Immaculata, Deva alebo Lada? Prekvapivé podobnosti medzi kresťanskou a slovanskou symbolikou

Práve týmito otázkami sa už dlhší čas zaoberám pri výskume pôvodných obradných miest starých Slovanov. Opakovane som si všimol zaujímavú skutočnosť – na miestach, kde by som podľa terénnych znakov očakával pozostatky predkresťanských kultových lokalít, sa veľmi často nachádzajú sochy alebo obrazy Panny Márie, najmä v podobe Immaculaty, teda Nepoškvrnenej.

Nie je tajomstvom, že cirkev pri šírení kresťanstva umiestňovala svoje chrámy prednostne na miestach, ktoré mali pre miestnych obyvateľov osobitný duchovný význam. Takýto postup uľahčoval prijatie novej viery a zároveň postupne nahrádzal staršie náboženské tradície. Tam, kde kostoly nevznikli, pribúdali kaplnky, kríže, sochy svätcov alebo mariánske stĺpy. Samozrejme, aby neodradili účastníkov od navštevovania týchto miest, boli zachované niektoré pôvodné symboly resp. ich cirkev prevzala do svojej ikonografie. Mnohé z týchto miest si teda zachovali svoju pôvodnú výnimočnosť a ľudia ich navštevovali aj naďalej.

Immaculata a jej symboly

Podoba Immaculaty, akú poznáme dnes, sa ustálila najmä v 17. storočí. Zobrazuje mladú ženu v bielom odeve a modrom plášti, povrazom okolo pása s tromi uzlami, s vencom dvanástich hviezd okolo hlavy. Stojí na polmesiaci alebo na zemeguli, pod nohami má hada a často ju sprevádzajú ľalie, zrkadlo či palmová ratolesť. Ruky má zopäté v modlitbe, položené na hrudi alebo otvorené. Tri uzly  sa v mnohých tradíciách spájajú s úplnosťou: napríklad začiatok–stred–koniec, minulosť–prítomnosť–budúcnosť.

Každý z uvedených prvkov má v kresťanskej ikonografii svoj presný význam. Zároveň však viaceré z nich nachádzame aj v oveľa starších európskych symbolických tradíciách. Práve táto podobnosť podnietila mnohých bádateľov k úvahám, či nejde o pokračovanie starších kultúrnych predstáv v novom náboženskom prostredí.

Sochy Madony a Immaculaty sa mnohokrát umiestňujú na tzv. mariánske stĺpy zvané aj morové stĺpy, pri ktorých sa často vysádzali lipy, nazývané slavostromy. Náhoda alebo pokračovanie staršej tradície? Jednoznačnú odpoveď dnes už pravdepodobne nepoznáme, no práve takéto otázky robia dejiny fascinujúcimi.

Deva – pramatka slovanského rodu?

V niektorých interpretáciách slovanskej mytológie vystupuje Deva ako pramatka alebo ochrankyňa rodu. Jej umelecké meno je matka Sláva. Je opisovaná ako žena spojená so zemou, nebom, opretá o zlaté trávy, ozdobená hviezdičkovým rúchom, ktorý vždy večer podaruje  Lunici – vládkyni mesiaca. Vedľa nej stojí lipa – strom,  ktorý bol u Slovanov oddávna považovaný za posvätný. Okolo  hlavy Devy lietajú včely, čo sú duše budúcich detí Slovanov, ktoré sa zobrazujú aj ako hviezdičky na nočnej oblohe. Jej symbol je dobročinné oko srdca, tým býva stotožňovaná s Ladou.

Práve tieto motívy – žena, hviezdy, zem, lipa či mesačná symbolika – pripomínajú niektoré prvky mariánskej ikonografie. Neznamená to však, že ide o tú istú postavu. Skôr možno hovoriť o podobných archetypoch, ktoré sa v rôznych kultúrach objavovali opakovane.

Rožanica, Veľká Matka a Lada

Podobné úvahy sa týkajú aj matky slovanského rodu, biologickej matky národa, pramatky,  ženského princípu ducha Rodu v slovanskej mytológii zvanej Rožanica. Rožanica je prirovnávaná ku Magna Mater (Veľkej Matke) – európskemu ženskému božskému princípu. Táto spája tri generácie: stará matka, matka a dcéra, ktoré korešpondujú s tromi uzlami na povraze okolo pása Immaculaty. Pri niektorých zobrazeniach je Madona ozdobená ružencom, a vtedy sa nazýva Mária Ružencová. Motív ruže tvorí jeden z možných mostov medzi staršími európskymi symbolmi a mariánskou zbožnosťou – napríklad v označení Márie ako Ruža tajomná. Rožanica, zvaná aj Mara Šípová, ktorej cirkev dala meno Ruža pohanská,  predstavuje starý európsky obraz ženského tajomstva života; katolícke kresťanstvo tento obraz premenilo a dalo mu nový význam v postave Márie ako Ruže mystickej. Ba dokonca bol prevzatý symbol Rožanice a prispôsobený kresťanstvu.

Treba dodať, že nie každá socha označovaná miestnymi ako „Immaculata“ je ikonograficky čistá Immaculata. Niektoré mariánske stĺpy zobrazujú Máriu s Dieťaťom (Bohorodičku), hoci sa ľudovo nazývajú Immaculata. Umelci k zobrazeniu Márie s dieťaťom pridávajú  symboly Immaculaty: hviezdy okolo hlavy, svetlo nad ňou alebo za ňou, polmesiac alebo guľa a had pod nohami, takže ikonograficky je to spojenie dvoch tém: Mária ako matka božia a Máriina nepoškvrnenosť. Toto zobrazenie však veľmi pripomína zobrazenie Lady (slovanskej vládkyne krásy a lásky) so svojou dcérou Lelou (slovanskou ochrankyňu dievčenskej lásky a milencov). Podobnosť zobrazení je symbolicky veľmi  silná, pretože obe vyjadrujú veľmi starý archetyp matky a dieťaťa, objavujúci sa v mnohých kultúrach. Ľalia je v slovanskej mytológii symbolom Lely, ktorú Veles zachránil z podzemného duchovného sveta, ktorý symbolizuje mesiac. V kresťanstve je ľalia symbolom ženskej čistoty.  Predkresťanskí Slovania obraz Madony s dieťaťom prijímali,  pretože nadväzoval na staršie kultúrne predstavy o matke ako ochrankyni rodu a ženskej starostlivosti. Toto zobrazenie spájalo všetky tri postavy: Slávu (matku rodu), Ladu (starostlivú matku) a Madonu (matku božiu). Preto v slovanskom prostredí mariánska úcta sa prirodzene prepojila s miestnymi predstavami o ženskej ochrane a získala si aj široké ľudové vrstvy. A tak obraz Veľkej Matky (Slávy či Rožanice) dostal v kresťanstve nový teologický obsah v postave Bohorodičky.

Mesiac, Had a večný kolobeh

Aký je význam ženy stojacej na kosáčiku mesiaca? Takto zobrazovali Slovania ženský princíp mesiaca Lunu (Lunicu, Nocenu, Chorsinu). V slovanskom  symbolickom svete bol ženský princíp mesiaca spojený so ženským menštruačným cyklom, ochrankyňou počas nočného času, teda ako Pani času a mesačných cyklov.

Jedným z najzaujímavejších symbolov je had pod nohami Immaculaty.  Kým v kresťanskej ikonografii predstavuje porazené zlo a hriech, v mnohých starších európskych a slovanských tradíciách mal však had často symbolizoval ochranu domu, rodových predkov alebo nekonečný kolobeh života. V slovanskom ľudovom prostredí sa objavuje predstava domáceho hada (domovika), ktorý žije pri dome alebo pod prahom, nesmie sa zabiť a jeho prítomnosť môže znamenať priazeň predkov alebo ochranu domácnosti. Takýto had nie je nepriateľ, ale strážca hranice medzi svetom živých a svetom predkov, medzi vnútorným poriadkom domu a vonkajším chaosom sveta, skrátka domový ochranca. Had, ktorý obopína Zem a hryzie si vlastný chvost (uroboros) je starý symbol známy už v staroveku. Jeho základný význam je: koniec je zároveň začiatkom. Predstavuje teda večný kolobeh, zánik a zrod, uzavretý kozmický poriadok. Uroboros spojený so zemeguľou môže byť interpretovaný ako Zem v objatí večného času.  Had je tu nositeľom rytmu systému. Nie je ničiteľ, ale sila, ktorá drží svet pohromade. Ak sa pozrieme na zobrazenie „ ženská postava + mesiac + had + zemeguľa“ cez širší symbolický jazyk Európy, môže pripomínať oveľa starší obraz: žena ako kozmická matka, mesiac ako rytmus času, had ako večný návrat, zemeguľa ako svet v cykle obnovy.  V staroslovanskej viere had nie je chápaný ako nepriateľ,  a potom obraz ženy stojacej na hadovi nemusí automaticky znamenať „zničenie hada“.

Na niektorých zobrazeniach má Madona na hlave korunu namiesto hviezdneho venčeku okolo hlavy. V tomto zobrazení ikonografia vyjadruje obraz nebeskej kráľovnej.

Kde sa stretávajú dve tradície?

Možno teda povedať, že Immaculata je slovanská Deva alebo Lada?

Jednoznačný historický dôkaz na takéto tvrdenie neexistuje. Nemožno však prehliadnuť množstvo symbolických podobností medzi mariánskou ikonografiou a staršími európskymi predstavami o Veľkej Matke. Je možné, že kresťanstvo pri šírení novej viery vedome využívalo symboly, ktoré boli domácemu obyvateľstvu blízke, a dalo im nový teologický význam.

V ľudovej tradícii je  podobenstvo: Lada s Madonou urobili spoločný stánok v slovanskej Deve, preto je panna Mária ochrankyňou Slovanov a zvlášť Slovenska. Možno práve preto sa mariánska úcta medzi Slovanmi ujala tak prirodzene. Obraz ochrankyne života, rodiny a spoločenstva totiž nebol pre našich predkov úplne nový – zmenil sa len jeho náboženský obsah.

Otázka, či ide o pokračovanie dávnej tradície alebo len o pozoruhodnú zhodu symbolov, zostáva otvorená. A práve v tom spočíva čaro podobných historických pátraní.