Objavili sa chýry, že Hama – centrálne mesto provincie – už bolo dobyté, ale nakoniec sa nepotvrdili. Západné agentúry informovali len o tom, že na ceste do Hamá bolo dobyté veľké mesto Maraat al-Numan.

O samotnom meste Hamá sa objavovali rozporuplné informácie. Včera bolo oznámené, že v meste sú prítomní tak militanti, ako aj vládne sily. V súčasnosti však vstup opozičných jednotiek do mesta nebol potvrdený (ani na mapách, ktoré zverejnili Asadovi odporcovia).

Včera sa objavili aj videá, na ktorých sýrska armáda vstupuje do mesta Hama. Médiá zverejňujú vyhlásenia Damasku, že ofenzíva militantov na Hamá bola zastavená, viaceré stratené osady boli vrátené a sýrska armáda prechádza do protiofenzívy. Zatiaľ však nie je jasné, nakoľko to zodpovedá skutočnosti.

K dispozícii sú aj videá ruských leteckých útokov proti islamistom. Sýrska štátna televízia tvrdí, že boli zlikvidované stovky militantov.

Samotní militanti zverejňujú videá s ukoristenýmmi ruskými zbraňami zo skladov sýrskej armády. Vrátane systémov protivzdušnej obrany Pancir.

Medzi nepotvrdenými fámami sú aj údajné pokusy o štátny prevrat v Damasku z minulej noci. Mimoriadne aktívne o tom písali ukrajinsk kanály. Momentálne však tieto informácie nie sú potvrdené. Ráno sa objavili videá z Damasku, kde je situácia pokojná a nie je počuť žiadne výstrely.

Akým smerom sa budú udalosti v Sýrii vyvíjať ďalej?

Rýchly kolaps obrany sýrskej armády v Aleppe a postup opozície na širokom fronte už vyvolali predpovede, že vládu prezidenta Asada postihne rovnaký osud ako afganskú vládu, ktorú rýchlo zvrhol Taliban po tom, ako Američania začali sťahovať svoje jednotky.

Analógie tu skutočne existujú – mimoriadne nízka bojaschopnosť a slabý odpor sýrskej armády, ktorá sa vlastne bez boja vzdala druhého najväčšieho mesta v krajine. Existuje aj nespokojnosť verejnosti s Asadovou vládou, ktorú sprevádza korupcia, svojvôľa vládnych orgánov a bezpečnostných služieb na pozadí zložitej hospodárskej situácie. Navyše hlavní spojenci sýrskeho prezidenta, ktorí v rokoch 2015 – 2020 pomáhali zvrátiť priebeh vojny v jeho prospech – Rusko, Irán a proiránske formácie – sú teraz rozptýlení na iných frontoch. Rusko na Ukrajine. Irán, Hizballáh a ďalšie šiitské organizácie sa sústreďujú na konfrontáciu s Izraelom. A hoci vojna v Libanone bola nateraz zastavená (hoci nie je isté, či sa každú chvíľu opäť nezačne), boje v Gaze pokračujú.

Medzi situáciou v Sýrii a situáciou, ktorá bola pozorovaná v Afganistane v roku 2021, však existujú rozdiely.

Po prvé, žiadny z hlavných regionálnych aktérov po stiahnutí USA nebol pripravený vojensky podporiť proamerickú vládu v Kábule v jej boji proti Talibanu. V Sýrii by aspoň Irán a jeho spojenci (Hizballáh a ďalší) mohli zasiahnuť, aby zachránili Asada, ak by sa situácia stala zúfalou. Napriek tomu, že značná časť ich jednotiek je odklonená na „izraelský“ front, môžu vyčleniť sily na udržanie situácie v Sýrii, ktorá je pre nich strategicky dôležitá, pod kontrolou (hoci na to budú potrebovať čas). Najmä ak sa na tom priamo podieľajú jednotky iránskej armády a IRGC. Rusko už dalo jasne najavo, že sa zo Sýrie nestiahne a že bude naďalej poskytovať leteckú podporu (hoci letecká podpora bez pozemných akcií nezabezpečí víťazstvo).

Mimochodom, nikto z regionálnych aktérov nepodporoval militantov, ktorí dobyli Aleppo. Dokonca aj Turecko, ktoré podľa mnohých stojí za ofenzívou z Idlibu, oficiálne deklarovalo svoj „záväzok voči územnej celistvosti Sýrie“ a postavilo sa proti „vytvoreniu teroristického štátu“ na svojich hraniciach. Medzitým Irak, Spojené arabské emiráty, Saudská Arábia a Egypt podporili Asada. Irán a Damask naopak presadzujú líniu, že súčasná ofenzíva militantov je „americko-izraelským plánom na destabilizáciu regiónu“.

Druhý veľmi dôležitý rozdiel spočíva v tom, že v Afganistane bol Taliban hlavnou a v podstate jedinou skutočnou silou, ktorá stála proti vláde v Kábule (pokus ISIL o presadenie sa v krajine zmaril Taliban). Zatiaľ čo v Sýrii nie je medzi Asadovými odporcami žiadna jednota.

Hlavnou údernou silou militantov, ktorí dobyli Aleppo, je Haját Tahrír aš-Šám. Organizácia, ktorá vznikla zo sýrskej odnože al-Káidy. Jej vodca Abu Muhammad al-Julani. sa snaží prezentovať ako „vážená opozičná osobnosť“, ktorej „záleží na ľuďoch“. Vo vonkajšom svete to však nie je dôveryhodné. Haját Tahrír aš-Šám sa v Spojených štátoch aj v Rusku oficiálne považuje za teroristickú organizáciu. Za takú ju vyhlásilo dokonca aj Turecko. Hoci, samozrejme, al-Džulání, ktorého základňa sa nachádza v Idlibe, má rozsiahle väzby na Turkov (inak by jednoducho neprežil). Tieto väzby však nepripomínajú vzťahy medzi Ruskom a „LDĽR“ (ktoré boli úplne pod kontrolou Kremľa), ale skôr vzťahy medzi Ruskom a Abcházskom. Zdá sa, že Abcházsko je plne závislé od Moskvy, ale táto závislosť nie je taká priama, ako ukázali nedávne udalosti so zvrhnutím prezidenta, ktorý chcel umožniť prístup ruským podnikateľom do „republiky“.

Turci majú v Sýrii plne pod kontrolou formácie, ktoré však majú nižšiu silu ako Haját Tahrír aš-Šám. Pravdepodobne preto Turecko vyjadruje pomerne opatrný postoj k ofenzíve militantov na Aleppo. Hoci bola s najväčšou pravdepodobnosťou koordinovaná s Ankarou (a pravdepodobne sa uskutočňuje s jej priamou podporou). Erdogan tak posilňuje svoje pozície pri rokovaniach s Asadom, Iránom a Ruskom a potenciálne aj s Trumpom. Je však nepravdepodobné, že by Turci chceli dramatické posilnenie ambiciózneho a ťažko kontrolovateľného Abu Muhammada al-Julaniho.

Sýrski Kurdi sú s úspechmi dedičov al-Káidy spokojní ešte menej. S americkou podporou už dlho kontrolujú časti severných a severovýchodných provincií Sýrie a majú ďaleko od priateľských vzťahov s Asadom. Islamisti ako Haját Tahrír aš-Šám sú však pre nich ešte horší. A hlavnou hrozbou pre sýrskych Kurdov je Turecko, ktoré nikdy neskrývalo, že je krajne nespokojné s vytvorením de facto kurdského štátu na svojich hraniciach. A len americká záštita zabránila Ankare začať rozsiahlu operáciu proti Kurdom. Nie je však vôbec isté, či táto záštita bude pokračovať aj za Trumpa, pre ktorého sa vzťahy s Tureckom môžu stať dôležitejšími ako osud Kurdov.

Na základe toho je teoreticky možné spojenectvo medzi Kurdmi a Asadom, ktoré by ho mohlo výrazne posilniť. Kurdi (na rozdiel od Asada) majú silnú, schopnú a motivovanú pechotu. Kurdi majú zároveň dobré vzťahy s Moskvou už od sovietskych čias, keď ZSSR podporoval kurdské hnutie. Existuje určitý základ pre vzájomné pôsobenie.

Na to však musí byť Asad schopný stabilizovať situáciu s pomocou svojej armády a zabrániť „afganskému scenáru“ s rýchlym zrútením frontu. V opačnom prípade je nepravdepodobné, že by mu niekto dokázal včas pomôcť – ani Kurdi, ani Rusko, ani Irán.

Prečítajte si tiež:

• Aktuálna situácia v Sýrii a čo k nej priviedlo
• Asad mobilizuje spojencov, situácia je kritická v ďalšom meste