Jedinci, ktorých vychovali homosexuálne páry, vyniesli smutné skutočnosti o tom, aké bolo ich detstvo

15. januára (HSP/WashingtonTimes/Foto:TASR) 

Deti z dúhových rodín opäť prehovorili. Tentokrát na súde

Americký súd v New Orleans, ktorý má rozhodnúť, či podporí súčasný zákon o manželstve medzi mužom a ženou v štátoch Texas, Louisiana a Mississippi, si vypočul vystúpenia ľudí, ktorí ako deti vyrastali s gejmi a lesbičkami. Medzi tými, ktorí tvrdili, že mali s homo-rodičmi nešťastný život len preto, lebo tí sa nemohli legálne zosobášiť a priblížiť tak “rodinu” k bežným iným, vystúpili aj tí, ktorí poskytli vážne tvrdenia o tom, že ich vyrastanie v dúhovej rodine nebolo ani normálne a už vôbec nie príjemné, uvádza denník Washington Times. 

“Každé dieťa, ktoré príde na svet, má nepochybne tieto dve práva – právo na život a právo na vzťah s jeho matkou a otcom”,, povedala vo svojom prejave Katy Faustová.

Dawn Stefanowitzová ako ďalšia z “detí”, ktoré vystúpili na súde, povedala, že jej homosexuálny otec bol tak posadnutý sexom, že keď si niekedy počas strednej školy priviedla spolužiaka domov, tak otec aj so svojím milencom mu navrhovali sex.

B. N. Kleinová povedala, že jej matka s lesbickou partnerkou úplne pohŕdali heterosexuálnymi rodinami a ona nemala ani poňatia o tom, ako funguje normálny vzťah medzi manželom a manželkou, až kým sa nedostala do náhradnej rodiny. 

Robert Oscar Lopez povedal, že jeho dve lesbické matky aj chceli jeho zdravú výchovu ale napriek tomu bol natoľko emocionálne zmätený, že sa ako tínedžer uchýlil k homosexuálnej prostitúcii a neskôr ako dospelý sa oddával homosexuálnym a bisexuálnym vzťahom.

“Typickosť” gay rodín

V minulosti už minimálne v 12 súdnych sporoch vystúpili skupiny ako Family Equality Council a Colage, ktoré zozbierali tvrdenia na podporu manželstiev homosexuálov a ich rodičovstva. Colage je národnou organizáciou, ktorá tvrdí, že je tu pre ľudí, ktorí vyrastali s lesbickými, gay, bisexuálnymi alebo transrodovými rodičmi. 

“Rodiny, na ktorých čele sú homosexuálni rodičia, sú typickými americkými rodinami s rovnakými radosťami ako aj výzvami, ktorým čelia rodiny s heterosexuálnymi rodičmi”, tvrdí organizácia opierajúc sa pritom o tvrdenia 12 detí a dospelých, ktorých vychovali homosexuálni partneri.

Rozbitá sexuálna identita a zneužívania

Vo svojom príhovore Dawn Stefanowiczová povedala, že jej život možno nazvať akokoľvek len nie normálnym a napísala: “môj domov nikdy nebol skutočným domovom.”

“Náš domov mal jedinečnú a nestabilnú vlastnosť. Ocitáte sa raz v prítomnosti biologických rodičov, potom ich absencia, potom zákonní rodičia či opatrovníci, a nespočetné množstvo sexuálnych partnerov rodičov”, napísala Stefanowiczová, ktorá strávila prvých 30 rokov svojho života v spojení so subkultúrou gejov, lesieb, bisexuálov a transexuálov. 

“Vaše detstvo je rozdelené len medzi uspokojovania dospelých”, vysvetľuje Stefanowiczová, “dokonca aj bývalí sexuálni partneri rodičov majú pocit, že môžu komukoľvek hovoriť, kde žijete, s kým sa stretávate, akú školu navštevujete a akých doktorov navštevujete, aké lekárske procedúry máte za sebou, a či ste veriaci alebo nie”. Stefanowiczová ďalej hovorí, že hoci absolútne milovala svojho otca, ktorý zomrel na AIDS v roku 1991, on bol problémový muž, ktorý sexuálne zneužíval ju aj jej brata-dvojča a priviedol domov nespočetné množstvo mužov ako sexuálnych partnerov. 

“Bola som vystavená otvoreným sexuálnym aktivitám ako sodomia, nudizmus, pornografia, skupinový sex a sadomasochizmus”, pričom dodáva, že jej otec ju častokrát brával so sebou na návštevy do umeleckých gay galérií, na nudapláže a do verejných gay parkov. Tak ako aj iné dievčatá, ktoré vychovávali homosexuálni muži, a s ktorými sa Stefanowiczová rozprávala, aj ona pociťovala, že jej ženskosť nie je v nej ani utvrdzovaná a už vôbec nie cenená. “Hľadala a túžila som po jeho láske a prijatí. No nemohla som ho slobodne vôbec na to pýtať, a už vôbec nie priniesť nejaké morálne argumentácie, aby som nezranila jeho pocity, alebo aby ma neignoroval”, napísala.

“Možno nie všetci gejovia by boli de facto zlými rodičmi, avšak viem, že homosexuálna komunita za celý môj život nepovažovala dieťa za nič iné než za kus vlastníctva či politický nástroj, ktorý vždy pekne zaobalili a stali sme sa súčasťou akoby psíčkarskej výstavy”, napísala ďalšia z obetí, Kleinová. Dodala, že jej matka spolu s partnerkou už 25 rokov nežijú a viac ju “už nebudú trápiť”.   

Kleinová hovorí, že sa od nej očakávalo, že bude “neustále skladať poklonu a upriamovať pozornosť” na homosexualitu jej matky  a že bude súčasťou vždy opakujúcej sa mantry, že “homosexuáli sú kreatívnejší a umeleckejší, lebo svoju sexualitu nepotláčajú.”

Ako hovorí ďalej, v jej svete plnom homosexuálnych dospelých sa heterosexuálnou kultúrou manželstva a rodiny totálne pohŕdalo. Izolovanosť od vonkajšieho “heterosexuálneho sveta” bola v jej živote natoľko prísna, že nemala ani poňatia o tom, ako sa dvaja heterosexuáli správajú ku svojim deťom – ako koná otec a ako matka”, až kým ju ako tínedžerku neumiestnili do náhradnej rodinnej starostlivosti kvôli vážnym zdravotným problémom.  

Oscar Lopez ako ďalší z obetí povedal, že on aj iné deti gay párov cítia bolesť. Avšak preto, že tam nevyhnutne chýba biologický rodič a nie preto, že im chýba legálne uznanie manželstva ich homo-rodičov. Povedal, že jeho detstvo vystavené radikálnej teológii oslobodenia (učenie, ktoré katolícka cirkev zavrhla) a reči o “kráse homosexuálnych vzťahov” ho priviedli k rokom sexuálneho experimentovania a sexu s mužmi pre peniaze. To, že sa potom dostal ku svojmu dlhodobo odcudzenému otcovi, ktorým matka pohŕdala, mu pomohlo ujsť z toxického života homosexuálnej rodiny. Lopezovi sa napokon podarilo dať si svoj život do poriadku, oženil sa a stal sa otcom.

Lopez a ostatní urgujú súd, aby podržali zákon, ktorý o manželstve hovorí v súvislostiach medzi mužom a ženou. Faustová, ako ďalšia zo skupiny urgujúcich za zachovanie súčasného stavu, hovorí. “Hoci som sama vyrastala u homosexuálnych partnerov a moje skúsenosti nevyzerali navonok tak dramaticky, teraz, keď už mám svoje vlastné deti, vidím úplnosť a nenahraditeľnosť detstva s oboma rodičmi a o čo všetko som prišla. Úplne ma to prevalcovalo. Moje deti potrebujú nás oboch a zákon o rodine by vždy mal šíriť ideál o rodičovstve, v ktorom vystupujú matky a otcovia vychovávajúci deti spolu.”