HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA
Svätá omša
Douala, štadión Japoma
17. apríla 2026

Drahí bratia a sestry,

evanjelium, ktoré sme práve počuli (Jn 6, 1 – 15), je slovom spásy pre celé ľudstvo. Táto radostná zvesť sa dnes ohlasuje všade. Pre Cirkev v Kamerune zaznieva ako prozreteľné ohlásenie Božej lásky a nášho spoločenstva.

Svedectvo apoštola Jána hovorí o veľkom zástupe (porov. v. 2 – 5); takom, akým sme teraz aj my tu zhromaždení. Pre všetkých týchto ľudí je však veľmi málo jedla: iba „päť jačmenných chlebov a dve ryby“ (v. 9). Keď Ježiš vidí tento nepomer, kladie nám dnes tú istú otázku, akú položil svojim učeníkom: ako vyriešite tento problém? Pozrite sa na tento hladný zástup, unavený námahou. Čo urobíte?

Táto otázka je adresovaná každému z nás. Je adresovaná otcom a matkám, ktorí sa starajú o svoje rodiny. Je adresovaná pastierom Cirkvi, ktorí sa starajú o Pánovo stádo. Je adresovaná všetkým, ktorí majú spoločenskú a politickú zodpovednosť za ľud a za jeho dobro. Kristus ju kladie mocným i slabým, bohatým i chudobným, mladým i starším, lebo všetci rovnakým spôsobom pociťujeme hlad. Táto núdza nám pripomína, že sme stvorenia. Potrebujeme jesť, aby sme mohli žiť. Nie sme Boh. A predsa — kde je Boh zoči-voči hladu národov?

Kým očakáva naše odpovede, Ježiš dáva svoju: „Vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli“ (v. 11). Veľký problém je vyriešený požehnaním toho mála jedla, ktoré bolo k dispozícii, a jeho rozdelením medzi hladných. Rozmnoženie chlebov a rýb sa uskutočňuje v zdieľaní: to je zázrak! Chlieb je pre všetkých, ak je darovaný všetkým. Chlieb je pre všetkých, ak ho berie ruka, ktorá dáva, nie ruka, ktorá si privlastňuje.

Pozorne sledujme Ježišovo gesto: keď Boží Syn berie chleby a ryby, predovšetkým vzdáva vďaky. Je vďačný Otcovi za dobro, ktoré sa stáva darom a požehnaním pre celý ľud.

Takto sa jedlo rozmnožuje: nie je prideľované na prídel pre núdzový stav, nie je ukradnuté tými, ktorí sa oň hádajú, ani premrhané tými, ktorí sa nasýtia, zatiaľ čo iní nemajú čo jesť. Keď prechádza z Kristových rúk do rúk jeho učeníkov, jedlo sa rozmnožuje pre všetkých a dokonca zostáva nazvyš (porov. v. 12 – 13).

Zástup, ohromený tým, čo Ježiš urobil, volá: „Toto je naozaj ten prorok“ (v. 14), teda ten, ktorý hovorí v Božom mene, Slovo Všemohúceho. A je to pravda. Ježiš však tieto slová nevyužíva na osobný úspech. Nechce sa stať kráľom (porov. v. 15), lebo prišiel slúžiť z lásky, nie vládnuť.

Zázrak, ktorý koná, je znakom tejto lásky: ukazuje nám nielen to, ako Boh sýti ľudstvo chlebom života, ale aj to, ako môžeme tento pokrm prinášať všetkým mužom a ženám, ktorí — podobne ako my — hladujú po pokoji, slobode a spravodlivosti. Každé gesto solidarity a odpustenia, každá iniciatíva pre dobro je kúskom chleba pre ľudstvo, ktoré potrebuje pozornosť.

A predsa to nestačí. K pokrmu, ktorý sýti telo, treba s rovnakou láskou pripojiť aj pokrm duše, ktorý živí naše svedomie a posilňuje nás v temných chvíľach strachu i utrpenia. Týmto pokrmom je Kristus, ktorý neprestajne sýti svoju Cirkev v hojnosti a posilňuje nás na ceste svojím Telom.

Sestry a bratia, Eucharistia, ktorú slávime, je prameňom obnovenej viery, pretože Ježiš je prítomný medzi nami. Sviatosť nie je len oživením vzdialenej spomienky, ale uskutočňuje „spoločenstvo“ (pozn. preklad.: slovo „spoločník“ vo francúzštine vychádza z lat. cum panis – označuje toho, s kým zdieľame chlieb), ktoré nás premieňa, lebo nás posväcuje. Blahoslavení, ktorí sú pozvaní na hostinu Baránkovu!

Okolo Eucharistie sa tento istý stôl stáva ohlasovaním nádeje uprostred skúšok dejín a nespravodlivostí, ktoré vidíme okolo seba. Stáva sa znamením Božej lásky, ktorá nás v Kristovi pozýva deliť sa o to, čo máme, aby sa to rozmnožilo v cirkevnom bratstve.

Pán objíma nebo i zem, pozná naše srdce i všetky situácie — radostné i bolestné — ktoré prežívame. Keď sa stal človekom, aby nás spasil, chcel sa podieľať na potrebách ľudstva, počnúc tými najjednoduchšími a najkaždodennejšími. Hlad nám tak pripomína nielen našu biedu, ale predovšetkým jeho lásku. Musíme si to pripomínať zakaždým, keď sa naše pohľady stretnú s pohľadmi bratov a sestier, ktorým chýba to nevyhnutné. Ich oči nám opakujú otázku, ktorú Ježiš položil svojim učeníkom: čo robíte pre týchto ľudí?

Byť svedkami Krista a napodobňovať jeho skutky lásky prináša často ťažkosti a prekážky — zvonka i zvnútra, kde pýcha môže skaziť srdce. Vtedy musíme opakovať so žalmistom: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ (Ž 27, 1). Aj keď niekedy váhame, Boh nás vždy povzbudzuje: „Dúfaj v Pána, buď silný a maj odvahu; dúfaj v Pána“ (v. 14).

Drahí mladí, práve vám adresujem túto výzvu osobitným spôsobom, lebo ste milovanými deťmi africkej zeme! Ako Ježišovi bratia a sestry rozmnožujte svoje talenty vierou, vytrvalosťou a priateľstvom, ktoré nosíte v srdci. Buďte prvými, ktorí prinášajú blížnym chlieb života: pokrm múdrosti, ktorý oslobodzuje od všetkého, čo nenasycuje, odvádza naše dobré túžby a oberá nás o dôstojnosť.

Vo vašej krajine, hoci je taká úrodná, Kamerune, mnohí poznajú chudobu — materiálnu aj duchovnú. Nepodliehajte nedôvere a malomyseľnosti. Odmietnite všetky formy zneužívania a násilia, ktoré klamlivo sľubujú rýchly zisk a zatvrdzujú srdce.

Nezabúdajte, že váš ľud je ešte bohatší než táto zem, lebo jeho pokladom sú jeho hodnoty: viera, rodina, pohostinnosť a práca. Buďte preto tvorcami budúcnosti, nasledujúc povolanie, ktoré Boh dáva každému z vás, bez toho, aby ste sa nechali kúpiť pokušeniami, ktoré plytvajú energiou a neslúžia pokroku spoločnosti.

Aby sa váš šľachetný duch stal proroctvom nového sveta, vezmite si za príklad to, čo sme počuli v Skutkoch apoštolov. Prví kresťania odvážne svedčili o Pánu Ježišovi napriek ťažkostiam a hrozbám a vytrvali aj uprostred urážok (porov. Sk 5, 40 – 41). Títo učeníci „každý deň v chráme i po domoch neprestávali učiť a ohlasovať evanjelium: Ježiš je Kristus“ (v. 42), teda Mesiáš, Vykupiteľ sveta.

Áno, Pán oslobodzuje od hriechu a smrti. Neúnavne ohlasovať toto evanjelium je poslaním každého kresťana. Toto poslanie osobitným spôsobom zverujem vám, mladým, a celej Cirkvi žijúcej v Kamerune. Staňte sa dobrou zvesťou pre svoju krajinu, tak ako ňou bol napríklad blahoslavený Floribert Bwana Chui pre konžský ľud.

Bratia a sestry, učiť znamená zanechať stopu, ako keď roľník ryje brázdy na poli, aby semeno prinieslo úrodu. Takto kresťanské ohlasovanie premieňa naše dejiny tým, že premieňa mysle a srdcia. Ohlasovať vzkrieseného Ježiša znamená vyorávať brázdy spravodlivosti v trpiacej a utláčanej zemi, brázdy pokoja uprostred rivalít a korupcie, brázdy viery, ktorá nás oslobodzuje od povery a ľahostajnosti.

Teraz budeme s týmto evanjeliom v srdci prijímať eucharistický chlieb, ktorý nás sýti pre večný život. V radostnej viere prosme Pána, aby medzi nami rozmnožil svoje dobrodenia pre dobro všetkých.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli TK KBS.