Keď bol budúci spoluzakladateľ Európy Alcide de Gasperi bibliotekárom Vatikánu, Andreotti študoval kanonické právo. De Gasperi ho ako 27-ročného menoval štátnym tajomníkom vlády. Keď rozmýšľal, či to má prijať, z Vatikánskeho štátneho sekretariátu mu zavolal biskup Montini, budúci Pavol VI.: „Choď robiť štátneho tajomníka!“ a Andreotti poslúchol.

Bol kresťanským demokratom, sedemkrát bol premiérom vlády, 27-krát ministrom alebo štátnym tajomníkom. Ako 27-ročný bol zvolený za poslanca parlamentu, odvtedy poslanecké lavice neopustil. Prezident F. Cossiga ho v roku 1991 vymenoval za doživotného senátora.

V Taliansku, aj keď mal najmä medzi ľavicou veľa nepriateľov, bol stále populárny. Často vystupoval v televízii, dával rozhovory novinám, chodil na konferencie. Bol múdrym, vzdelaným a nebojácnym človekom, chodiaca encyklopédia politiky a histórie 20. storočia. Rozprával bez papiera, zaujímavo a vtipne. Ako promótor svojej knihy, bol som tam, povedal: „Knihy sú často tajnými dokumentmi, pretože ich číta málo ľudí.“

S talianskou DC – kresťanskou demokraciou a jej reprezentantmi som sa v 90. rokoch často stretal. S G. Andreottim to vtedy neboli dlhé rozhovory, skôr podanie ruky, úsmev, pár vzájomných slov. Vždy sa pýtal na Jána Čarnogurského a pozdravoval ho. Andreottiho prejavy boli zaujímavé, často citoval Bibliu. V decembri 1994 vo Vatikáne na medzinárodnej konferencii o „Kvalite života“ za prítomnosti množstva kardinálov, biskupov a delegátov z celého sveta, mal výborný záverečný prejav v prospech svetovej kampane na ochranu života. Vtedy sa viedla proti nemu a DC veľká kampaň, čakal ho súd. Publikum a vysoká cirkevná hierarchia ho však mimoriadne srdečne privítala, kardinál Angelini ho trikrát nazval carrissimo – najdrahší. V čase, keď celá DC, včítane Andreottiho, bola odstavená a opľutá, vysokí funkcionári Cirkvi a Vatikánu vzdali Andreottimu verejne česť.

Ľavica proti nemu pripravila súdne procesy, pretože vraj “rozkázal mafii zavraždiť novinára M. Pecorelliho.“ Nasledovalo 11 rokov procesov a rozsudkov pre a proti, útokov proti nemu a falošných svedectiev. Aj v parlamente prebehla rozsiahla diskusia, v ktorej Andreotti vysvetlil, kto má záujem na jeho krivom obvinení a odsúdení. Na súde v Perugii ho odsúdili na 24 rokov väzenia. Po dlhých ťahaniciach bol úplne zbavený viny a rehabilitovaný, takže mohol obžalovať svojich nepriateľov, čo neurobil. 25.9.1999 bol Andreotti oslobodený spod súdnej obžaloby, ktorá sa roky zneužívala proti talianskym kresťanským demokratom. Vyhlásil, že išlo o manipuláciu svedkov, ktorých doviezli z USA. Proces ho stál veľa času a síl. Nezrútil sa, lebo, ako povedal, viera v Boha a rodina ho zachránila.

Párkrát som sa s ním stretol v rokoch 1990-94, keď som ako politik navštevoval Taliansko. Neskôr v rokoch 2000-2005, som ho ako veľvyslanec v Taliansku, často stretal a chodil na jeho prednášky. Najbližšie som k nemu mal v roku 2005, keď som bol doyenom štátov EÚ.

Konštatujem, že vždy zaujímal postoje, ktoré boli spravodlivé a podopreté dlhou historickou skúsenosťou. Zastával sa Ameriky, ale ju aj kritizoval. Pripomínal vďačnosť Talianov k Američanom – veľa Talianov žije v USA, v II. svetovej vojne zomrelo v Taliansku viac Američanov ako Talianov počas vojny. Rozlišoval postoje proti vojne v Iraku a postoje proti USA. Nie každý, kto je proti vojne, je proti Amerike.

Pri rozhovore s predsedom Národnej rady SR Pavlom Hrušovským, ktorého som sprevádzal, povedal, že USA predtým chránili Saddáma Husajna, aj keď už bol krutý diktátor, ktorý spieval ódy na Hitlera. V roku 1978 sa Andreotti s ním stretol osobne, pri príležitosti uzavretia dohody medzi Izraelom a Egyptom. Keď zanikol ZSSR a USA nemali protivníka, malo skončiť alebo sa zmeniť aj NATO. Terorizmus prišiel až potom, boj proti nemu nie je však prvoradou úlohou NATO.

Zdôrazňoval, že bez slobody neexistuje náboženská sloboda a naopak. Pripomenul dopady rastu počtu emigrantov na Taliansko, aj to, že Ústava Saudskej Arábie okrem islamu zakazuje kult iných náboženstiev v krajine. Stále pripomínal nutnosť prijatia nových krajín, aj Slovenska do EÚ. Tvrdil, že v minulosti rozšírenie Európu nikdy neoslabilo. Mnohí boli proti Španielsku a Portugalsku, ich prijatie však bolo prínosom a obohatením Európy.

Aj pri Andreottim som si v Taliansku zvykol na úctu k starým. Pri ich predstavovaní vždy zaznel potlesk. Názory starých politikov sa brali do úvahy, pozývali ich na akcie, do parlamentu, na konferencie a slávnosti. Možno si aj my na Slovensku raz uvedomíme, že ignorovať názory starších ochudobňuje plnokrvný život spoločnosti.

O referendách v Taliansku povedal, že nikdy nevyriešili nijaký problém, skôr vytvorili nové problémy. Napríklad zamietnutie atómovej energie v roku 1987 bolo a je príčinou pomalého rozvoja ekonomiky. Pri referende o rozvode bola časť kresťanských demokratov mylne presvedčená, že neprejde. Pri referende o terapeutickom potrate ho navštívil kardinál Benelli a vyslovil sa absolútne proti. Andreotti povedal, že bolo jeho súžením, keď ako premiér musel tento zákon podpísať. Odmietnutie referenda o umelom oplodnení v júni 2005 pokladal za veľké víťazstvo. Po referende povedal: „V jezuitskom kostole IlGesu je pod oltárom kameň venovaný osobnosti, ktorá žila 86 rokov, 5 mesiacov a 4 dni. Často sa tam chodím modliť, vždy mi napadne, že keď on tak dlho žil, možno aj ja, ktorý dovŕšim rovnaký vek 18. júna 2005, mám ešte niečo pred sebou. Práve tieto dni padli na referendum o umelom oplodnení. V IlGesu som si vymodlil, že v Ríme ho ignorovalo 63% ľudí.“  (neviem, akú osobnosť mal na mysli?)

16.9.2005 som mal možnosť so senátorom Andreottim viac hovoriť, sedel som blízo neho na obede veľvyslancov EÚ na ambasáde Poľska. Príhovor začal myšlienkou, že sa narodil za pápeža Benedikta a za pápeža Benedikta aj zomrie. Povedal, že musíme mladým pomôcť odmietnuť falošnú modernosť, nielen z náboženského, ale aj z humánneho hľadiska. Odrezali  im korene a teraz sa čudujeme, že strom nerastie. V závere obeda, ako doyen diplomatov EÚ, som sa Andreottimu poďakoval, daroval som mu slivovicu a navždy sa s ním rozlúčil. O pár dní som dostal jeho rukou písané poďakovanie.

Poznal som aj viacero jeho kolegov: premiéra Amintore Fanfaniho, senátora Flaminia Picolliho, Angela Bernasolu, predsedu medzinárodnej CD, Piera Cassiniho, predsedu parlamentu, ministrov Rocca Buttiglioneho a Enrica Lettu. Viacerí z nich založili neskôr iné kresťansko orientované strany. Na stretnutia s nimi, ale aj na premiéra Silvia Berlusconiho, vicepremiera Giani Lettu a predsedu senátu Maurice Peru si spomeniem inokedy.

Jozef Mikloško