Bratislava 11. septembra 2018 (HSP/Foto: srspol.sk)

Mesto Viedeň žije spormi okolo neexistujúceho pomníka poľskému kráľovi Jánovi III. Sobieskemu. Spory odhaľujú veľa o súčasnej rakúskej spoločnosti, dokonca o západoeurópskej spoločnosti. Ale musím začať o mnoho skôr.

Predhistória

Osmanská (Turecká) ríša sa po nástupe na trón sultána Mehmeta IV. pripravovala na rozhodujúci útok v Strednej Európe, na dobytie Viedne. Po dobytí Viedne by už Turci nemali v Strednej Európe vážneho protivníka. Územie dnešného Maďarska už ovládali približne 150 rokov, Balkán mali vo svojej moci. Hlavná časť vojska mala tiahnuť na Viedeň od Budapešti. Postupne si čistili predpolie. V roku 1663 dobyli Nové Zámky. Mesto Bratislava a hrad Bratislava mali príliš silné opevnenie, chránil ich aj Dunaj, tie sa chystali obísť. V roku 1683 turecká armáda vyrazila od Istambulu aj od (dnešnej) Budapešti, velil jej veľkovezír Kara Mustafa. Turecký spojenec Imrich Tӧkӧly (teraz pochovaný v Kežmarku) mal za úlohu dobyť komárňanskú pevnosť, aj sa o to pokúsil, ale bez úspechu. Ľahká jazda krymských Tatárov, spojencov Turecka, brúsila v lesoch okolo Bratislavy a čo chytili, zabíjali a pálili. Mesto Hainburg malo smolu. Turci ho vypálili a obyvateľov pozabíjali. Zachránili sa len desiatky.

Bitka

V júli 1683 Turci obkolesili Viedeň. Mesto malo silné hradby, ale útočníci ich začali podkopávať, do šachiet vložili výbušninu a vyhodili do vzduchu. Posádka v meste bola slabá. Rakúsky cisár Leopold opustil mesto a pokúšal sa získavať spojencov. Za pomoci pápeža Inocenta XI. získal za spojenca poľsko-litovského kráľa Jána III. Sobieskeho. Medzitým sa situácia mesta zhoršovala. Turkom sa podarilo na niekoľkých miestach rozboriť mestské hradby. Pád mesta do tureckých rúk bol otázkou dní. Kara Mustafa však urobil strategickú chybu. Aby mohol sústrediť čo najviac vojakov na dobýjanie mesta, neobsadil okolité kopce. Doslova v poslednej chvíli pritiahla na pomoc Viedni a rakúskemu cisárovi poľská armáda na čele s kráľom Jánom III. Sobieskim. Bolo treba vyriešiť už len (zdanlivú) maličkosť. Ján III. bol v Poľsku zvolený za kráľa, nepochádzal z uznanej kráľovskej dynastie. Cisár Leopold mu nechcel priznať velenie nad spojeneckými vojskami. Ján III. pohrozil, že v takom prípade odtiahne aj so svojou armádou. Leopold musel ustúpiť. Ján III. umiestnil svoje vojsko na kopci Kahlenberg nad Viedňou, dnes je to rekreačná oblasť pre obyvateľov mesta. 12. septembra 1683 spustil útok a rozbil Turkov, nachádzajúcich sa pod jeho vojakmi. Viedeň a Stredná Európa boli zachránené. Keď už Turci Viedni nehrozili, cisár Leopold sa vrátil k svojim výhradám voči Jánovi Sobieskemu a nepodal mu po bitke ani ruku. Náš Ľudovít Štúr spomína túto epizódu v diele Slovanstvo a svet budúcnosti ako ilustráciu, že s Rakúskom sa Slovanom nedá. Ján Sobieski potom ani nenechal poľské vojsko zúčastniť sa na slávnostnej prehliadke vo Viedni po víťazstve a vrátil sa do Poľska. Spojenecké vojská ešte hnali Turkov smerom k Budapešti, oslobodili Nové Zámky a Ostrihom. Budín a Pešť oslobodili až v roku 1686. Kara Mustafa dostal trest za prehranú bitku. Sultán za ním poslal kata, ten mu otočil okolo krku čiernu pásku a zaškrtil ho. Podiel Jána III. Sobieskeho na víťazstve zaznamenali historici, ale to bolo všetko. O necelé storočie sa dokonca Rakúsko podieľalo na delení Poľska. Víťazstvo pri Viedni bolo začiatkom vytláčania Turkov z Európy.

Pomník

Prechádzali storočia a vo Viedli nebolo zmienky o zásluhe Poľska a Jána Sobieskeho na záchrane Viedne a vlastne Rakúskej ríše pred zopakovaním osudu Konštantinopola a Byzantskej ríše. Keď v roku 1983 mal prísť na návštevu Rakúska poľský pápež Ján Pavol II. a pripomenúť aj 300-sté výročie víťazstva pri Viedni, pripevnili na vonkajšiu stenu katolíckeho kostola na Kahlenbergu pamätnú tabuľu o udalosti. Návštevník Viedne sa môže presvedčiť, že v meste je dosť pomníkov rôznym vojvodcom a dejateľom, ale pomník Jánovi Sobieskemu tam nie je. Nové Poľsko má záujem, aby bol vo Viedni pomník o zásluhách Poľska na záchrane kresťanskej Európy. Primátori Viedne a Krakova sa dohodli, že na Kahlenbergu postavia pomník Jánovi III. Sobieskemu. Poľský sochár vyhotovil pomník, ten je pripravený na dopravu do Viedne, ale odrazu viedenský mestský parlament nedal súhlas na postavenie pomníka. Dôvod: pomník by pôsobil provokujúco na tureckých obyvateľov Viedne. Súhlasil iba s položením kameňa na mieste, kde mal byť pomník, s neutrálnym nápisom, že sa tam odohrala bitka, padlo v nej 50 000 vojakov a nech je táto udalosť zdrojom túžby po mierovom spolužití národov.

Výročie bitky chceli využiť prívrženci verného pripomenutia dejín na verejné zhromaždenie na Kahlenbergu aj s požiadavkou na dodržanie dohody o postavení pamätníka. V sobotu 8. septembra sa zhromaždili na Kahlenbergu stovky účastníkov. Zhromaždenie organizovalo občianske združenie Identitári, ktoré sa inak angažuje aj za obmedzenie prisťahovalectva do Rakúska. Proti sa postavilo združenie Antifa, známe aj u nás. Pri stanici metra, kde treba prestúpiť na autobus na Kahlenberg, mala Antifa stolíky s propagačnými materiálmi a transparentmi s nápismi: Nedajme si vládnuť neonacistami, Stop šíreniu nenávisti a podobne. Zhromaždenie na Kahlenbergu prebehlo, okrem Rakúšanov prehovorili aj zástupcovia zo Slovinska, Chorvátska, Maďarska, Nemecka.

Neexistujúci pomník Jánovi III. Sobieskemu vo Viedni hovorí veľa o situácii v Rakúsku aj v západnej Európe.

Ján Čarnogurský