O systémových poruchách som hovoril minule. Samozrejme, nie sú to všetky. Žiaľ, na Slovensku sa nikto nezaoberá psychologicko-historickou analýzou, ktorá by sa snažila popísať reakcie a konanie spoločnosti na vnútorné i vonkajšie podnety. Uvediem príklad. Keď sa na začiatku 90. rokov minulého storočia objavila myšlienka slovenskej suverenity a samostatnosti, okrem stredného Považia najviac zarezonovala práve v Bratislave. Čo sa odvtedy stalo, že dnes sa z hľadiska preferencií Bratislava výrazne vo vzťahu k slovenskej suverenite odlišuje od ostatného Slovenska, že vo voľbách v hlavnom meste získavajú najväčšie zastúpenie sily, ktorým je slovenská národná štátnosť ľahostajná alebo ju otvorene spochybňujú?

Ale poďme k analýze našej politickej scény. Hádam najnepochopiteľnejšia je sústavne vysoká pozícia podpora strany, ktorá vyhrala predchádzajúce voľby a po nich zjavne zlyhala po všetkých stránkach. Matovičovo hnutie okrem nenávisti, fiktívnej, nepodloženej kriminalizácie politických protivníkov, označovania normálnych vzťahov sponzor – politik za mafistické praktiky a neskonalú hlúposť a neschopnosť neponúka žiaden reálny, resp. realizovateľný program. Keď som sa v rozhovore s jedným kňazom pýtal, čo teda Matovič ponúka spoločnosti, dozvedel som sa neuveriteľnú vec! Vraj ponúka nádej! Nuž, ak je to tak, tak ponúka takú istú nádej, akú ponúkal istý rakúsky kaprál prvou svetovou vojnou poníženým Nemcom, že ich vyvedie z poníženia a urobí Nemecko „opäť veľkým”. Ako to skončilo, vieme z učebníc dejepisu. Veriť ľuďom, ktorí už v reálnej politike úplne zlyhali, je skutočne hodné hĺbkovej psychoanalytickej štúdie.

Už minule som hovoril, že jednou z príznačných čŕt Slovákov je silné preceňovanie svojich schopnosti a tendencia, že všetci sme na všetko schopní. Posledný snem SaS sa veľmi podobal na snem SNS v Liptovskom Mikuláši roku 2020. Aj tam zo strany odišlo všetko, čo malo akú takú schopnosť politicky rozmýšľať a konať. Sebavedomý Gröhling, ktorému ešte v predpubertálnom veku zakázali komunisti študovať na vysokej škole, vyhlásil, že sú pripravení prevziať moc na Slovensku. Len nepovedal s kým, ako a s akým programom. To, čo je sústredené okolo neho, bez reálneho programu a s pochybnými schopnosťami skutočne nevyvoláva žiadnu dôveru. Skôr mi svojím vyhlásením pripomínal spomínaného kaprála, ktorý sa začiatkom roku 1933 usiloval o pozíciu ríšskeho kancelára sľubom, že ak mu dajú do rúk Nemecko, za 12 rokov ho nespoznajú. Skutočne, roku 1945 by nikto nespoznal, že tá hromada trosiek bolo kedysi prekvitajúcou krajinou, s kultúrnym bohatstvom a s humanistickou filozofiou.

Máme tu aj jednu stranu, ktorá sa hlási ku kresťanským tradíciám. Jeden môj už nebohý známy, ktorý sa zúčastnil na zakladajúcom sneme KDH vo februári 1990 a vzápätí prešiel do SNS, mi tak pred dvadsiatimi rokmi povedal: „Viete, Tónko, KDH malo v minulosti viackrát možnosť vybrať si svoje smerovanie. Keďže sa nedržalo ani kresťanského, ani národného princípu, vždy si vybralo zle”. Myslím si, že v tejto tradícii pokračuje ďalej. Bol som šokovaný Majerského výrokom po poslednom sneme KDH, keď povedal, že KDH urobí všetko, aby Fico už nebol v Slovenskej politike. To ako chce v demokratických pomeroch zabrániť niekomu, aby sa angažoval v politike? A čo to znemená všetko? Čo ho zavrú na doživotie alebo nedajbože zavraždia? Čo to má spoločné s kresťanstvom? Čo to má spoločné s demokraciou? To vážne? Zdravý rozum mi to neberie!

Na záver tejto časti o našej progresívnej „elite”. Ako sa pozerám, tak sa pozerám, okrem sluhu všetkých pánov I. Korčoka, tam nevidím nikoho, kto by mal kontakt s reálnym životom. Zväčša sú to ľudia, ktorí nikdy nič nerobili, nikdy nemali za nikoho zodpovednosť, len trčali niekde v mimovládkach, kde mlátili prázdnu slamu a plietli z …. bič. Preto je ich predstavou o politickom fungovaní a riadení štátu služba cudzím záujmom a likvidácia všetkého, čo len trochu zaváňa slovenskosťou, presadzovaním slovenského národného záujmu. Sú sa schopní do nepríčetnosti rozzúriť, keď Rusi trafia v Kyjeve prázdnu škôlku, ale keď Američania v Iráne zrovnajú so zemou dievčenskú školu, kde zahynulo okrem iných okolo stovky malých dievčat, zostávajú chladní. Nie dvojitý meter, ale rovno dvojitý kilometer je hlavnou súčasťou ich politického myslenia.

Lesk a bieda slovenskej politiky

V tomto politickom subjekte je aj personálna únia cez predsedu s politikou z 90. rokov, keď obhajovanie cudzích záujmov bolo dôležitejšie, ako postavenie sa na stranu slovenskej vlády, s ktorou politicky nesúhlasili. Vlastne sú pokračovateľmi niekdajšej „labanskej” línie politiky v našich krajoch, ktorá začala niekedy začiatkom 17. st. v Uhorskom kráľovstve. Cudzí pre labancov boli vždy dôležitejší ako vlastní a prejavovalo sa to okrem iného v neskoršom období maďarónstvom, čechoslovakizmom a dnes pseudoeurópanstvom. Ako keby zabudli, že Európanmi sme práve preto, že sme Slováci.

Okrem toho vôbec nemajú iný program, ako požiadavku na odchod R. Fica. To, čo sa niekedy snažia predložiť ako politický program… Pomlčím. Ale najviac sa zabávam na momentálnej hviezde PS, poslankyni Juríkovej. Neviem, či je tak hlúpa alebo naivná, keď vo vážnej politickej debate vytiahne ako argument, že však ona sa rozprávala so Zelenským a on jej povedal, že ropovod je poškodený, teda je to tak. Pani Juríková, Zelenský je notorický klamár. Veď oklamal svojich voličov, lebo sľúbil mier a vrátenie štatútu ruskému jazyku! Ak by ste chceli byť nielen hlasnou trúbou nejakého programu, ale političkou, mali by ste niekedy aj zauvažovať, čo hovoríte. Ale toto je výkvet PS. Čo už ostatné!

Máme tu však aj koalíciu. Človek sa nemôže čudovať, že R. Fico sa stal obeťou takej zúrivej protikampane. Má nadanie na politiku, čo v širokom okolí nemá nikto. Čo sa dotýka schopnosti ísť za cieľom, držať sa ho, nemá konkurenciu. Čo mu trochu chýba, je väčšia obozretnosť a niekedy zlý výber spolupracovníkov, čo bolo katastrofické najmä pri jeho treťou premiérstve. Tiež by všetky zvesti nemusel oznamovať osobne, ale nechať to na druhých.

Nebudem sa vyjadrovať o A. Dankovi. O tom som už pohovoril veľa a nemá to v tomto článku zmysel. Pri SNS sa však treba pristaviť pri tom, čo by bolo treba spraviť, aby sme sa z tejto biedy dostali. Musím aj sebakriticky priznať, že našou najväčšou biedou je to, že sme zanedbali výchovu mladej generácie, resp. sme ju úplne nechali napospas tým, ktorým budúcnosť Slovákov ako národa vôbec neleží na srdci. Hoci od r. 1994 som v SNS nebol, boli to najmä ministri školstva za túto stranu, ktorí sú zodpovední za niektoré opatrenia v školstve, na ktoré doplácame dodnes. Pri našom slabom historickom vedomí, zrušili dotácie hodín na výučbu dejepisu z dvoch hodín týždenne na jednu hodinu, aby mohli zvýšiť dotáciu angličtiny zo štyroch hodín na päť hodín týždenne. Neviem, či sme sa nestali jediným štátom, kde sa materinskému jazyku venuje menej vyučovacích hodín ako jazyku cudziemu. A zdá sa, že trend „odslovenčovania” slovenských škôl pokračuje ďalej.

Ale základnou požiadavkou na to, aby biedy v slovenskej politike bolo menej a získala aspoň ako taký lesk, je vážiť si samých seba, neveriť falošným prorokom, ale najmä, aby sa pracovať pre národ a štát vyplácalo. Len z môjho odboru: Zrušili vedúceho katedry slovenských dejín na FiF UK, ktorému sa podarilo preraziť so slovenskou koncepciou dejín na medzinárodnej úrovni. Katedru slovenských dejín sa nám s odretými ušami podarilo zachrániť, ale nie je isté, či prežije progresívne riadenie školstva. Osoba, ktorá dlhodobo presadzuje dejinné pohľady z neslovenských pozícií a je hlavnou postavou tlaku na zrušenie katedry slovenských dejín, však dostane od dnešného prezidenta vysoké štátne vyznamenanie. Takto sa to nerobí, do psej matere!

Anton Hrnko