Kto provokuje a hľadá zámienku na konflikt: Irán či USA? Kto klame o incidente v Hormuzskom prielive?

Vo štvrtok v Hormuzskom prielive, ktorý je jedinou námornou cestou z Perzského zálivu, ktosi zaútočil na japonský ropný tanker Kokuka Courageous, plaviaci sa pod vlajkou Panamy, a nórsky tanker Front Altair registrovaný na Marshallových ostrovoch.

Plavidlá boli čiastočne poškodené, posádky boli evakuované a Spojené štáty okamžite, bez akéhokoľvek pátrania obvinili z útokov Irán, ktorý to odmietol. Minister zahraničných vecí USA Michael Pompeo uviedol, že tento predpoklad sa zakladá na informáciách amerických tajných služieb, a tiež na úvahe, že nikto iný v regióne nemá k dispozícii podobné zbrane a schopnosť zaútočiť podobným spôsobom. A napokon, všetci vedia, že Irán je zlý, takže to musel byť Irán.

Samozrejme, hneď sa ozval aj americký pudlík z brexitového ostrova, ktorý za pomoci „nezávislého vyšetrovania“ dospel k záveru, že za incidentom musí stáť Irán, pretože „posledné útoky stavajú na už existujúcom vzorci deštrukčného chovania Teheránu, pričom predstavujú vážne nebezpečenstvo pre stabilitu regiónu.“

Akú váhu v skutočnosti má táto mediálna „stopercentná pravda“, že útok určite spáchali Iránci? Tvrdenie amerického ministra, že má informácie od tajných služieb, je … tvrdením amerického ministra. Od predstaviteľov tohto režimu sme počuli už dosť všelijakých tvrdení. Ešte horšej kvality je druhý argument, že nikto v regióne nemá k dispozícii technológiu, ktorou by sa dalo niečo také spáchať. K vystreleniu rakety totiž treba raketu, ktorá sa dá na čiernom trhu so zbraňami kúpiť za pár tisíc dolárov, a ešte nejakú vhodnú loď, môže byť aj drevená. Takže v danom regióne okrem Iránu má možnosti vykonať taký útok prinajmenšom ešte Saudská Arábia, Irak, Izrael, Kuvajt, Katar, Bahrajn, Omán, Jemen, Pakistan, sedem arabských emirátov, dunajskostredská mafia v strategickom partnerstve so somálskymi pirátmi … a samozrejme, nikdy nesmieme zabudnúť na Putina.

Najdokonalejší argument priniesol britský minister zahraničných vecí Jeremy Hunt. Jednoducho, spomenúť ako dôkaz „existujúci vzorec deštrukčného správania“ Iránu, to je niečo, proti čomu je naozaj ťažké čokoľvek namietať. Pravda, uvažujúc týmto smerom, by sa dalo začať premýšľať aj nad „existujúcimi vzorcami správania“ druhej strany konfliktu, Spojených štátov a Veľkej Británie, v ich novodobej aj staršej histórii, či by sa aj tam náhodou čosi zaujímavé nenašlo. Čo myslíte?

Je tu tiež otázka, či by krajina, ktorá vyslala do vesmíru vlastnú kozmickú loď, riešila problém práve takýmto babráckym poškodením dvoch tankerov. A ešte je tu známe pravidlo „Cui bono?“, teda rečnícka otázka, kto by mohol mať úžitok z rozpútania medzinárodného konfliktu a medzinárodnej démonizácie Iránu. Aký úžitok by mal Irán, krajina s jednými z najväčších zásob ropy, z poškodenia japonského ropného tankeru úplnou náhodou presne vo chvíli, keď bol v Teheráne na návšteve japonský premiér Abe, predseda vlády krajiny, ktorá potrebuje nakupovať veľa, veľa ropy?

Na koho to priam ukazuje prstom? Kto potrebuje zámienku, aby do oblasti Perzského zálivu mohol nasťahovať čím viac vojakov a bojovej techniky? Kto tak veľmi potrebuje vymeniť iránske vedenie za prozápadné, a tým úplne zmeniť pomer síl na Blízkom východe, ktorý sa v súčasnosti povážlivo mení v jeho neprospech?

A čo na to „svetové“ masmédiá, vrátane ich na Slovensku pôsobiacich tieňov? Ako vždy…

Ivan Lehotský