Režimisti chránia Lipšica a zastrašujú Žilinku

Najhoršie predpoklady sa naplnili. Už pred voľbou špeciálneho prokuratúra sme upozorňovali, že Daniel Lipšic sa na túto pozíciu nehodí.

Bol kolegom Igora Matoviča – kandidovali na jednej kandidátke OĽaNO – Nova a rázne vystupoval proti vtedajšej vláde Roberta Fica. Lipšicova nestrannosť je teda vylúčená.

Ďalšou nevýhodou bolo to, že ako jediný kandidát na post špeciálneho prokurátora nebol prokurátorom, ale advokátom. Napriek tomu (alebo skôr práve kvôli tomu) ho podľa očakávania súčasná vládna garnitúra dosadila na tento dôležitý post.

A vedela veľmi dobre prečo to robí. Hlavným mottom tejto vlády (najmä Igora Matoviča) je totiž údajný „boj proti korupcii“, no skôr to vyzerá ako boj voči opozícii formou jej kriminalizácie.

Hegeromatovičistický režim potreboval poslušných ľudí na prokuratúre, ktorí budú plniť túto vládnu agendu.

Lipšicova špeciálna prokuratúra si „plní úlohu na jednotku.“ Neprejde týždeň, aby niekto zo známych ľudí – v drvivej väčšine nominanti bývalej vlády, neskončil obvinený a najlepšie hneď v kolúznej väzbe.

Problémom však je, že to možno nerobí vždy zákonným spôsobom. Správa Slovenskej informačnej služby (SIS) má hovoriť o vyšetrovateľoch a prokurátoroch, ktorí údajne manipulujú vyšetrovania známych káuz prostredníctvom koordinácie univerzálnych kajúcnikov.

Podozrenia z manipulácii veľkých káuz preto začala vyšetrovať policajná inšpekcia pod dohľadom vyšetrovateľky Diany Santusovej – ktorú medzičasom postavili mimo službu.

Daniel Lipšic však toto vyšetrovanie tvrdo skritizoval, pričom pôsobil akoby bol advokátom podozrivých manipulátorov. Špeciálny prokurátor ale podľa interných predpisov musí byť zdržanlivý.

Zasiahnuť preto musel jeho nadriadený, generálny prokurátor Maroš Žilinka, ktorý podal na Lipšica návrh na disciplinárne stíhanie, za čo mu hrozí 15%-tná zrážka z jednomesačnej mzdy.

Napriek tomu, že sa jedná len o symbolický trest, voči Žilinkovi sa okamžite spustila vlna pobúrenia zo strany prorežimistických médií a mnohých vládnych politikov.

Režimisti sa svojimi rečami, dehonestovaním Žilinku a vyzývaním na jeho odchod snažia Žilinku zastrašiť. Vedia, že odvolať ho nemôžu tak sa aspoň zastrašovaním snažia dosiahnuť, aby sa už nikdy viac neopovážil siahnuť na ich hlavného chránenca Lipšica.

Lipšica na poste špeciálneho prokuratúra totiž potrebujú ako soľ. Bez neho by sa totiž  hlavná agenda hegeromatovičistického režimu – kriminalizácia opozície, rozsypala ako domček z kariet.

Obvinenie Kovaříka – prečo ešte nesedí (aj s Mikulcom?) v kolúznej väzbe? 

Krajská prokuratúra (KP) v Bratislave obvinila vo štvrtok policajného prezidenta SR Petra Kovaříka zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa v súbehu so zločinom marenia spravodlivosti. TASR o tom informoval hovorca Generálnej prokuratúry SR Dalibor Skladan.

Policajný prezident Peter Kovařík sa mal skutku dopustiť tým , že na istý čas prerušil zásah úradu inšpekčnej služby, čoho dôsledkom bolo, že podozriví kriminálnici ušli. Akcia teda bola zmarená.

Prípad je o to pikantnejší, že policajná inšpekcia sa snažila zadržať troch podozrivých kajúcnikov, ktorí mali údajne krivo svedčiť v známych kauzách, ktoré vyšetruje Lipšicova prokuratúra.

Natíska sa preto otázka, či Kovařík prerušením akcie nechránil týchto kriminálnikov z dôvodu, aby nebol odhalený systém manipulácii vyšetrovaní pomocou univerzálnych kajúcnikov – čo by bolo pre prokuratúru a konieckoncov aj pre súčasnú vládnu garnitúru pohromou.

Zaujímavou časťou tohto príbehu je podiel viny ministra vnútra Romana Mikulca. Prvotné mediálne informácie hovorili o tom, že pokyn na pozastavenie akcie dal Kovaříkovi práve Mikulec.

Neskôr boli vyjadrenia trochu korigované. Mikulec totiž podľa riaditeľky tlačového odboru ministerstva vnútra nedal policajnému prezidentovi žiaden pokyn na zastavenie akcie, ale len ho požiadal o preverenie situácie ohľadom zásahovej jednotky.

Nateraz teda nie je jasné, či v zmarení policajnej akcie nesie vinu aj Mikulec a mal by byť stíhaný taktiež alebo nie. Možno by sme sa však dozvedeli viac, ak by bol policajný prezident Kovařík stíhaný väzobne.

V cele by sa zrejme rozrozprával viac. Koniec-koncov takéto metódy používa práve Lipšicova prokuratúra, ktorú Mikulec obraňuje. Minister vnútra by tak mohol okúsiť vlastnú medicínu.

Krajská prokuratúra v Bratislave ale policajného prezidenta Kovaříka stíha na slobode. Je otázne prečo. Kovařík totiž môže teoreticky na slobode ovplyvňovať svedkov a môže existovať aj obava, že vo svojej funkcii by mohol pokračovať v trestnej činnosti – marenia vyšetrovania kajúcnikov.

Bratislavská krajská prokuratúra sa buď zľakla a do takéhoto drastického opatrenia preto nešla, alebo druhou možnosťou je to, že sa snaží ukázať ako má prebiehať vyšetrovanie v civilizovanej krajine – čo je v absolútnom kontraste s tým ako postupuje špeciálna prokuratúra.

Každopádne prípad by mal mať okrem trestno-právnej aj politickú dohru. O policajnom prezidentovi Kovařikovi sa nie je potrebné ani baviť- ten by mal okamžite rezignovať. Po obvinení z marenia spravodlivosti nemá na svojom poste viac čo hľadať.

Politickú zodpovednosť by mal vyvodiť aj minister vnútra Roman Mikulec. Aj keby sa nepotvrdilo, že dal priamy pokyn Kovaříkovi na zastavenie policajnej akcie, Mikulec by sa mal porúčať zo svojho postu už len kvôli tomu, že postup Kovaříka obhajuje a to napriek tomu, že kvôli tomuto prerušeniu policajnej akcie ušiel minimálne jeden podozrivý kriminálnik.

Postup Kovaříka je neobhájiteľný. Ak aj mal nejaké podozrenia, že boli zo strany vyšetrovateľky Diany Santusovej porušené interné pravidlá, preveriť to mal až po vykonanej policajnej akcii a nie počas nej.

Facka pre Lengvarského – ani vydieranie pápežom očkovaniu nepomohlo

Vládny režim sa všemožnými spôsobmi snaží dotlačiť ľudí do očkovania západnými experimentálnymi vakcínami proti ochoreniu Covid-19. No nie veľmi sa mu to darí.

V posledných dňoch sa stal terčom kritiky najmä Igor Matovič za to, že jeho očkovacia lotéria nepresvedčila takmer žiadnych ľudí, aby sa dali zaočkovať.

Miláčik liberálnych médií Vladimír Lengvarský však zažil podobnú blamáž. Bol to totiž práve minister zdravotníctva Lengvarský, ktorý spoločne s predstaviteľmi katolíckej cirkvi na tlačovke predstavil ľudovo povedané – tzv. „pápežský apatrheid.“

Jeho podstatou je to, že svätých omší s pápežom Františkom, ktorý v septembri zavíta na Slovensko sa budú môcť zúčastniť len ľudia, ktorí sa dali zaočkovať proti ochoreniu Covid.19. Toto diskriminačné opatrenie malo jasný cieľ – donútiť ľudí dať sa zaočkovať kvôli pápežovi. Ľudia na to mali niekoľko týždňov.

Vydieranie pápežom však nezabralo. Očkovanie vôbec nenabralo stúpajúci trend, ba naopak postupne klesalo a klesá dodnes. 

Diskriminácia neočkovaných sa vláde aj cirkvi vypomstila aj tým, že na pápeža Františka sa zatiaľ prihlásilo len niečo vyše 30 000 ľudí, čo je obrovské fiasko. Slováci na pápeža radšej pocestujú do susedného Maďarska, kde žiaden pápežský apartheid zavedený nebude.

Koľko afganských migrantov príjme Slovensko ?

Po tom, ako moc v Afganistane prevzal Taliban sa opäť dostáva na pretras téma migrácie. Mediálna propaganda hovorí o tom, že migranti z Afganistanu utekajú pred Talibanom a emotívne hovoria o ohrození žien, napriek tomu, že drvivá väčšina migrantov sú mladí vyšportovaní muži.

Liberálni vítači argumentujú aj tým, že od migrantov z Afganistanu nám nehrozí žiadne nebezpečenstvo, pretože to sú ľudia, ktorí utekajú pred Talibanom a teda vyznávajú rovnaké hodnoty ako „my.“

V skutočnosti je však dosť možné, že Taliban je iba zámienkou. Kedy inokedy sa totiž ekonomickým migrantom z Afganistanu naskytne podobná príležitosť získať azyl v Európe ak nie teraz, keď môžu argumentovať Talibanom.

Vláda SR sa zatiaľ dohodla prijať „len“ 10-tich Afgancov argumentujúc, že sú to ľudia, ktorí pomáhali Slovensku v Afganistane. Samozrejme je potrebné k nim pripočítať aj rodiny.

Neskôr však minister obrany Jaroslav Naď priznal, že na Slovensko možno príde viac migrantov. 

Mimovládne organizácie okamžite spustili kampaň na prijatie väčšieho počtu migrantov z Afganistanu. Napríklad taká Zuzana Števulová z Ligy za ľudské práva napočítala až 250 migrantov, ktorých by sme mali prijať.

Ani to však nie je všetko. Riaditeľ migračného úradu na ministerstve vnútra, Ján Orlovský, ktorý v minulosti pôsobil v Sorosovej mimovládke, tvrdí, že afganskí migranti majú o Slovensko záujem. Slovensko podľa Orlovského eviduje takmer 2 000 Afgancov, ktorí majú prepojenia na Slovensko s tým, že žiadosti o pobyt na Slovensku neustále pribúdajú.

“Áno ozvali sa a tento zoznam neustále rastie, pretože okrem občanov Slovenskej republiky, ktorí sú afganského pôvodu, je to aj mnoho študentov, ľudí, ktorí tu podnikajú, alebo ktorí majú nejakú bývalú väzbu na územie Slovenska. Register fyzických osôb ministerstva vnútra registruje k dnešnému dňu asi 1 943 osôb s afganskou štátnou príslušnosťou, ktorí samozrejme už nemusia pobývať na Slovensku, ale majú k nám vzťah,” odpovedal Orlovský na otázku v rozhovore pre Televízne noviny na Markíze, o tom koľko Afgancov má záujem o azyl na Slovensku.

Aj keď vyhlásenie Orlovského nie je celkom jasné, vyzerá to tak, že 1 943 osôb, ktoré registruje ministerstvo vnútra sú len Afganci, ktorí majú na Slovensko nejaké prepojenia. Zrejme to neznamená, že všetci prídu na Slovensko. No napriek tomu je tu obrovská snaha na Sorosa napojených mimovládok a režimistických médií dostať na Slovensko migrantov v čo najhojnejšom počte.

Pri súčasnej servilnej vláde, ktorá sa podlizuje Západu by nebolo žiadnym prekvapením, keby Slovensko prijalo migrantov toľko, koľko nám páni z Bruselu prikážu.

Samuel Gdovin