V horúcom počasí, podobne ako minulý týždeň, opäť prichýlila pútnikov klimatizovaná aula Pavla VI. Medzi veriacimi z celého sveta dali o sebe vedieť osobitne skupina klaretínskych misionárok sláviacich v Ríme generálnu kapitulu, ako aj veľká skupina mladých sestier milosrdnej lásky sv. Jany Antidy, rehoľníčok s vincentínskou charizmou, ktoré sa pripravujú na večné sľuby. K duchovnej atmosfére prispel spevácky zbor z Poľska, ktorý zaspieval mariánsku pieseň venovanú Jasnohorskej Čiernej Madone.

Na úvod dnešnej audiencie zaznel úryvok z Lukášovho evanjelia o udalosti odpustenia hriechov pri Ježišovej návšteve v dome farizeja Šimona:

«Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!» (Lk 7,44.47-50)

Plné znenie katechézy Svätého Otca:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Počuli sme reakciu hostí u farizeja Šimona: «Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?» (Lk 7,49). Ježiš práve vykonal škandalózny skutok. Jedna žena z mesta, ktorú všetci poznali ako hriešnicu, vošla do Šimonovho domu, kľakla si k Ježišovým nohám a vyliala na ne voňavý olej. Všetci, ktorí tam boli pri stole, šomrali: ak je Ježiš prorok, nemal by akceptovať takéto prejavy, hlavne od ženy ako je táto.

Tieto ženy, nešťastnice, slúžili len na návštevy potajomky – aj zo strany vysoko postavených mužov –, alebo na ukameňovanie. Podľa vtedajšieho myslenia, medzi svätým a hriešnikom, medzi čistým a nečistým, mala byť jednoznačná separácia.

Ale Ježišov postoj je iný. Od začiatku svojho pôsobenia v Galilei sa približuje k malomocným, posadnutým, všetkým chorým a žijúcim na okraji spoločnosti. Takýto spôsob správania nebol vôbec bežný, a to natoľko, že táto sympatia Ježiša voči vylúčeným, „nečistým“, bude jednou z vecí, ktoré najviac znepokoja jeho súčasníkov.
Tam kde nejaký človek trpí, Ježiš sa ho ujíma a preberá utrpenie na seba. Ježiš nekáže, že podmienky trestu sa majú hrdinsky znášať, tak ako to hovorili stoickí filozofi. Ježiš zdieľa ľudskú bolesť, a keď sa s ňou stretáva, z jeho vnútra vychádza ten postoj, ktorý charakterizuje kresťanstvo: milosrdenstvo. Ježiš oproti ľudskej bolesti cíti milosrdenstvo: Ježišovo srdce je milosrdné. Ježiš zažíva súcit. Doslovne: Ježiš cíti chvenie svojich vnútorností.
Koľko krát sa v evanjeliách stretneme s podobnými reakciami. Ježišovo srdce stelesňuje a odhaľuje srdce Boha, ktoré tam, kde nejaký muž či žena trpí, chce jeho uzdravenie, oslobodenie a plnosť života.

Z tohto dôvodu Ježiš doširoka otvára náruč hriešnikom. Koľkí ľudia ešte aj dnes zotrvávajú v pomýlenom živote, pretože nenachádzajú nikoho, kto by bol ochotný sa na nich pozrieť iným spôsobom, Božími očami, alebo lepšie povedané srdcom Boha, to znamená pozerať na nich s nádejou. Ježiš naopak vidí možnosť zmŕtvychvstania aj u toho, kto urobil mnoho chybných rozhodnutí. Ježiš je vždy tu, s otvoreným srdcom, roztvárajúc to milosrdenstvo, ktoré má v srdci: odpúšťa, objíma, chápe, približuje sa, taký je Ježiš!

Niekedy zabúdame, že u Ježiša nešlo o ľahkú lásku za nízku cenu. Evanjeliá zachytávajú prvé negatívne reakcie voči Ježišovi práve vtedy, keď istému človeku odpustil hriechy (por. Mk 2,1-12). Bol to muž, ktorý trpel dvojnásobne: pretože nemohol kráčať a pretože cítil, že zlyhal.

A Ježiš chápe, že tá druhá bolesť je väčšia od prvej, až do tej miery, že sa ho hneď ujíma s ohlasovaním oslobodenia: «Synu, odpúšťajú sa ti hriechy!» (v. 5). Oslobodzuje ho od toho pocitu skľúčenosti z vlastného zlyhania. A vtedy niektorí zákonníci – to sú tí, čo veria, že oni sú dokonalí: a myslím na mnohých katolíkov, ktorí sa pokladajú za dokonalých a pohŕdajú inými… toto je smutné… – niektorí tam prítomní zákonníci sa pohoršili nad týmito Ježišovými slovami, ktoré im znejú ako rúhanie, keďže len Boh môže odpúšťať hriechy.

My ktorí sme zvyknutí zakusovať odpúšťanie hriechov, niekedy až príliš „lacno“, mali by sme si niekedy spomenúť, čo sme stáli Božiu lásku. Každý z nás stál dosť: život Ježiša! On by ho bol dal aj pre iba jedného z nás.
Ježiš ide na kríž nie preto, že uzdravuje chorých, že káže lásku, že ohlasuje blahoslavenstvá. Boží Syn ide na kríž predovšetkým preto, lebo odpúšťa hriechy, pretože chce úplné, definitívne oslobodenie ľudského srdca. Pretože neakceptuje, že ľudská bytosť strávi celý svoj život s tým nezmazateľným „tetovaním“, s myšlienkou, že nemôže byť prijatá milosrdným srdcom Boha. A s týmito pocitmi Ježiš ide naproti hriešnikom, ktorými sme my všetci.
Takto sa hriešnikom dostáva odpustenie. Nie sú len upokojení na úrovni psychologickej, pretože sú oslobodení od pocitu viny. Ježiš robí oveľa viac: ponúka ľuďom, ktorí zlyhali, nádej nového života. „Ale, Pane ja som handra“ – „Pozeraj dopredu a dám ti nové srdce“. Toto je nádej, ktorú nám dáva Ježiš. Život poznačený láskou.

Mýtnik Matúš sa stáva apoštolom Krista. Matúš, ktorý je zradcom vlasti, zdieračom ľudí. Zachej, skorumpovaný jerišský boháč – ten mal určite titul úplatkára –, mení sa na dobrodinca chudobných. Žena zo Samárie, ktorá mala piatich mužov a teraz žila s ďalším, počuje prísľub „živej vody“, ktorá v nej môže vyvierať natrvalo (Jn 4,14). Takto Ježiš mení srdce, robí tak s nami všetkými.

Osoží nám pomyslieť na to, že Boh si nevybral ako prvý základ na sformovanie svojej Cirkvi ľudí, ktorí nikdy nepochybili. Cirkev je ľud hriešnikov, ktorí zažívajú milosrdenstvo a odpustenie Boha. Peter pochopil viac pravdy o sebe počas spevu kohúta, než pri svojich poryvoch šľachetnosti, ktoré mu vydúvali hruď v pocite nadradenosti nad ostatnými.

Bratia a sestry, všetci sme úbohí hriešnici, odkázaní na Božie milosrdenstvo, ktoré má silu zmeniť nás a dať nám novú nádej, a to každý deň. A robí to! A ľuďom, ktorí pochopili túto základnú pravdu, Boh darúva poslanie najkrajšie na svete, a to lásku k bratom a sestrám, a ohlasovanie milosrdenstva, ktoré on neodopiera nikomu. A toto je naša nádej. Poďme vpred s touto dôverou v odpustenie, v Ježišovu milosrdnú lásku.

Preložila: Slovenská redakcia VR