Dvojica Zorian Kis – Tymur Levčuk si najprv dala vzťah zaregistrovať v USA (v roku 2021, pričom žiť mali spolu od roku 2013). Vlani v júni ich ako „rodinu” uznal okresný súd v Kyjeve, no po napadnutí rozhodnutia konzervatívnym hnutím Vsi Razom (ich cieľom je okrem iného prevencia legalizácie partnerstiev rovnakého pohlavia, a to v mene verejnej morálky) musel vec preskúmať Najvyšší súd. Ten aktuálne potvrdil, že dvojica skutočne tvorí manželský pár.

Voilá, precedens je na svete – miestne dúhové mimovládky už oslavujú zľahčenie situácie ľudí svojej komunity.

Nie je rodina ako rodina

Pôvod problému spočíval v tom, že v roku 2024 mal ísť Kis do Izraela na diplomatickú misiu (pôsobí ako tajomník na ukrajinskom veľvyslanectve). Ministerstvo zahraničných vecí však neuznalo Levčuka (aktivista) za jeho partnera, teda ho nemohol sprevádzať. Takže sa bránili, a dnes sú uznaní ako rodina. Mimochodom, keď si pozriete vyššie linkovaný Kisov profil, nájdete na ňom veľa izraelských a ukrajinských vlajok. Len vravím.

Tak mi napadlo – vyslali by podobnú „rodinu” aj moslimských krajín? Prípadne do Ríma?

Pritom ministerstvo len nasledovalo literu zákona, podľa ktorej tvorí manželský pár muž a žena. Napriek tomu sa zdá, že Najvyšší súd má vlastnú interpretáciu reality, keď dvojici posvätil – síce iba „de facto”, ale aj to sa počíta ako forma rodinného spolužitia.

Ale je tu aj iné „defakto”. Ak totiž súdy podľahnú argumentácii, že homosexuálny pár spolunažíva toľko a toľko rokov, alebo že má zväzok odobrený iným štátom, potom sa Ukrajina môže rovno vzdať svojej suverenity.

Načo vlastná legislatíva, keď súdy rozhodnú podľa aktuálnych trendov?

Šialený nátlak?

Dvojica dotknutých mužov sa teraz vyjadruje k veci veľmi pestrým spôsobom. Po prvé, tvrdia, že nečakali tento vývoj. Ja sa však pýtam, či to myslia vážne, keď jeden robí pre liberálnu vládu, a druhý je aktivistom (jednu mimovládku dokonca zakladali spolu)…

Veď musia byť v súčasnom režime varení pečení.

Po ďalšie, predikujú, že Ministerstvo zahraničných vecí Ukrajiny čaká „šialený tlak” zo strany konzervatívnych síl. Áno, a nie je to vari správne? Môžu si presadiť svoje len tí, čo manifestujú v uliciach spolu so štekajúcimi, poštvornožky sa plaziacimi indivíduami v latexe? To znie ako čistá nová totalita…

A napokon, títo ľudia dokážu predať svoj príbeh. Veď odvrátili pozornosť z legislatívneho rámca na otázku citov. Kis hovorí, že teraz už nikto nemôže pochybovať o úprimnosti ich pocitov: „Naozaj milujeme jeden druhého,” tvrdí.

Nuž a kto je bežný človek, aby druhému kazil romantickú lásku, všakáno…

Ja len niekedy uvažujem, či sa isté osoby už také prešpekulované rodia, alebo sa nimi stávajú časom.