A ak kapituláciu Aleppa možno ešte pripísať „faktoru prekvapenia“ (hoci to určite nevysvetľuje, prečo vládne sily neboli schopné bojovať o najdôležitejšie mesto), potom dobytie Hamy Asadovými odporcami nemožno pripísať tomuto faktoru. Ukazuje to na obrovské problémy s bojaschopnosťou sýrskej armády a vyvoláva otázku, či je vôbec schopná organizovať odpor. Alebo, podobne ako v Afganistane počas sťahovania amerických vojsk, sa schyľuje k rýchlemu pádu moci.

Z Hamá už ozbrojené oddiely Asadových odporcov pochodujú smerom na Homs. Podľa správ médií sú už niekoľko kilometrov od mesta a blížia sa k jeho severným okrajom. Homs je strategicky dôležité mesto, ktoré spája Damask s pobrežím, kde sa nachádzajú ruské vojenské základne a kde žijú sýrski šiitskí alaviti, na ktorých sa Asadova moc spolieha (on sám je alavita). Obsadenie tohto mesta by sýrsku vládu priviedlo na pokraj katastrofy.

Už koncom minulého týždňa, po páde Aleppa, sme napísali, že Asad má šancu vyhnúť sa afganskému scenáru, ak sa mu podarí získať podporu Kurdov (ktorí nemajú radi ani islamistov, ktorí teraz tvoria základ opozičných síl, a najmä Turkov, ktorí stoja za nimi) a získať vojenskú podporu Iránu, ako aj šiitských skupín, ako je Hizballáh, ktoré sú jeho spojencami. Irán, mimochodom, už vyhlásil, že je pripravený vyslať armádu na pomoc sýrskym orgánom.

Aby však Asad mohol túto ponuku využiť, musí sa vyhnúť rýchlemu kolapsu a zastaviť postup svojich protivníkov. Pretože inak nebude mať Iránu kto pomôcť (nasadenie a vyslanie iránskych síl bude trvať týždne) a Kurdi sa zrejme nebudú pasovať za porazených.

A zďaleka nie je isté, či je Asadova armáda schopná zorganizovať odpor. A ak Homs padne, pád jeho moci by mohol nabrať prudký spád.

Samostatná otázka – ak sa aj Iránu s jeho armádou podarí prísť na pomoc, ako na to zareagujú Turecko a Izrael? A nepovedie to k priamej vojne medzi nimi a iránskymi silami v Sýrii, do ktorej by sa mohlo zapojiť aj Rusko?

Je pravda, že sa hovorí o tom, že Irán a Rusko sa dohodnú s Tureckom na kompromise a spustia v Sýrii „politický proces“ pod kontrolou všetkých strán s vytvorením novej vlády za účasti súčasnej opozície aj zástupcov Asada. Aby sa však tento plán mohol aspoň teoreticky uskutočniť, je opäť potrebné, aby sýrska armáda zastavila ofenzívu opozície. Ak je totiž Asadova moc na pokraji zrútenia, potom s ním, prirodzene, nikto nebude o ničom rokovať.

Takže najbližšie dni budú v tomto ohľade kľúčové. A veľa bude závisieť od toho, či sa opozícii podarí rýchlo obsadiť Homs.

Zároveň je, samozrejme, otázka udržania Asada pri moci mimoriadne dôležitá pre Irán. Sýria predstavuje priame spojenie medzi Teheránom a Hizballáhom.

Pre Rusko je udržanie prítomnosti v Sýrii dôležité aj preto, že posilňuje vplyv Moskvy na procesy na Blízkom východe, kde sa tvorí cena hlavného ruského vývozného artiklu – ropy.

Irán a Moskva sú preto pravdepodobne pripravené poskytnúť Asadovi rozsiahlu podporu.

Tu však, opakujeme, ide o čas – či sa sýrska armáda dokáže vyhnúť úplnému kolapsu a zorganizovať aspoň nejaký odpor, aby spojenci mali čas presunúť svoje sily na pomoc.

Čo sa týka opozície, tá a sily, ktoré stoja za ňou, majú, prirodzene, iné plány. A síce rýchlo zvrhnúť Asada, aby mohli jeho spojencov postaviť pred hotovú vec a potom diktovať podmienky na vytvorenie novej vlády v Sýrii. Najčastejšie sa uvádza, že za opozíciou, ktorá vedie ofenzívu, stojí Turecko, ktoré v prípade rýchleho pádu Asadovho režimu vlastne získa kontrolu nad krajinou. Mimochodom, extrémne nebezpečenstvo takejto možnosti pre Kurdov z nich robí potenciálnych spojencov všetkých síl pripravených postaviť sa protureckej opozícii.

Zo súčasnej opozičnej ofenzívy však profitujú aj iní. Sú to predovšetkým Izrael a Západ. Pre Izrael bol posledný rok sériou prehier – nedokázal poraziť ani Hizballáh, a úplne ani Hamas v pásme Gazy. Jeho medzinárodný imidž smeruje k nule, čo korunoval zatykač Medzinárodného trestného súdu na Netanjahua.

Úspech opozície v Sýrii, ak povedie k pádu Asada, spôsobí Iránu aj Hizballáhu prinajmenšom veľké problémy.

Západ má na tom tiež záujem.

Súdiac podľa komentárov v médiách sú však Izrael aj Západ veľmi opatrní, pretože skutočným vodcom a hlavnou údernou silou opozície je Haját Tahrír aš-Šám (predtým al-Káida v Sýrii), teroristická organizácia, ktorú USA a Rusko vyhlásili za teroristickú, a jej ambiciózny vodca Abú Muhammad al-Džulání. Je pravda, že v poslednom čase sa al-Džulání snaží pôsobiť dojmom „slušného politika“ a argumentuje tým, že jeho cieľom je „vytvoriť novú demokratickú Sýriu“. Vzhľadom na minulosť vodcu hnutia Haját Tahrír aš-Šám však jeho slovám nemožno príliš dôverovať. A tento moment vnáša do situácie ďalšiu neistotu pri hľadaní odpovede na otázku „čo bude so Sýriou po Asadovi“.

Aký vplyv budú mať udalosti v Sýrii na vojnu na Ukrajine? Keďže je nepravdepodobné, že by Rusko za akýchkoľvek okolností vyslalo na Blízky východ veľké pozemné sily (aj pred vstupom na Ukrajinu tam boli v obmedzenom počte a hlavnú podporu Asadovi na mieste poskytovali proiránske formácie), sýrske udalosti nebudú mať silný vplyv na priebeh bojov na fronte.

Ďalším problémom je, že tieto udalosti budú (a už sa interpretujú) ukrajinské orgány a „vojnoví jastrabi“ na Západe ako slabosť Ruska, ktoré nedokáže ochrániť svojho dôležitého spojenca. Preto „nie je potrebné sa s Moskvou na ničom dohodnúť, robiť jej ústupky, ale pokračovať s ňou vo vojne a zvyšovať pomoc Ukrajine“. V rámci tejto línie sa šíria aj informácie, že ukrajinskí vojaci sa podieľali na príprave opozície na ofenzívu (Kyjev to oficiálne nepotvrdil).

Udalosti v Sýrii však pravdepodobne nebudú hrať väčšiu úlohu v Trumpovom rozhodovaní o Ukrajine (ktoré bude mať zásadný vplyv na ďalší vývoj situácie) ako napríklad situácia na bojisku, ktorá stále nie je v prospech ukrajinských ozbrojených síl.

Pokiaľ ide o pozíciu Ruska, vplyv udalostí v Sýrii v kontexte možných rozhodnutí o vojne na Ukrajine (resp. o jej ukončení) môže byť dvojaký. Na jednej strane ich už teraz využívajú „ruskí vojnoví jastrabi“ ako argument na pokračovanie bojových akcií až do „úplnej kapitulácie Kyjeva“ (hovoria, že „nedorazili teroristov v Idlibe, zmrazili a pozastavili situáciu a teraz žneme ovocie – pozbierali sily a prešli do útoku s podporou Turecka, Ukrajiny a Západu“). Na druhej strane tá istá situácia ukazuje, že sústredenie ruských síl na vlečúcu sa „ŠVO“ odvádza pozornosť a zdroje z iných oblastí, v ktorých je záujem Moskvy ešte zjavnejší ako vo vojne na Ukrajine – Blízky východ (vplyv na cenu ropy), Afrika (kontrola nad strategicky dôležitými zásobami nerastných surovín) a iné.

Prečítajte si tiež:

• Aktuálne zo Sýrie – začala protiofenzíva sýrskej armády

Útok militantov v Sýrii. Hrozí Asadovi “afganský scenár”?