáciou spoločnosti, ktorá prináša stále väčšiu polarizáciu a nenávisť.

Všetkým v tejto chvíli odporúčam „Zastavme sa, bratia, veď sa oni stratia“. A v mene stopnutia roztočenej špirály nenávisti vyzývam nie len kompetentných matičiarov k zamysleniu sa nad tým, či by sme sa nemali vrátiť k predošlému textu slovenskej hymny.

Prečítajte si tiež

Reportéri bez hraníc hodnotili slobodu tlače na Slovensku – kde sa vzal ich “expert” a bolo hodnotenie objektívne?