KAREL HOLAS: Všetko v živote mám vďaka husliam

Bratislava 15. septembra (TASR) – Vyštudoval Konzervatórium v Brne, prešiel viacerými kapelami, aby sa od roku 1994 stal členom skupiny, ktorú dnes poznáme pod názvom Čechomor a ktorá sa aj vďaka jeho pričineniu dostala do dnešnej podoby. Spolu s gitaristom Františkom Černým patrí k dvojici lídrov tejto formácie, ktorá hrá české, moravské a slovenské ľudové piesne v modernej úprave. Huslista Karel Holas (1961).

Okrem Čechomoru sa Karel Holas venuje aj skladateľskej činnosti, zložil hudbu k viacerým divadelným inscenáciám, animovaným aj dokumentárnym filmom. Je autorom hudby k filmu Príbehy obyčajného šialenstva režiséra Petra Zelenku.

Skupina Čechomor vznikla v roku 1988 pod názvom I. Českomoravská nezávislá hudební společnost. Jej repertoár tvoria upravené ľudové piesne z Čiech, Moravy a Slovenska. Na konci roku 1990 vydali debutový album Dověcnosti, druhým bol album Mezi horami (1996). V roku 2000 si skrátili názov na Čechomor a pod týmto názvom aj vydali tretí album. Ďalším bol v roku 2005 album Co sa stalo nové. Za platňu Sváteční Čechomor získali ocenenie Platňa roka 2007 aj Anděl 2007 ako najlepšia zvuková nahrávka. V rokoch 2008 a 2009 vyšla trilógia Pověsti moravských, slezských a českých hradů a zámků. V máji 2011 vydali štúdiový album Místečko a v novembri 2011 DVD s názvom Čechomor v Národním.

Čechomor oslavuje 25 rokov od založenia. Oslavuje ich na koncertnom turné, ktoré začali koncertom 16. augusta v Českom Krumlove. Nielen jubileum bolo témou rozhovoru s jedným z dvojice lídrov kapely, Karlom Holasom.

-Aké boli vaše muzikantské začiatky?-

Narodil som sa vo Svitavách. Ale môj otec bol lesník, tak sme sa viackrát sťahovali po Svitavskom okrese, až sme skončili v Moravskej Třebovej, kde som chodil do Ľudovej školy umenia. Celé to vzniklo tak, že sme raz išli s otcom do Třebovej a on sa spýtal, či nechcem urobiť skúšky do „hudobky“. Mal som vtedy šesť. Súhlasil som, išli sme tam, vyťukal som nejaké rytmy, zaspieval a oni ma vzali.

-Aké bolo potom pokračovanie Vašej budúcej muzikantskej dráhy?-

Pokračovanie to malo, keď som bol v piatom ročníku. Bývali sme na zámku v Moravskej Třebovej a z okna, kde som cvičil, som videl na ihrisko, kde moji kamaráti hrali futbal. Mrzelo ma, že nie som pri nich. Tak som išiel za otcom s tým, že chcem husle nechať, že to v polroku skončím. To som mal dvanásť. Otec mi navrhol, aby som to ešte dotiahol do konca roka (školského) a budem mať uzatvorený piaty ročník v hudobnej škole. Že ak by som chcel niekedy pokračovať, tak môžem na to nadviazať.

-Dnes vieme, že napokon sa skončenie „hudobky“ nekonalo.-

Tak, prišiel polrok a stala sa vec, že môj učiteľ – pán Maděra – mi dohodol v Brne konzultáciu. Jemu som ešte nepovedal, že chcem skončiť a v sobotu sme do toho Brna mali ísť. Prišiel som domov nahnevaný s tým, že máme predsa dohodu, že to skončím. Ale to teraz nemôžeme pánovi Maděrovi urobiť – bola otcova odpoveď. Nakoniec sme do Brna išli, ja som odohral hodinu profesorovi Šťastnému a jeho odpoveď bola pre mňa prekvapujúca – tak vo štvrtok ste tu znova! Otec a pán učiteľ Maděra boli šťastní, ja nahnevaný. Ale behom mesiaca sa mi zmenil pohľad na hudbu a ja som sa do huslí zamiloval. Dodnes mi ostali. Dnes som rád, že to dopadlo takto.

-Hráte na päťstrunových husliach. Vysvetlite nám laikom, o čo sú päťstrunovky lepšie.-

Nie sú lepšie, ale mne sa lepšie hodí do soundu kapely päť strún, pretože mám možnosť hrať na husliach aj viole spolu, majú totiž violovú strunu „c“. Vlastne to vychádza z nástroja, ktorý sa volá kvinton (päťstrunová viola). Máme totiž v kapele obsadenie kontrabas, čelo, ja violu a husle dohromady, sme teda sláčikmi schopní obsiahnuť celé sláčikové spektrum, čo je veľká výhoda. Na päťstrunových husliach hrá napríklad známy Francúz Jean-Luc Ponty, ktorý je výborný a mne sa to veľmi páčilo, hlavne tie hlbšie tóny, ktoré mali úplne inú náladu. Preto som si to aj ja dal vyrobiť.

-Ktorú pesničku ste vedeli zahrať na husliach ako prvú?-

Nespomeniem si presne, ale bolo niečo okolo piesne Ovčáci čtveráci (úsmev).

-Ale na svoje prvé vystúpenie si, hádam, pamätať budete.-

Mohol som mať sedem, bolo to v hudobnej škole v Moravskej Třebovej a ja som s pani učiteľkou Šancovou hral pesničku Leze prcek na vrbu.

-A váš prvý zárobok?-

Spomínam si. Chodieval som v Moravskej Třebovej hrávať na svadby. Tam boli moje prvé zárobky, dostával som obyčajne 20 korún.

-Fajn, o husliach už vieme dosť, kedy prišlo k rozhodnutiu hrať v kapele? Nechceli ste byť napríklad koncertným majstrom?-

Keď som prišiel na Konzervatórium v roku 1976 do prvého ročníka, tak asi po mesiaci som sa trocha zhrozil toho, že čo budem môcť robiť. Hrať v nejakom orchestri, ktorý bude buď dobrý či horší, alebo budem môcť učiť. Sólová dráha je veľmi náročná a je iba pre vybraných. Ale v tej dobe som mal kamaráta, ktorý tiež hral na husliach a neskôr prešiel na basu. Mali kapelu a on ma v Brne zobral na koncert ETC, kde som prvýkrát videl hrať Vladimíra Mišíka a Honzu Hrubého. Ten večer som sa rozhodol, že to je moja cesta a za týmto si ja pôjdem. Tak som k tomu prišiel ako slepý k husliam.

-Takže Čechomor je naplnením vášho želania, aké je to hrať s Čechomorom?-

Fungovať s Čechomorom je radosť, pretože všetci máme rovnaký pocit z toho, čo robíme. Veľmi podobne to cítime, tešíme sa nato, že si zahráme na pódiu, aj keď sme už odohrali kvantum koncertov. Cítim to tak, že kapela, čím je staršia, tak je lepšia, zreje ako víno. Samozrejme chválime sami seba, ale ja mám skutočne pocit, že to takto je.

-Kto má v kapele hlavné slovo?-

Keď to mám povedať úplne otvorene, tak Čechomor je vlastne kompromisom medzi mnou a Františkom Černým. Na všetkom sa ale dohodneme, čokoľvek začne niekto z nás dvoch, tak to vždy dorábame spolu a potom do toho zapájame celú kapelu. Vlastne ju vedieme my dvaja, v párne týždne ja, v nepárne Franta (úsmev).

-Kde najďalej ste sa dostali so skupinou a hudbou?-

Na Nový Zéland. Boli sme v roku 2011 na turné na Novom Zélande, v Austrálii a Tasmánii. Hrali sme v Sydney, Melbourne, Brisbane, Aucklande, hrali sme pre našich, ktorí tam žijú a, samozrejme, aj pre domácich. V Sydney bolo na koncerte viac ako 600 divákov.

-Vy však máte ešte jeden zážitok, koncert v Číne a ešte k tomu pri Čínskom múre.-

Hrali sme v Šanghaji na svetovej výstave Expo v roku 2010. V roku 2010 sme hrali aj pri Čínskom múre. Pozvali nás na koncert spolu s jednou študentskou kapelou z Pekingu. Prišlo mnoho mladých ľudí, medzi nimi aj študenti slavistiky z Univerzity v Pekingu. Tí sa učili češtinu na našich pesničkách, takže ich poznali a k nášmu veľkému prekvapeniu ich s nami aj spievali. Určite si viete predstaviť, že to bol pri Čínskom múre pre nás neopakovateľný zážitok, na ktorý nezabudneme.

-V kapele ste vraj veselá kopa, ale vo vašich pesničkách ten Janko skoro vždy umiera, prípadne jeho frajerka.-

Áno, ale za to my nemôžeme. Nie všetky sú však také, máme v repertoári aj veľa veselých pesničiek. Tie pesničky skladali ľudia, ktorí niečo prežili. Však keď si dnes pozriete televíziu a správy v nej či filmy, však je to samé násilie a krv. Tí ľudia v tej dobe televíziu nemali, tak sa z tých problémov a tragédií museli vyspievať. A balady skladali aj dlhšie, pretože mali nato viac času ako my dnes. Jediné čo urobíme, keď texty upravujeme, tak Anička nejde trikrát pre vodu ale iba raz, nenapíname to tak.

-Núka sa otázka, kto dal smerovanie skupine Čechomor, aby si vybrala tento žáner a tento repertoár?-

Prvým podnetom bolo hranie po „hospodách“. Najprv sme sa teda zabávali po hospodách, potom v Prahe v Parku kultúry a oddychu vzniklo trhovisko, kde zháňali kapelu, ktorá by hrala pri predvádzaní starých remesiel. A tam sme začali s týmto repertoárom. Poslúžila nám knižka Františka Sušila, v ktorej je viac ako 2000 ľudových piesní (František Sušil bol moravský teológ a kňaz, ktorý vydal zbierku ľudových piesní Moravské národní písně s nápěvy do textu vřazenými, poznámka TASR).

– Hudbe sa venujete desiatky rokov, čo vám hudba dala, prípadne čo vzala?-

Neviem o tom, že by mi niečo vzala. Vďaka tomu, čo všetko mi hudba dala, ani nemôžem vidieť, čo mi vzala.

-V roku 2001 ste vydali úspešný album Proměny s hosťujúcou Lenkou Dusilovou, po desiatich rokoch ste tento projekt obnovili na koncertnej šnúre.-

Vrátili sme sa k tomuto projektu po desiatich rokoch, povedali sme si, že sme to dlho nehrali. Navyše sme zohnali orchester, ktorý bol ochotný s nami toto absolvovať, čo je Smíchovská komorná filharmónia. To sú mladí ľudia, vlastne amatéri, ktorí študujú svoje nástroje alebo sú pedagogicky činní. A Jozef Vondráček, ktorý tento orchester vedie, nám ponúkol, že by sa im to tiež páčilo, tak sme sa s ním dohodli. Začali sme s tým na vianočných koncertoch, dokonca sme boli aj na niekoľkých festivaloch.

-S vašimi pesničkami a platňami sú spojené viaceré mená hudobnej scény, ako si vyberáte spolupracovníkov?-

Vždy, keď robíme radový album, hľadáme producenta. On má pre nás ten význam, že my urobíme piesne do nejakej podoby, a ten producent nám pomôže rozšíriť nahrávku alebo ju dostať do inej podoby, čo je aj náš záujem.

-Ale spolupráca s Gerrym Leonardom vznikla trocha inak, či nie?-

Gerryho sme spoznali na koncertoch so Suzanne Vega, keď sme s ňou odohrali v roku 2009 tri vystúpenia v Českej republike. Pri koncertoch sme sa skamarátili a dohodli, že urobíme album Místečko.

-Na album Místečko, ktorý ste vydali v máji 2011, prispel autorsky aj Ivan Tásler, líder skupiny IMT Smile.-

S Ivanom Táslerom sme mali dlhšie „námluvy“, myslím, že sme začali rozprávať ešte v roku 2006. Dostali sme sa po dlhšom čase k tomu, že sme vybrali nejaké texty, ktoré sme mu poslali, či neurobí k nim pesničky. Vybral si dva, Místečko a Andulka. Keď nám to poslal späť, mali sme veľkú radosť. Aj sme si spolu zahrali v Starej tržnici v máji 2012 s IMT Smile. S Ivanom to nebola náhoda. Ale niektorí ľudia sú skutočne náhoda, ako napríklad Jaz Coleman. Videli sme ho v televízii pri jednom rozhovore, ozvali sme sa mu, a prikývol na spoluprácu. A urobili sme platňu Proměny, ktorú produkoval aj si na nej ako hosť zaspieval.

-V rokoch 2008 a 2009 ste urobili veľmi zaujímavý projekt – trilógiu Pověsti moravských, slezských a českých hradů a zámků.-

Oslovil nás Supraphon, či by sme sa nechceli hudobne zúčastniť na tomto projekte, to znamená, že povesť sa načíta a my k nej vymyslíme pesničku. Urobili sme to a potom sa to rozšírilo, že sme si aj mohli vyberať, kto by to načítal. V Sliezskych povestiach to boli Radek Pastrnák a Ewa Farna. A Ewa si k tomu ešte aj dve pesničky zaspievala. Potom sme vydali live koncert z Národného divadla – Čechomor v Národním, kde s nami Ewa spievala a hralo sláčikové kvarteto.

-Aké je to koncertovať v Národnom divadle?-

No, je to zvláštny pocit, je to predsa „kaplička“, kde sa človek len tak nedostane. A musím povedať, že aj my sme o ten dátum koncertu – lebo sme ho chceli pred Vianocami – bojovali tri roky, než nám ho Národné divadlo poskytlo. Koncert samotný bol nádherný, tam s nami hral prvýkrát aj Gerry Leonard. Keď ho náš manažér viezol z letiska a išli okolo budovy Národného divadla, tak mu ukázal, kde bude zajtra hrať. A on odpovedal – jej, to je pekný klub.

-Vraj táto príhoda mala aj pokračovanie?-

Áno, keď sa ho náš manažér pýtal – čo ti dáme za ten koncert – Gerry odpovedal: Včera som povedal, že budem hrať v peknom klube, tak si prosím klubový honorár. A klubový honorár je prijateľnejší než za veľký koncert.

-Opakom veľkých koncertov bolo Vlak Tour po železničných staniciach v roku 2006, s ktorým ste v roku 2010 prišli aj na Slovensko, dokonca s vlastnou lokomotívou.-

Bolo to zaujímavé, vo vlaku sme sa presúvali na každý koncert, spali sme v ňom, stravovali sa. Áno, v roku 2006 sme išli Vlak Tour po Čechách a potom v roku 2010 aj na Slovensku.

Vo vlaku sa presúvame na každý koncert, spíme v ňom aj sa stravujeme, po príchode na miesto koncertu sme jednoducho priamo na nákladnom vozni postavili kryté pódium. Malo to veľký ohlas.

-Čechomor oslavuje 25 rokov založenia, pri tomto jubileu vycestuje za fanúšikmi. Ako prebiehajú oslavy, ktoré ste začali 16. augusta koncertom v Českom Krumlove?-

Oslavujeme to veľmi veselo. Na tých 25 rokov sa pozerám viac pozitívne, bola to zábava. Samozrejme boli miesta, kde bolo toho veľmi veľa, alebo sa diali veci, na ktoré sme neboli zvyknutí. Vždy sa to muselo pretvoriť do normálnej pozície, zaplať pánboh sa to vždy podarilo.

-V Českom Krumlove to bol vraj megakoncert.-

Áno, začínali sme 16. augusta Medzinárodný hudobný festival, spoluúčinkoval Kühnov zmiešaný zbor, Smíchovská komorná filharmónia a naši hostia Gerry Leonard, Joji Hirota, Lenka Dusilová priletela na tento koncert z Londýna. Je to zatiaľ najväčší projekt, ktorý sme v uplynulých 25 rokoch realizovali. Mať na jednom pódiu spevácky zbor, komornú filharmóniu a uznávaných hudobníkov zo zahraničia, a to ešte za asistencie kamier Českej televízie, ktorá z koncertu nakrúti záznam pre televízny program a nové DVD, bolo na jednej strane veľmi lákavé, ale na druhej strane aj nesmierne zložité, pretože všetci sa zišli na pódiu až v deň koncertu. Bol to unikátny projekt, ktorý sa už nebude opakovať.

-Stretli sme sa na viacerých letných festivaloch, medzi nimi aj na Topfeste. Je Čechomor festivalovou skupinou?-

Nie sme festivalová kapela, ale radi si na festivaloch zahráme. Najkrajšie je to, keď si diváci spievajú s nami, však naše skladby sú vlastne ľudové piesne. Sme radi, že sme tie piesne mohli vrátiť ľuďom v tejto forme, aby si ich zaspievali. To je najlepší pocit, ktorý z toho máme.

-Je obdivuhodné, s akým nadšením rozprávate o skupine aj po toľkých rokoch koncertovania. Takže neľutujete, že vás otec viedol k hudbe a k husliam?-

Keď som bol malý, tak ma to hnevalo. Ale teraz to neľutujem. Naopak, všetko, čo v živote mám, alebo čo sa okolo mňa deje, mám vďaka husliam. Keby som tie husle nemal, môj život by sa bol odvíjal úplne inak.

-Ako inak?-

No ja som chcel mať devätoro remesiel a desiatu biedu. Chcel som byť od „diaľkara“, čo znamenalo jazdiť s nákladným autom až po smetiara. Takže každú chvíľu som si vymýšľal iné remeslo, čo ma bavilo. Husle boli trocha stranou, až do piateho – šiesteho ročníka Ľudovej školy umenia, kedy som začal cestovať do Brna k profesorovi, ktorý ma pripravoval na konzervatórium. Od tej chvíle, keď ma začal pripravovať, som začal úplne inak hrať a začalo ma to baviť.

-Počúvate aj inú hudbu než pesničky skupiny Čechomor?-

Samozrejme, tie naše skoro nepočúvam, tie predsa hrám (úsmev). Najväčšiu hodnotu v hudbe má tá klasická, tú počúvam rád, je pre mňa skrytá radosť. Počúvam aj iné štýly, nebránim sa ničomu, aj keď tým moderným niekedy nerozumiem.

-Diskografia vašej skupiny mimo výberoviek má 11 albumov. Studnica ľudovej tvorby a ľudových piesní je však nevyčerpateľná.-

Áno, dá sa povedať, že je nevyčerpateľná, ale okruh tém je obmedzený. Vychádzame z ľudovej hudby a ľudových textov. Myslím si, že na tom ešte dlho nič meniť nebudeme. Jedine, že by sme sa zbláznili, a urobili niečo iné. To sa tiež môže stať. Ten život, ktorý sme hudobne prežili – pritom každý z našej kapely prešiel všetkým možným – sa niekedy aj odráža.

-Môžete vysloviť želanie k 25. narodeninám kapely?-

Nechcem, aby to vyznelo trápne, ale dôležité je byť spokojný. Sám so sebou. Keď je človek spokojný sám so sebou, a sám sebe rozumie, môže rozumieť aj ostatným a tomu, čo sa okolo neho deje. To si myslím je najdôležitejšie. Mali by sme myslieť na to, že tie veci, z ktorých sme vyšli, to znamená z tej našej krásnej zeme a do nej sa vrátime, mali by sme sa o ňu starať, starať sa aj o seba, potom budeme aj zdraví.

-K takému želaniu nepotrebujeme ani zlatú rybku. Je skromné, milé a pekné. Trocha ako v tých vašich baladách.-

Áno.

Rozhovor so spevákom a hudobníkom Karlom Holasom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

UPOZORNENIE: TASR ponúka k správe fotoreportáž a zvukový záznam.