Slovensko Istanbulský dohovor neratifikovalo. To je pravda, ale nie je to celá pravda. Podpis z roku 2011 zostal v evidencii Rady Európy a pri inej politickej väčšine sa ratifikácia môže znovu vytiahnuť zo zásuvky. Ak súčasná vláda nechce, aby sa dohovor po voľbách vracal oknom, nestačí jej opakovať staré nie. Musí ešte pred voľbami zavrieť domáci ratifikačný mandát, potvrdiť ústavnú prekážku a nedať priestor, aby sa obsah dohovoru vracal cez európsku smernicu zadnými dverami.

Dohovor neplatí. Práve preto treba zavrieť okno

Istanbulský dohovor dnes Slovensko nezaväzuje ako zmluvnú stranu. Slovensko ho podpísalo, ale neratifikovalo. Podpis znamená, že štát sa k textu kedysi prihlásil ako k dokumentu, ktorý môže ísť do ratifikácie. Ratifikácia znamená, že sa ním chce právne viazať. Slovensko urobilo prvé, ale neurobilo druhé.

Práve tu vzniká návratové okno. Rada Európy v statusovej evidencii vedie Slovensko ako štát, ktorý dohovor podpísal, ale neratifikoval. Nie je to chyba v tabuľke. Je to stav, ktorý hovorí: podpis existuje, ratifikácia neprebehla. Preto nestačí slovenskú verejnosť upokojiť vetou, že dohovor neplatí. Áno, neplatí. Ale nová parlamentná väčšina môže povedať, že stačí obnoviť politickú vôľu a starý proces dotiahnuť.

Riešením teda nie je predstierať, že podpis z roku 2011 sa dá vymazať z archívu Rady Európy. Dôležitejšia otázka znie, čo môže slovenská vláda urobiť doma, aby sa zo zamrznutého ratifikačného procesu nestala pohodlná skratka pre ďalšiu väčšinu.

To nie je slovíčkarenie. Viedenský dohovor o zmluvnom práve hovorí, že štát po podpise nemá mariť predmet a účel zmluvy dovtedy, kým jasne neprejaví úmysel nestať sa jej stranou. Slovensko už takýto signál podľa Kancelárie prezidenta v roku 2020 vyslalo, keď prezidentka Zuzana Čaputová po rozhodnutí parlamentu informovala Radu Európy, že Slovensko sa nemôže stať zmluvnou stranou dohovoru.

Lenže rok 2020 ešte nepoznal novú ústavnú poistku z roku 2025. Práve preto dnes nejde iba o zopakovanie starého nie. Ide o to, či vláda dokáže urobiť z návratu dohovoru ústavný problém, nie iba ďalšiu politickú možnosť.

Nezastaví ich navždy. Zastaví im ľahkú cestu

Žiadna vláda nevie obyčajným uznesením navždy zviazať budúci parlament. Iná väčšina môže meniť politické stanoviská a pokúsiť sa obnoviť ratifikačný proces.

Rozdiel je v cene návratu. Ak dnešná vláda neurobí nič, progresívci môžu po voľbách tvrdiť, že iba rozmrazujú starý proces. Ak však dnešná koalícia prijme vládne uznesenie, parlamentné uznesenie, novú notifikáciu Rade Európy a transpozičný mantinel k smernici, návrat dohovoru už nebude len povolebná dohoda. Bude to otázka súladu s ústavou.

To už nie je predvolebná kortešačka. To je ústavný konflikt.

Po roku 2025 už nejde o tú istú debatu

Ústavný zákon č. 255/2025 Z. z. doplnil do Ústavy Slovenskej republiky článok 52a, podľa ktorého Slovenská republika uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy. Účinný je od 1. novembra 2025.

To neznamená, že možno bez ďalšej analýzy vyhlásiť každú snahu o ratifikáciu Istanbulského dohovoru za automaticky protiústavnú. Znamená to však, že po roku 2025 už nejde o rovnakú debatu ako predtým. Kto chce dnes dohovor ratifikovať, musí najprv vysvetliť, ako ho chce zosúladiť s ústavou.

Práve tu sa ukazuje širší problém. Po zmene ústavy vláde nestačia tlačové vyhlásenia. Vidno to aj pri zahraničných manželstvách osôb rovnakého pohlavia. Prípad poslanca PS Michala Saba otvoril otázku, ako majú slovenské úrady a matriky postupovať pri zväzkoch uzavretých v štáte, ktorý ich umožňuje. Podľa medializovaných informácií Sabo zdôraznil, že jeho podanie smerovalo na získanie usmernenia pre matriky, nie priamo na uznanie manželstva.

Pointa je inde než v jednom poslancovi. Ak ústava niečo hovorí, štát to musí preniesť do zákonov, metodík a úradných postupov. Nestačí, aby predseda vlády povedal, že Slovensko manželstvá rovnakého pohlavia neuznáva. Matriky, ministerstvá aj súdy musia mať jasné pravidlá, podľa ktorých budú konať.

Rovnaká logika platí pri Istanbulskom dohovore. Ak ústava po novom hovorí o biologicky určenom pohlaví a kultúrno-etické otázky chápe ako vec slovenskej zvrchovanosti, vláda nemôže nechať ratifikáciu visieť ako pohodlnú politickú možnosť pre ďalšiu väčšinu.

Okno nie je len ratifikácia. Okno je aj smernica

Keby išlo iba o ratifikáciu Istanbulského dohovoru, problém by bol jednoduchší. Vláda by povedala nie, parlament by povedal nie a Rada Európy by dostala ďalšiu notifikáciu.

Lenže do hry vstúpila aj Európska únia. EÚ k Istanbulskému dohovoru pristúpila. Slovensko sa tým nestalo zmluvnou stranou dohovoru. Časť jeho obsahu sa však môže vracať cez záväzné právo EÚ, najmä cez smernice, ktoré musí Slovensko prebrať do svojich zákonov.

Toto je druhé okno. A už je otvorené. Smernica EÚ 2024/1385 vytvára rámec na prevenciu a boj proti násiliu na ženách a domácemu násiliu v celej Únii. Podľa EUR-Lex ju má Slovensko prebrať do vnútroštátneho práva do 14. júna 2027.

Nikto rozumný nebude spochybňovať, že štát má chrániť ženy pred násilím a obete domáceho násilia pred páchateľmi. To však nie je dôvod, aby sa pod povinnou transpozíciou európskej smernice pridávala domáca ideologická nadstavba, ktorú slovenská ústava nepodporuje.

Preto má vláda urobiť aj transpozičný mantinel. Má povedať, že smernica sa prevezme iba v povinnom rozsahu, bez obchádzania ústavy, bez rozširovania genderového slovníka a bez zásahu do rodičovských práv vo výchove. Ak to neurobí, Istanbulský dohovor sa nemusí vrátiť veľkou ratifikáciou. Môže sa vracať po častiach cez vykonávacie predpisy, metodiky a európsku terminológiu.

Zavrieť okno znamená konať teraz

Súčasná koalícia má ešte jednu možnosť. Nemusí čakať, kým z Istanbulského dohovoru bude predvolebná téma alebo povolebná podmienka. Môže konať teraz.

Inšpiráciu má hneď vedľa. Česká vláda v júni 2026 zrušila súhlas predchádzajúceho kabinetu s ratifikáciou Istanbulského dohovoru a oznámila, že Česko už nebude pokračovať v krokoch k jeho prijatiu. Nevymazala podpis z minulosti. Urobila však presne to, čo má zmysel aj pre Slovensko: zrušila domácu politickú cestu k ratifikácii.

Prvý krok je teda vládne uznesenie, že Slovensko po ústavnej zmene nebude pokračovať v ratifikácii Istanbulského dohovoru. Druhý krok je zrušenie alebo nahradenie starých domácich rozhodnutí, ktoré mohli slúžiť ako základ ratifikačného procesu. Tretí krok je uznesenie Národnej rady, ktoré potvrdí, že ratifikácia je po zmene ústavy politicky bezpredmetná. Štvrtý krok je nová notifikácia Rade Európy. Piaty krok je transpozičný mantinel k smernici 2024/1385.

Odmietnutie Istanbulského dohovoru nemá stáť na povolebnej odvahe jednej strany. Ak vláda tvrdí, že ústavu berie vážne, musí z nej urobiť konkrétne rozhodnutia, nie iba hodnotové vyhlásenia.

Takýto balík nezmaže podpis z roku 2011. Ani nesľúbi, že žiadna budúca väčšina sa už nikdy nepokúsi o opak. Ale zmení základnú situáciu. Kto bude chcieť dohovor vrátiť, bude musieť povedať, ako chce prekonať novú ústavu.

Ak koalícia myslí odmietnutie Istanbulského dohovoru vážne, nemá čakať na volebnú kampaň. Má z jeho návratu urobiť ústavný problém skôr, než ho progresívci znovu premenia na povolebnú podmienku.

Vláda nevie vymazať podpis z archívu Rady Európy. Vie však urobiť niečo dôležitejšie. Môže zavrieť okno, cez ktoré sa odmietnutý dohovor vracia vždy, keď sa zmení politický vietor.