Zasiahol nás „veľký predel”. Ako dať spoločnosť znovu do poriadku?

Autor teda priznáva hneď na úvod: predložený text nie je dátová ani iná investigatíva, aké sú dnes v móde. Je totiž v prvom rade kritickým zamyslením, postaveným na pozorovaní bežného života bežných ľudí v ich každodennosti. Jeho ambíciou nie je nič viac (ale ani menej), iba predložiť cteným čitateľom tému do diskusie: aké únikové východy dokážeme spoločne načrtnúť zo súčasného marazmu?

Politikum všade, kam sa pozrieš

Nie je viac možné sa tomu fenoménu vyhnúť – politika bola vtiahnutá do každodennosti. Stala sa témou a „háčikom”, ktorý keď niekto v debate na celkom inú tému (napríklad šport) nahodí, ryby sa okamžite chytajú. Zašlo to tak ďaleko – a nasledovný moment ma vlastne inšpiroval k tejto úvahe – že istý priateľ na psychoterapii zažil moment, keď sa ho terapeutka začala pýtať, ako ďaleko chce táto vláda ešte zájsť.

Chápete, v čom je prú…er? Profesionálny pracovník v brandži, ktorá sa primárne zameriava na osobnosť klienta, nielen, že sa chytil vzdialenej témy, ale ešte k nej aj zaujal vlastné stanovisko. Iste, nie je to žiadna katastrofa, avšak podobný úkaz pozorujeme naprieč profesiami: O politike sa diskutuje u kaderníka, v krčme (tam je to však samozrejmá súčasť koloritu), alebo pri umývaní auta. Zo strany pracovníka umyvárky. Notoricky známe sú potom extempore hercov počas odovzdávaní filmových cien – tam sa galavečer má tendenciu zvrtnúť na pouličnú tribúnu.

Ako potom môžeme spolu debatovať, keď nás politika rozdeľuje na dennej báze ešte aj pri výkone zamestnania?

Keď sa pozrieme späť, zhruba pred pandemické časy, nepozorujeme roztrieštenosť na takom radikálnom stupni. Iste, rozdelenie tu bolo aj za dvojice Mečiar-Dzurinda, ale spoločenské póry neboli politikárčením nasiaknuté tak hlboko, ako je tomu dnes. Môžu za to nepochybne aj sociálne siete, ktoré z nás často vytiahnu to najhoršie – pod rúškom anonymity si človek ľahko ventiluje svoje najtemnejšie emócie. To ale nemožno nijako ovplyvniť reguláciami – v demokratickom zriadení je neprípustné ľuďom diktovať, ako a čo majú písať/hovoriť (pokiaľ to je v súlade so zákonom).

Lenže práve v cenzúre bude ukrytá časť riešenia – vypočujte ma, prosím. Konkrétne v autocenzúre a vysvetlím prečo. Jedine ak sama individuálna ľudská bytosť urobí „krok späť”, jedine vtedy je možné utlmiť vášne (druhá strana ho nikdy neurobí). Krok späť neznamená opustiť pozíciu; znamená nereagovať emocionálne, pudovo, ostrým jazykom. Premyslieť si odpoveď prv, než ju napíšem/vyslovím. A ideálne by sme vôbec nemali politiku ťahať do civilných debát. Veď ešte aj pri nevinnej diskusii o filmoch som nie raz počul poznámku, že „najväčší horor je slovenský parlament.” Mohlo by to byť vtipné, keby to nebolo také smutné, a po ďalšie – debata o umení sa okamžite prepadla do politikárčenia. Tadiaľ však cesta nevedie, ak sa chceme naučiť odznova spolu žiť. A to je jediný spôsob, ako z tohto úpadku vyjsť dobre – naučiť sa znovu spolu žiť.

Ešte aj v rámci rodín pozorujeme predsa rozdelenie (spomínam si na článok spred Vianoc kdesi na liberálnych denníčkoch, kde poučili čitateľov, že „je v poriadku” nesadnúť si k jednému stolu s rodinou, s ktorou sa nedokážu politicky zhodnúť). Lenže to vôbec nie je v poriadku.

Veľký predel = rozjatrená rana

„Veľký predel” (The Great Divide) evidujú aj v USA – veď nie je náhoda, že sa strieľalo na Donalda Trumpa alebo Charlieho Kirka. Nejde však len o vec odlišných názorov. Tamojšia spoločnosť už pochopila, že proklamovaná rovnosť šancí v demokratickom zriadení je pri kapitalizme len prázdne heslo amerického sna. Spoločenské rozdiely sa v skutočnosti naďalej prehlbujú, ako potvrdzuje aj najnovšia správa  o ekonomickej nerovnosti vo svete. Podľa tej vlastní väčšinu globálneho kapitálu (tri štvrtiny svetového bohatstva) jedna desatina obyvateľstva planéty. Tak si spočítajte tú rovnosť…

Priepasť treba skúšať preklenúť, nie ju prehlbovať – v prospech nás všetkých, ktorí tu žijeme

Mimochodom, ide aj o otázku jazyka. Nie je to maličkosť – slovenčina si vybojovala svoju kodifikáciu, a kodifikácia sa uzavrela. Jazykový systém však začali narúšať amerikanizmy a neologizmy typu „študentstvo”, ktoré zavádza liberálna časť spoločnosti. Iste, každý jazyk sa vyvíja, avšak len do určitej, zdravej miery. Narúšať gramatiku hrubým zásahom (napr. likvidácia rodov na rod neutrálny) je známka podvolenia sa cudzím vplyvom a trendom.

Tieto sú vnímané tradičnou, konzervatívnou, hodnotovo orientovanou časťou verejnosti ako invazívne, a teda apriori negatívne. Preto sa ich propagátori stretávajú s odmietavým postojom – právom, pretože jazyk si máme pestovať a chrániť (opäť dodávam, že spontánny vývoj je do istej miery normálny).

Rovnako agresívne (hoci v rukavičkách a peknom obale) potom pôsobí aj zavádzanie nových „rodov”. Nemôžete očakávať, že štandardný heterosexuálny muž sa kvôli týmto novinkám začne označovať ako cisgender (teda osoba rodovo v súlade s biologickým pohlavím). A už vôbec nemôžete očakávať, že s nadšením prijme, keď ho tak začne označovať niekto druhý…

Tieto – a mnohé ďalšie podmienky, aké sa nezmestia do našej krátkej úvahy, by mali byť vyjasnené a zjednotené predtým, než si sadáme k rokovaciemu (alebo aj kuchynskému) stolu s tým, že chceme debatovať o veciach verejných: jazykový súlad a ochota namiesto prudkej reakcie na okamih počkať, a snažiť sa hovoriť s druhou stranou zmierlivo. Nehovorím o ustupovaní, iba o zmierlivosti.

Ako hovoril Gándhí: Ty sám buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.

Pretože v opačnom prípade sa to bude ďalej hrotiť, a iba Boh vie, kedy a ako môže situácia v budúcnosti eskalovať (mohli by sme si položiť aj otázku, či jeden Cintula naozaj nie je viac, než dosť…).