Aká bude budúcnosť venezuelského ropného priemyslu?

V centre toho všetkého stojí nová dohoda, na ktorej sa podieľa Severoamerická spoločnosť Blue Energy Partners (North American Blue Energy Partners, NABEP). Spoločnosť získala 100-ročné koncesie na 17 venezuelských ropných polí s približne 65 miliardami barelov potvrdených zásob. Americká vláda si zároveň zabezpečila 35-percentný podiel v materskej spoločnosti NABEP spolu s garantovaným prístupom k časti ropy, ktorú táto spoločnosť ťaží.

Samotná skutočnosť, že americká spoločnosť investuje do zahraničnej ropy, by nebola nijako nezvyčajná. Čo však v prípade Venezuely predstavuje výnimku, je to, čo sa udialo pred uzavretím tejto dohody. Maduro bol v januári zadržaný počas vojenskej operácie USA a prevezený do Spojených štátov, kde čelí trestnému stíhaniu. Jeho viceprezidentka Delcy Rodríguezová sa následne stala úradujúcou prezidentkou. Hoci Maduro bol mimo hry, veľká časť existujúcej venezuelskej politickej štruktúry zostala zachovaná, čo spôsobilo, že prechod bol zložitejší než jednoduchá zmena vlády.

Washington čoskoro začal spolupracovať s novým vedením, najmä pokiaľ ide o budúcnosť venezuelského ropného priemyslu. Len o niekoľko mesiacov neskôr vyústili tieto vzťahy do dohody, ktorá americkým záujmom zabezpečuje dlhodobú pozíciu v oblasti najcennejšieho zdroja krajiny.

To nutne neznamená, že ropa bola dôvodom na zosadenie Madura. Medzi Washingtonom a Caracasom už roky prebiehali politické konflikty, sprevádzané sankciami a trestnými obvineniami proti Madurovi. Rýchlosť, s akou po politickej intervencii nasledoval ekonomický prístup, však znemožňuje oddeliť ropnú dohodu od širšieho kontextu.

Ekonomický argument

Existuje aj jasný ekonomický argument v prospech tejto dohody. Venezuela síce disponuje obrovskými zásobami ropy, avšak mať ropu pod zemou je niečo úplne iné ako byť schopný ju efektívne ťažiť a predávať. Roky nedostatočných investícií, sankcie, politická nestabilita a problémy v rámci odvetvia poškodili ťažbu aj infraštruktúru. Obnovenie plného potenciálu tohto odvetvia by si vyžiadalo obrovské množstvo zahraničných finančných prostriedkov a technológií. Nová dohoda by mohla časť z toho zabezpečiť. Spoločnosť NABEP vypracovala plány na novú ropnú infraštruktúru v hodnote až 100 miliárd dolárov, hoci nie je isté, či investície nakoniec dosiahnu túto úroveň. Ak sa ťažba zvýši, Venezuela by mohla získať tak veľmi potrebné príjmy, zatiaľ čo Spojené štáty získajú prístup k významnému zdroju surovej ropy oveľa bližšie k domovu.

Pre obe strany to teda prináša zrejmé výhody. Zložitejšou otázkou je, čo za to Spojené štáty dostanú na oplátku.

Washington nielenže umožňuje súkromným spoločnostiam investovať a dúfa, že americké podniky na tom zarobia. Samotná vláda USA si zabezpečila ekonomické práva súvisiace s projektom. Jej 35-percentný podiel bol dokonca štruktúrovaný tak, aby sa zabránilo jeho zníženiu v prípade, že spoločnosť NABEP získa ďalší kapitál. Tým sa stiera hranica medzi zahraničnou politikou a komerčnými záujmami spôsobom, ktorý je ťažké ignorovať.

Vyvstávajú tiež otázky týkajúce sa suverenity. Venezuela je naďalej zákonným vlastníkom svojich prírodných zdrojov a Rodríguezovej vláda obhajuje zahraničné investície ako nevyhnutné pre obnovu ekonomiky. Dohodu schválilo aj venezuelské Národné zhromaždenie. Nejde teda len o to, že by si Washington formálne prisvojil vlastníctvo venezuelskej ropy.

Politické okolnosti súvisiace s touto dohodou však z nej nemožno vynechať. Dohoda uzavretá po vojenskom zvrhnutí prezidenta krajiny má iný význam ako bežná investičná zmluva, najmä ak by mohla platiť celé generácie.

Dĺžka trvania koncesií to robí obzvlášť dôležitým. Vlády sa menia. Zahraničná politika sa mení. Vzťahy medzi krajinami sa môžu meniť ešte rýchlejšie. Storočná dohoda o rope by mohla prežiť všetky tieto zmeny.

Existujú aj praktické otázky, či budúce venezuelské vlády budú naďalej akceptovať rovnaké podmienky. Akákoľvek budúca vláda, ktorá bude považovať dohodu za príliš výhodnú pre Washington, by sa mohla pokúsiť o jej prerokovanie alebo napadnutie. Pre investorov, od ktorých sa očakáva, že vynaložia miliardy na obnovu ropnej infraštruktúry, má táto neistota význam. Dohoda je tiež súčasťou oveľa širšej súťaže.

Čína a Rusko nadviazali silné vzťahy s Venezuelou v rokoch, keď boli Washington a Caracas otvorene nepriateľské. Ich angažovanosť poskytla Venezuele alternatívy k Spojeným štátom a pomohla obom krajinám rozšíriť svoj vplyv v Latinskej Amerike. Podľa podrobností zverejnených Washingtonom bolo mnoho dodatočných polí zahrnutých v dohode NABEP predtým prevádzkovaných alebo kontrolovaných ruskými a čínskymi firmami.

Výhody pre USA

Spojené štáty tak získavajú viac než len ropu. Zároveň oslabujú pozíciu dvoch hlavných konkurentov v krajine, ktorá je relatívne blízko amerického územia.

Pre Washington to prináša hneď niekoľko výhod. Získava prístup k obrovskému zdroju ropy, väčší vplyv na hospodárske oživenie Venezuely a príležitosť vytlačiť čínske a ruské záujmy z časti energetického sektora krajiny. Dohoda tiež zaručuje Spojeným štátom 20 percent ťažby NABEP za výrobné náklady a poskytuje im právo prednostného odkúpenia na zostávajúcu produkciu. Práve v tomto bode by však Venezuela mohla získať význam ako precedens.

Veľmoci vždy využívali ekonomický vplyv popri vojenskej a politickej moci. Rozdielom je v tomto prípade to, ako jasne na seba tieto rôzne formy vplyvu nadväzujú: Najprv prišla vojenská operácia. Potom nasledovala spolupráca s vládou, ktorá nahradila Madurov režim. Teraz prichádza ekonomická štruktúra, ktorá americkým záujmom zabezpečuje dlhodobú úlohu vo strategicky najdôležitejšom odvetví Venezuely.

Nedochádza k tradičnej okupácii ani k formálnemu americkému vlastníctvu venezuelských zdrojov. Namiesto toho sa vplyv buduje prostredníctvom zmlúv, investícií, majetkových podielov a zaručeného prístupu. V niektorých ohľadoch to môže byť efektívnejšie. Vojenská kontrola je nákladná a politicky ťažko udržateľná. Hospodárske dohody môžu pôsobiť oveľa menej dramaticky, pričom vydržia oveľa dlhšie.

Pre Venezuelu to predstavuje zložitý kompromis. Americké investície by mohli pomôcť oživiť odvetvie, ktoré naliehavo potrebuje kapitál, a mohli by do krajiny priniesť väčšie príjmy. Úplné odmietnutie zahraničných investícií by nevyriešilo hospodárske problémy Venezuely. Zároveň by však silná závislosť od jednej mocnej krajiny pri obnove tohto sektora mohla jednoducho nahradiť jednu formu závislosti inou.

Preto skutočný význam ropnej dohody presahuje rámec toho, koľko ropy Venezuela ťaží.

Venezuela možno ukazuje, ako môže vyzerať zmena režimu, keď po vojenskej intervencii nenásleduje okupácia, ale dlhodobá hospodárska integrácia. Spojené štáty nemusia formálne kontrolovať venezuelské územie, aby si zabezpečili trvalé postavenie v jej ekonomike. Časť tejto úlohy môžu namiesto toho splniť zmluvy.

Zostáva neisté, či táto dohoda prežije budúce venezuelské vlády. Ak však prežije, najdôležitejším výsledkom intervencie nemusí byť to, kto nahradil Madura. Môže to byť skutočnosť, že krátka vojenská operácia pomohla vytvoriť ekonomický vzťah, ktorý má trvať celé generácie.

Prečítajte si tiež:

• Nová taktika Ruska funguje: Cez víkend prešla cez Lamanš ropa v hodnote miliardy
• Víťazstvo demokratov v USA zbaví Moskvu motivácie robiť ústupky v otázke Ukrajiny