Kedysi v Európe vyznávali útočné reči proti západnej civilizácii najmä pomerne špecifické skupiny ľudí. Mestskí intelektuáli, ktorí sa zhruba hlásili k ľavici,píše v úvode príspevku na sociálnej sieti exminister Juraj Draxler.

Draxler konštatuje, že ak by si pospomínal na podobné konverzácie spred 15 či 20 rokov, tak to bolo takmer vždy takto: „Sedím v Newcastli, v Oxforde, Londýne alebo v Paríži. Oproti mne nejaká doktorandka alebo slušne vzdelaná mladá aktivistka. A rozpráva zapálene o kolonializme Západu. Tak, akoby už nič iné nebolo.“

Na jeho námietku, v Londýne, že Británia  napríklad aj Shakespeare, a v Paríži, že Francúzsko je aj Descartes bolo odpoveďou také hmlisté, “okej, možno áno“. Draxler zdôrazňuje, že celá tá kultúra je hlavne imperiálna.

„Iste, tento druh antizápadniarstva stále trvá. Silné obrátky nabral po Black Lives Matter. Moja niekdajšia stredná škola v Bristole sa napríklad nedávno premenovala, lebo niesla meno človeka, ktorý v 18. storočí zarobil na obchode s otrokmi. A tak bol síce významným benefaktorom mesta, ale mesto ho pred piatimi rokmi zo svojej histórie po sérii protestov vymazalo…,“ uviedol.

Vyjadril sa, že s tým síce nesúhlasí, ale kritikov aspoň chápe. Už menej však chápe iné aktivity: „Práve som si prečítal článok o kultúrnom konflikte v meste Stroud, kde sa početná skupina aktivistov snaží o odstránenie jednej sochy z 18. storočia z nejakej budovy. Zobrazuje černošského bojovníka alebo lovca. Nie je nijako hanlivá. Ale vraj je to rasistické. Prečo, neviem. Zjavne ani tí aktivisti, ale je to rovnaké, ako že dnes biely človek nesmie v opere hrať s načierno namaľovanou tvárou, lebo aj to je rasistické.“

„Tú logiku ale nikto nevie celkom vysvetliť,“ poznamenal.

Osudy ľudí z rovníkovej Afriky, prípadne ich potomkov z Karibiku, boli v Európe 18. storočia rôzne. Draxler uvádza, že často si ich panovníci na dvore pestovali ako kuriozitu, ale z týchto ľudí sa stávali aj vážení dvorania, prípadne sa úspešne v Európe usadili ako obchodníci – to ukazuje príklad francúzskeho spisovateľa a prozaika Alexandre Dumasa, ktorého babka bola černoška.

„Iný príklad akéhosi zvláštneho prístupu akože k naprávaniu krívd vidíme v prípade, ktorý sa teraz často skloňuje: Grónsko,“ pokračuje Draxler. Už niekoľko rokov prípad smeruje k tomu, že by sa vraj ostrov „mal vrátiť svojim pôvodným obyvateľom“. Podobne sa dokonca zvykne vyjadrovať dánska vláda. „Komu ale ostrov má patriť, Inuitom, ktorý vždy žili len v niekoľkých lokalitách tejto obrovskej zeme? A nemá patriť Dánom, hoci Severania ostrov obývajú už tisíc rokov (s malými prestávkami, najdlhšou v 15. storočí)?,“ pýta sa Draxler.

„To sú teda obsesie niektorých skupín ľudí v západnej Európe (a USA),“ konštatuje.

Frfľanie na Západ

Poukázal na to, že v ostatných rokoch je ale hlasné frfľanie na Západ v móde aj inde, vrátane východnej Európy – pričom na Slovensku je to veľmi populárne.

„Okrem motívu prehnitosti Západu, starého už stáročia, sa objavuje aj ten vyššie uvádzaný: Západ je vraj amorálny kus sveta, všetko získal len vďaka kolóniám a zotročovaniu,“ uviedol.

Poznamenal, že čiastočne tento motív podporuje súčasná ruská propaganda. „Vrátane bizarných tvrdení, ktoré bezmyšlienkovito opakujú aj naši menej vzdelaní občania, ktorí zúfalo chcú patriť do niektorej z bublín,“ spomína a ako príklad uviedol tvrdenie: Západ všetko kolonizoval, kým Rusko nikdy nedobývalo, len oslobodzovalo.

„Je to katastofálny nezmysel. To obrovské impérium nevzniklo, samozrejme, presviedčaním a dobrým slovom,“ zdôraznil.

Popri bojoch s ľuďmi na Sibíri, Kaukaze či v Strednej Ázii totiž občas dochádzalo aj vyslovene k vyhladzovaniu nepohodlných.

„Najkrvavejšou kapitolou tohto druhu je čerkesská genocída,“ uviedol. Vysvetlil, že Rusi Čerkesov vcelku obdivovali, muži mali povesť nebojácnych bojovníkov, ženy boli po celej Európe brané ako najkrajšie ženy na svete. Dobová kozmetika, dokonca v USA, sa predávala s tým, že po jej používaní sa priblížite kráse čerkesských žien, maliari ich brali ako symbol krásy.

„Ale Rusi sa ich rozhodli zo strategických dôvodov odstrániť. Potrebovali ich úrodnú pôdu, plus bezproblémový prístup ku Kaukazu, ktorý práve skolonizovali,“ pripomenul a dodal : „V rokoch 1861-65 cárske jednotky státisíce ľudí vyvraždili priamo (cesty boli lemované ohromnými hromadami mŕtvych tiel) a ďalšie státisíce zahynuli hladom či ťažkými podmienkami počas odsunu, pričom Rusi ich vyhnali na juh, do Osmanskej ríše. „Krasnaja Poljana, najznámejšie ruské lyžiarske stredisko neďaleko Soči, sa volá červenou po krvi Čerkesov, ktorých mŕtve telá tu spočívali,“ dodal.

Západ nie je len kolonializmus

Podľa Draxlera však nejde len o to. „Tvrdiť, že Západ je len kolonializmus je jednoducho nezmysel,“ myslí si.

„Po prvé, Západ bol pomerne technicky vyspelý už pred začiatkom modernej koloniálnej éry. Veď práve preto sa tak ľahko potom roztiahol po celom svete,“ uviedol.

Po druhé spomína, že výboje a otrokárstvo nebolo niečo, čo sa týkalo len Západu. Veď len susední Arabi až do 18. storočia hromadne lovili ľudí na zotročovanie.

„Po tretie, aj keď rozvoju Francúzska, Británie a niekoľkých ďalších krajín nesporne koloniálna expanzia výrazne pomohla, jednoducho sa nedá prehliadnuť, že v rovnakom období sa tieto krajiny naozaj výrazne rozvíjali aj inak, v kultúre, vede,“ dodal.

„No a nakoniec, a to už sa dostávame vyslovene domov, taká Praha či Krakow boli výstavné mestá už pred európskou koloniálnou érou. Alebo naopak, z európskej koloniálnej expanzie nepriamo profitovali aj oblasti, ktoré s tými bohatými regiónmi západnej Európy susedili – ak z toho profitovať vedeli. Kukať odtiaľto pár kilometrov na západ cez hranicu a žlčovito tvrdiť, že hentí sú bohatí, lebo kolonializmus, je také dosť symptomatické a krásne to vyjadruje tú svojstojnú tuposť, ktorá bohatstvu, či už materiálnemu alebo duše, rozhodne neprospieva,“ konštatuje.

„No a potom tu máme ešte motív prehnitého Západu – ktorý vraj končí alebo niečo také,“ poznamenal.

Opäť, je to niečo, čo baví v prvom rade ľudí, ktorí nemajú čo robiť. „Človek, venujúci sa vede, od fyziky po archeológiu, startupový biznismen, alebo špecialista na verejnú správu vníma pragmaticky, aj čo sa nedarí, aj čo všetko zaujímavé sa v jeho oblasti deje v Nemecku, Holandsku, Británii či inde na okolí,“ uviedol.

Ide stále o ultra bohaté krajiny, kam sa tlačí nielen chudobný zvyšok sveta, ale aj boháči ázijských a iných krajín. „Proste preto, že tá západná Európa je aj pri svojich problémoch veľmi príjemná,“ zdôvodnil.

Problémy, tie mala západná Európa vždy : Aj pred dvesto rokmi, pred sto, v 60., 70. aj 80. rokoch by ste vždy našli vyjadrenia, ako sa všetko rúca.

„Áno, sú aj problémy. Vecný človek ich vníma a ak má tu možnosť, snaží sa prispieť k lepšiemu svetu,“ uviedol.

Podľa Draxlera však nie všetci sú vecní. „Ak niekto pochádza z pokolení poddaných, ktorí boli zvyknutí odpracovať na panskom, večer ošťať pánovi múr hradu a na druhý deň poctivo ďalej makať na panskom, asi nie je prekvapivé, že dnes najmä sedí pred počítačom a venuje sa hádzaniu digitálnych chriachľov. A to je všetko.“

S tým do určitej miery musíme rátať v politike a, čo sa dá robiť, a nejako s tým pracovať.

„Zvlášť vyhranene „národní“ a „našskí“ voliči sú absurdní tým, že nemajú ani potuchy, koľko vedia napríklad ich ministri minúť na nákupy v Dubaji, ani o tom netušia, ale „trápi“ ich prehnitosť Západu a milujú, keď im niekto o nej povie nejakú jednoduchú poučku, ktorú môžu opakovať….,“ uviedol.

„Ale pre dobro spoločnosti je nutné stavať tomu aj priehrady. Zvlášť mladé pokolenie tam, kde sa dá, treba vzdelávať, komplexne. A dávať im výzvy – aj ukotvenie. A to ukotvenie nemôže byť inde ako v civilizácii Západu,“ uviedol.

Iné kultúry je potrebné rešpektovať a snažiť sa ich spoznávať. „Ale takisto s rešpektom k západnej vede a kultúre. Pretože civilizačný Západ, to sme aj my, všetci tí, ktorí s jeho tradíciami a hodnotami vyrastali a dnes nimi tak prirodzene žijú,“ dodal.

Prečítajte si tiež:

• Denník N je nástrojom hybridnej vojny, otvorene píše exminister
• “Slovensko smeruje naspäť do sovietskej éry”, píše v komentári Guardian. Exminister upozorňuje na pozadie autorky