Čo robiť?

Ako sa postaviť k tomuto problému bez toho, aby na Slovensku neboli ohrozené dnešné základy slovenskej štátnosti a bezpečnosť jej obyvateľov. Už v čase, keď začiatkom 90. rokov minulého storočia tento problém vznikol, som napísal, že Slovensko by v jeho štátoprávnej podstate zrušenie Benešových dekrétov neohrozilo. Museli by sme síce zmeniť 1. január ako štátny sviatok za 14. marec a roky 1945 – 1993 označiť za českú okupáciu, ale našich hraníc a ani našej štátnosti by sa to nedotklo. Maďarsko sa totiž v svojom kapitulačnom akte zo začiatku roku 1945 zaviazalo stiahnuť na trianonské hranice. To je v tejto situácii najdôležitejšie.

Na druhej strane dôvod, prečo som už vtedy odporúčal obhajovať Benešove dekréty bol čisto bezpečnostný, Či sa nám to páči alebo nepáči, v stredoeurópskom koncerte “mocností” sme najslabším článkom. Slovensko potrebuje mať spojencov a našim najprirodzenejším spojencom sú Česi. Koniec koncov to už roku 1914 v svojom liste prizvukoval americký Slovák M. Jankola. Stabilné, silné a bezpečné  Česko napriek všetkým výhradám voči niektorým “metódam” českej politiky je z hľadiska našej bezpečnosti conditio sine qua non. Preto je potrebné, aby Slovensko v tejto otázke naďalej zachovávalo opatrnú pozíciu.

Ako však reagovať na sústavný tlak z maďarskej a dnes už aj určitej politicky tupej slovenskej strany otvárať problematiku Benešových dekrétov? Myslím si, že v súčasnom stave problematiky sa už jednoznačné odmietanie vyčerpalo. Treba stanoviť naše podmienky, za ktorých by sme boli ochotní v tejto otázke zasadnúť za spoločný stôl. Už by sme mali konečne opustiť pozíciu, že Maďari hodia do “pľacu” nejakú tému a my otrocky o nej debatujeme, kým im aspoň čiastočne neustúpime. Aj my máme svoje “Benešove dekréty”, ktorými nás Maďari silno (niekedy v spolupráci s pražskými elitami) poškodili, Tak – ak riešiť krivdy z minulosti -poďme do toho. Len treba stanoviť dátum, ktorý nemôže byť ten, keď sa Maďarom stala krivda. Musí to byť niečo, čo nás, Slovákov poškodilo. Tak ktorý rok určíme? 896?, 1792?, 1812?, 1848?, 1867?, 1907?, 1938 alebo ktorý?

Tých krívd, ktoré na nás bývalé maďarské vlády spáchali ako na kolektíve, nie na jednotlivcoch, je neúrekom. Veď neboli takými “Benešovskými dekrétmi”, teda kolektívnym trestom pre všetky slovenské deti Aponiovské školské zákony z roku 1907? A mohol by som pokračovať. Osobne si však myslím, že podmienkou na rokovanie s Maďarmi o Benešových dekrétoch by malo byť niečo, čím bolo Maďarsko medzinárodne zaviazané vo vzťahu k Slovensku a len preto, že Slováci vzhľadom na svoju podriadenosť Prahe, ktorá o riešenie nemala záujem, sa k tomu nedostali. O čo teda ide?

Ako Trianonská zmluva roku 1920, Tak Parížska mierová zmluva z roku 1947 zaviazala Maďarsko vrátiť všetky kultúrne hmotné artefakty, ktoré Budapešť odviezla z územia Slovenska od roku 1896. Išlo o umelecké predmety nevyčísliteľnej hodnoty, ktoré boli zapožičané na milenárne výstavy, o rôzne umelecké predmety odvezené zo Slovenska neskôr pod rôznymi zámienkami (reštaurovanie, vystavovanie atď), ale aj vyslovene ulúpené na Slovensku, keď naň vtrhli  Kúnoví boľševici pod heslami proletárskeho internacionalizmu a s nimi rôzni “odborníci”, ktorých úlohou bolo zo Slovenska stiahnuť, rep. ukradnúť, čo dovtedy  ešte nestihli. Spoločnou vlastnosťou týchto predmetov je, že v zmysle medzinárodného práva nám patria, ale Praha ich nikdy dôsledne nevymáhala. Veď predsa Slováci nemali mať dejiny a z cudzieho krv netečie.

Som presvedčený, že ak sa majú začať riešiť krivdy minulosti, tak to treba riešiť dôsledne. Nemôže nám tu stále niekto bedákať, aká krivda sa mu stala, a vyhýbať sa zodpovednosti za svojich predkov, keď oni krivdili, resp. doslova lúpili. Odporučil by som teda vláde, aby vyjadrila otvorenosť riešiť  Benešove dekréty, avšak až po splnení primárnej povinnosti maďarskej vlády, ktorou by bolo vrátenie všetkých predmetov kultúrnej hodnoty určených Trianonskou a Parížskou zmluvou. Bez splnenia tejto podmienky by som sa neunúval v tejto otázke ani otočiť sa smerom k Budapešti, nieto ešte s ňou rokovať.