Môj profil 
Predplatné
Vo štvrtok sa v rámci programu uskutočnila pietna spomienka pri Hlinkovom pamätníku v parku nesúcom jeho meno v bratislavskom Ružinove. Po nej si záujemcovia mohli v Dome kultúry Ružinov pozrieť projekciu divadelnej hry Antona Laučeka Andrej – školské roky v podaní ochotníckeho divadla z Černovej.
Deň vyvrcholil slávnostným zhromaždením v historickej budove Slovenskej národnej rady na Župnom námestí pod záštitou predsedu NR SR Andreja Danka. V piatok slávnosti pokračujú slávnostnou svätou omšou vo farskom kostole v Ružomberku, ktorú celebruje Jozef kardinál Tomko. Nasleduje pietny akt pred Hlinkovou sochou a moderovaná panelová diskusia s historikmi v ružomberskom Kultúrnom dome Andreja Hlinku.
Hlinkov odkaz pre portál napalete.sk zhodnotil poslanec NR SR a podpredseda SNS Anton Hrnko, ktorý na spomenutom podujatí v historickej budove parlamentu vystúpil so slávnostným prejavom. “Hlinka bol mimoriadne všestranná osobnosť. Okrem toho, že nosil kňazské rúcho, bol aj kultúrnym dejateľom či podnikateľom. No predovšetkým bol veľmi schopným a rozhodným politikom.
My Slováci sme si v rozhodujúcich historických okamihoch často kládli otázku, či urobiť alebo neurobiť ten-ktorý krok. Mali sme obavy, čo na to povedia Česi, Maďari alebo iní. Ale máloktorí sa pýtali, čo na to povedia naši potomkovia, keď to neurobíme. A práve v tomto bol Hlinka rozhodný. Mnohé veci, ktoré sa udiali neskôr a posunuli Slovensko smerom k štátnosti, boli aj výsledkom jeho rozhodnosti a zásadovosti,” povedal Hrnko.
Hlinkova smrť prišla tesne predtým, ako vývoj udalostí a národné povedomie Slovákov dospeli do stavu, že sme boli schopní za seba prevziať plnú zodpovednosť. Podľa poslanca to však bolo zložité obdobie. “V Európe vtedy nastúpili tie najtemnejšie sily – na rozdiel od roku 1918, keď nové štáty vznikali v súlade s demokratizáciou.
Nevedno, akú ulohu by v ňom Hlinka zohral, keby bol žil. Ako historik nemôžem pracovať s dohadmi ‘čo by bolo, keby bolo’. V každom prípade bol Hlinka odporcom všetkých novopohanských teórií, či už nacizmu alebo komunizmu, preto je ťažké predstaviť si ho v role kooperujúcej osobnosti s nacistickým Nemeckom.“
Andrej Hlinka bol vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia, jedným zo signatárov Martinskej deklarácie a tiež spoluautorom Memoranda národa slovenského. Narodil sa 27. septembra 1864 v Černovej (dnes mestská časť Ružomberka). Bol kňazom, politikom, pápežským komorníkom, spoločenským a kultúrnym aktivistom, publicistom, vydavateľom, prekladateľom. Organizoval osvetové prednášky, spolky triezvosti, ľudové družstvá, slovenské divadelné predstavenia, významné finančné zbierky (napríklad na kostol v Černovej).
V roku 1894 založil úverový potravinový spolok. Predsedal účastinným spoločnostiam tlačiarenských podnikov, bol autorom Memoranda Slovákov na Mierovej konferencii v Paríži (1919), signatárom Martinskej deklarácie slovenského národa (30. október 1918), zakladateľom Ľudovej banky, predstaviteľom katolíckeho krídla v SNS, spoluobnoviteľom a predsedom Slovenskej ľudovej strany i poslancom Národného zhromaždenia.
Viedol Spolok svätého Vojtecha, bol členom Výboru Matice slovenskej, hlavnou osobnosťou autonomistického prúdu za sebaurčenie Slovenskej krajiny, spolu s Martinom Rázusom podpísal Zvolenský manifest Slovenska (1932). Bol rozhodným odporcom liberalizmu, boľševizmu, ateizmu a čechoslovakizmu. Životopisci a historici ho hodnotia ako človeka, ktorý vždy uprednostnil záujem ľudí a národa pred svojim. Za svoje pronárodné postoje bol politicky prenasledovaný a väznený.
Po Hlinkovej smrti bolo jeho telo najskôr uložené na ružomberskom cintoríne, 31. októbra 1939 ho slávnostne preniesli do mauzólea pri farskom kostole. Po jeho smrti boli po ňom pomenované organizácie Hlinkova mládež a Hlinkova garda.
V marci 1945 dal vtedajší minister vnútra Alexander Mach príkaz previezť rakvu so zabalzamovaným telom Hlinku do Bratislavy (vláda sa obávala postupujúcich sovietskych vojsk). Rakva mala byť údajne týždeň v Prezidentskom paláci, neskôr bola uložená v katakombách Dómu sv. Martina v Bratislave. Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia ju mali odtiaľ traja kňazi vyniesť a umiestniť na neznáme miesto v blízkom okolí Bratislavy.
Na počesť Andreja Hlinku boli v roku 1938 vydané medaily a odznaky s jeho portrétom. Jednou z prvých mincí v roku 1939, ktoré boli editované v období prvej Slovenskej republiky, bola päťkorunová minca s jeho podobizňou a heslom „Za Boha život, za národ slobodu!“. 25. apríla 1939 schválil Slovenský snem zákon č. 83/1939 Sl.z., podľa ktorého sa Hlinka zaslúžil o slovenský národ. Táto veta bola vytesaná do kameňa a umiestnená v budove snemu.
Po roku 1948 patril Andrej Hlinka medzi slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti národa. Verejne sa o ňom mohlo hovoriť až po páde komunistického režimu v roku 1989. Jeho portrét zdobil aj tisíckorunovú bankovku vydanú v čase vzniku druhej SR – v roku 1993.
Do roku 2003 sa tiež zapožičiavalo štátne vyznamenanie Rad Andreja Hlinku. Udeľoval ho prezident SR na návrh vlády. Hlinkove zásluhy ocenili aj poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí 26. októbra 2007 schválili zákon č. 531/2007 Zb.z o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku.
.JPG)
.jpg)
.jpg)
