Dávid Púchovský oznámil odchod z vedenia OZ Hoaxy a podvody. Medzi svojimi podporovateľmi navodzuje dojem, že ide o jeho osobné rozhodnutie, o snahu upokojiť situáciu a oddeliť projekt od politiky. Vnímavá verejnosť vidí priznanie, že verejný tlak zabral. A ešte viac. Púchovský potvrdil presne to, na čo upozorňujeme od začiatku aj my v Hlavných správach. Že apolitickosť bola fikcia, neutralita len marketingová nálepka a škola sa stala priestorom, do ktorého vstupoval človek s jasnou politickou väzbou a čoraz otvorenejším aktivizmom.

Aktivita Púchovského dlhodobo nastoľuje otázku, či môže politicky naviazaný aktivista vstupovať do školy ako neutrálna autorita pre kritické myslenie, hoaxy, propagandu a bezpečnosť na internete. Púchovského rozlúčka tento problém neuzatvára. Naopak, osvetľuje ho ešte jasnejšie.

Rozlúčka hoaxom

Púchovský svoj odchod rámcuje ako výsledok dlhého zvažovania. Má to pôsobiť pokojne a dobrovoľne. Avšak nesedí to na človeka, ktorý ešte pred pár dňami verejnosť presviedčal, že ho nikto nezastaví. Dnes prichádza s organizačným ústupom bez priznania chyby, bez uznania konfliktu záujmov, akoby sa nič nestalo.

Aj preto jeho rozlúčka pôsobí paradoxne. Človek, ktorý roky učí iných rozpoznávať manipuláciu, si vlastný odchod zabalí do slov, ktoré majú prekryť zrejmú vec. Problém „Púchovský“ zašiel tak ďaleko, že už ho nebolo možné ignorovať. Bolo len otázkou času, kedy mu niekto ukáže, pokiaľ siaha jeho bohorovnosť.

Sám zhodil masku apolitickosti

Najdôležitejšia časť jeho rozlúčkového statusu tkvie v priznaní, že jeho hlavným zdrojom príjmu je pozícia asistenta poslanca Národnej rady SR. A že s blížiacimi sa voľbami sa mu prirodzene stupňuje politická časť pracovného života. Zároveň v texte tvrdí, že zasahovanie do politiky vraj nikdy nebolo súčasťou projektu.

Tieto tri vety spolu nefungujú. Asistent poslanca nestráca občianske práva. Ale človek, ktorý je profesijne naviazaný na politiku a sám hovorí o stupňujúcej sa politickej činnosti pred voľbami, nemôže zároveň presvedčivo tvrdiť, že jeho projekt je od politiky oddelený. V HS sme upozorňovali, že politická väzba pri škole nie je detail. Dieťa si lektora nevyberá, rodič nepozná presný obsah vopred a škola hosťovi požičiava dôveryhodnosť.

Sám tak priznal, že nie je neutrálna autorita zvonka, ale človek, ktorého živí politika. A s tým prichádza aj legitímna otázka, koľko energie patrilo práci, za ktorú bol platený z verejných peňazí, a koľko jej odchádzalo do aktivizmu, značky a kampaní.

Odchod z vedenia nič nerieši

Jeho status má vytvoriť dojem, že politik Púchovský a Hoaxy a podvody už budú dve oddelené veci. Lenže sám to hneď poprel. Zostáva radovým členom združenia. Projekt podľa jeho vlastných slov nebude nijako ohrozený ani limitovaný. Časť výstupov ešte dokončí. Výročná správa bude. Prednakrútené podcasty dobehnú. Pracovná cesta zostáva. Nové vedenie príde neskôr.

Čo z toho vyplýva? Že neodchádza problém. Odchádza len funkcia. Nemení sa smerovanie, nemení sa ekosystém, v ktorom projekt funguje. Mení sa len formálna pozícia človeka, na ktorého už začalo byť príliš vidno.

Už dávnejšie sme ukázali, že problém jeho aktivít na školách nestojí len na jednom mene. Je aj v tom, ako si projekt v škole buduje autoritu, ako narába s príkladmi a ako sa z preventívnej aktivity môže stať marketing alebo nábor. Ak prednášajúci vyzýva študentov, aby sa pri pochybnostiach obracali priamo naňho, už to nie je neutrálne učenie detí pochybovať. To je budovanie monopolu na správny výklad.

Kto vlastne stojí za projektom

V statuse otvoril ešte jeden vážny problém. Tvrdí, že za množstvo doterajších úspechov sú zodpovední jeho kolegovia, ktorých identity nie sú známe. Chcel tým zrejme uistiť fanúšikov, že projekt nestojí len na jednej osobe a že jeho odchodom nekončí. Zároveň nechtiac odhalil väčší otáznik.

Ak ide o projekt, ktorý vstupuje do škôl, formuje deti, robí kampane, organizuje konferencie a tvorí verejný obsah, je úplne namieste pýtať sa, kto sú títo ľudia, aké majú väzby, kto presne tvorí obsah a kto zaň nesie zodpovednosť.

V školskom prostredí je anonymný kolektív ešte väčší problém než jedna známa tvár. Pri jednej tvári aspoň verejnosť vie, koho kontrolovať, aké má postoje a s kým sa spája. Pri anonymnom zázemí sa kontrola rozplýva. Ostáva len značka a autorita, ktorú jej požičia škola.

Škola nemá púšťať pred deti značku s anonymným zákulisím. Má vedieť, kto k deťom hovorí, kto pripravuje obsah a kto zaň nesie verejnú zodpovednosť.

„Ak ma pedagógovia oslovia, rád prídem.“ A doteraz tam chodil na pozvanie koho?

Azda najvýrečnejšia veta z celej rozlúčky je tá, v ktorej oznamuje, že od apríla už nebude v mene projektu realizovať prednášky na školách, ale ak ho pedagógovia oslovia, rád príde sám za seba. Opäť pravdepodobne upokojujúci odkaz. V skutočnosti len otvorila ďalšiu otázku. A doteraz tam chodil na pozvanie koho?

Kto ho do škôl púšťal? Kto posudzoval, či človek s takýmto verejným profilom, politickou väzbou a aktivistickým zázemím patrí do neutrálneho školského prostredia? Kto rozhodol, že práve takýto typ lektora má hovoriť deťom o pravde, lži, propagande a manipulácii?

Snaží sa navodiť dojem spontánneho dopytu zdola, akoby si školy samy prirodzene pýtali práve jeho. Lenže škola nie je súkromná obývačka pedagóga. Je to verejný priestor, kde štát nesie zodpovednosť za to, koho pred deti pustí.

Keď Púchovský píše, že ak ho oslovia pedagógovia, rád príde, neodhaľuje budúcnosť. Odhadzuje masku minulosti.

Minister si umyl ruky, škola zostala bez ochrany

Maslo na hlave v tejto kauze má aj ministerstvo školstva. Už sme písali, že ministerstvo si v tejto veci nezvolilo ochranu neutrality školy, ale alibi. Odkaz na autonómiu školy, na informovaný súhlas rodiča a na formálne podmienky nestačí. Štát predsa nemôže pri tak citlivej téme len pokrčiť plecami a tváriť sa, že ak sa škola rozhodla a rodič podpísal súhlas, problém neexistuje.

Presne tu sa ukázalo, že ministerstvo si nad podstatou veci umylo ruky. Nekontroluje obsah prednášok. Nekontroluje, či sa pod značkou prevencie do školy nedostáva ideologický aktivizmus. Nekontroluje ani to, či je lektor vzhľadom na svoju politickú väzbu vhodný pre neutralitu školského prostredia. To už nie je neutralita štátu. To je rezignácia.

A to ukazuje, že problém je väčší než jedna osoba. Ak štát nevie školám povedať, ako rozlišovať medzi poctivou mediálnou výchovou a aktivistickou činnosťou prezlečenou za odbornú prednášku, potom nemá pravidlá. Má len frázy. Neutralita školy sa nechráni statusom ministra po vypuknutí kauzy. Chráni sa jasnými pravidlami vopred.

Protiputinovská kampaň a školská neutralita nejdú dokopy

Ak by šlo len o človeka, ktorý deťom vysvetľuje internetové podvody, phishing, ochranu hesiel a základnú digitálnu hygienu, spor by vyzeral inak. Lenže tu ide o niečo širšie. Púchovský sám na sociálnych sieťach písal o príprave veľkej protiputinovskej kampane. Verejne vystupuje v prostredí s jasnou hodnotovou a politickou orientáciou. Organizuje a propaguje aktivity typu StratCom. Spoločné akcie s Jaroslavom Spišiakom a prostredím Progresívneho Slovenska pochybnosti o nestraníckosti neznižujú. Zvyšujú ich.

Aj Dávid Púchovský má právo mať názor na Rusko, Ukrajinu, NATO aj Európsku úniu. Púchovský patrí medzi tých, ktorí hovoria, že Ukrajinci bojujú aj za našu slobodu. Taká veta sa dobre píše z obývačky na Facebooku. Horšie by znela tvárou v tvár čerstvo odvedenému mladému Ukrajincovi so slovami: tu máš zbraň a choď bojovať aj za mňa. Práve preto, že je sám účastníkom hybridnej vojny, nemôže byť v škole predávaný ako neutrálny sprievodca témami propaganda, hoaxy a kritické myslenie.

Vo vojne sa šíri najviac lží, poloprávd aj psychologických operácií. Práve preto by mal byť lektor v škole pri tejto téme dvojnásobne opatrný. Nie bojovník jedného tábora. Kto vo vojne sám vedie kampaň, nemôže sa v škole tváriť ako neutrálny rozhodca pravdy.

Morálna autorita len pre vybrané obete nie je autorita, ale selekcia

Púchovský sa často stavia do role morálnej autority. O to viac bije do očí selektívnosť tohto postoja. Silný súcit s civilnými obeťami na Ukrajine je ľudsky pochopiteľný. Problém je, že pri vojnových zločinoch Izraela v Gaze mu súcit chýbal. A neprejavil ho ani dnes, keď USA zbombardovali počas spoločnej vojenskej agresie s Izraelom v Iráne  dievčenskú školu. Ak sa mu morálny meter zapína len pri jednej vojne a pri inej agresii či civilných obetiach ostáva ticho, vzniká otázka, či nejde skôr o geopolitickú príslušnosť než o univerzálny princíp.

Pri školských prednáškach na tom záleží. Kto selektívne rozlišuje, na ktoré obete sa patrí pamätať a ktoré sa dajú prehliadnuť, ten nevstupuje do školy ako nestranný sprievodca kritickým myslením. Vstupuje tam ako človek s hotovým svetonázorovým filtrom.

Nejde o jedného Púchovského. Ide o model

Na konci teda nejde len o jedno meno. Ide o model, ktorý sa na Slovensku skúšal ako niečo prirodzené. Politicky naviazaný aktivista dostane pečať osvety, škola mu požičia autoritu a ministerstvo sa tvári, že ak je papierovo všetko v poriadku, niet o čom hovoriť. Lenže práve takto sa z neutrality stáva kulisa a z prevencie vstupná brána pre aktivizmus.

Púchovský a jeho Hoaxy a podvody nie sú osamelý ostrov. Sú súčasťou širšieho zázemia s jasnou politickou a hodnotovou orientáciou. Preto nestačí vymeniť predsedu združenia a tváriť sa, že problém sa vyriešil personálne. Ak ostane ten istý obsah, tie isté väzby, tie isté kampane a tá istá deravá ochrana školskej neutrality, nevyriešilo sa nič.

Púchovského odchod z vedenia OZ preto nemožno čítať ako bodku. Skôr ako dôkaz, že tento model sa pod tlakom verejnosti začal rozpadať. A ak chce štát školu naozaj chrániť, nestačí vymeniť funkciu na vizitke. Musí konečne povedať, kto do školy patrí a kto už nie. Nie podľa sympatií a nie podľa správneho tábora, ale podľa jasných pravidiel pre každého rovnako.