Bratislava 2. februára (TASR) – Vyštudovala novinárstvo, ale vyskúšala si aj fyzickú prácu vo Východoslovenských železiarňach, kde brúsila radiátory. Publicistike sa venovala v denníku Smena, šéfovala obľúbenej mládežníckej Smene na nedeľu a štyri roky viedla aj časopis pre deti. Začiatok 90. rokov ju zastihol v politike. Najprv bola poslankyňou Federálneho zhromaždenia ČSFR a od roku 1992 sedela v parlamentnej lavici Národnej rady SR. Z politiky napokon odišla.

"Myslím si, že Slovensko by prezidenta ani nepotrebovalo. Je to tradícia, ktorú sme prevzali. Ak by bolo na mne, tak by som tú funkciu spokojne zrušila," povedala v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky spisovateľka a novinárka Gabriela Rothmayerová.

-Aké obdobie prežívate, čo napĺňa vaše dni? Pamätníci vašich parlamentných vystúpení a priaznivci vášho kultivovaného prejavu majú pocit, že ste "zišli z očí i z mysle"…-

To ste ma potešili, keď niekomu chýbam, lebo najhoršie je, keď niekomu ľudia začnú prekážať (smiech). Čo robím? Venujem sa tomu, čo som vždy chcela – literatúre, písaniu. Okrem práce. (pracuje ako poradkyňa predsedu vlády SR pre kultúru – pozn. TASR). Tak som si minule hovorila, že aké je to úžasné, keď má človek od rána plný deň a ešte stihne ísť do lesa. Na toto si vždy pošetrím čas, aby som hodinu, hodinu a pol až dve, podľa toho ako sa dá, strávila v lese. Na prvý pohľad to vyzerá, že to vyžaduje veľa námahy, ale úplný opak je pravdou.

-Ste spisovateľkou a novinárkou, tie profesie majú veľa spoločného, ale možno máte k jednej z nich predsa bližšie…-

Myslím si, že tá novinárka je vo mne veľmi hlboko. Čokoľvek píšem, vždy sa usilujem o to, aby tam bol kontakt s realitou, ako ju cítim a myslím si, že ju cítia aj ľudia.

-Pôvodne ste vraj mali umelecké ambície, hlásili ste sa na VŠMU na dramaturgiu, ale nevzali vás. Čo napokon rozhodlo o tom, že budete študovať novinárstvo?-

Celkom na začiatku som chcela byť učiteľkou. Veľmi si ctím učiteľov a učiteľské povolanie. K tomu novinárstvu som dospievala v čase 17 – 18 rokov, keď sme sa rozhodovali na strednej škole, kam si pošleme prihlášky. Ani som nevedela, čo to novinárstvo znamená, lebo u nás v Gelnici som nikdy nestretla živého novinára. A keď som si aj dala prihlášku, tak som ju nesprávne vyplnila. Samozrejme, že ma neprijali. Hlásilo sa nás tam 150 a do jedného ročníka prijali 12 ľudí z celého Slovenska. Vtedy sa dala žurnalistika študovať jedine na Univerzite Komenského. Asi boli lepší predo mnou. No a nemala som žiadnu protekciu…

-Potom ste okúsili fyzickú prácu robotníčky vo VSŽ v Košiciach. Bol to z vašej strany nejaký truc?-

Bol to truc. V 18 rokoch som sa cítila strašne ponížená a urazená – dobre sa učím, chvália moje slohy… Zrazu som dostala obálku s listom, že mi odporúčajú prax. Nepoznala som to prostredie, nevedela som o nikom, že by mu odporúčali najprv získať prax a potom sa znovu prihlásiť na školu.

-Čo ste presne robili v tom veľkom podniku na východe Slovenska?-

V železiarňach som robila brusičku radiátorov (smiech). Na pásoch prichádzali ploché radiátory a zvar bolo treba zabrúsiť, aby to bolo hladučké, keď sa bude maľovať. Ťažká práca, pre mňa fyzicky namáhavá a bola som taká chatrná. Spoznala som, aká ťažká je fyzická práca. Duševná práca je pre mňa odmena, je to pre mňa radosť, ale toto bola drina. Nevládala som a dosť vážne som si popálila ruku. Moja mama bola z toho úplne nešťastná. Pre vdovu, nás bolo sedem detí, to bolo ťažké, že som sa neuplatnila.

-Novinárske začiatky ste si odkrútili ako redaktorka Východoslovenských novín… Ako ste dostali zo železiarní do novín?-

S veľkou vďakou a úctou spomínam na nášho riaditeľa gymnázia, vtedy sa to volalo Stredná všeobecná vzdelávacia škola (SVŠ). Poslal odporúčací list absolventovi školy Mariánovi Školníkovi, redaktorovi Východoslovenských novín.

-Boli to pekné začiatky?-

Mala som robiť elévku. Nevedeli, čím majú naplniť miesto eléva. Chodila som kupovať víno, kávu (smiech). Roznášala som redaktorom ďalekopisy, upratovala som archív. Nebola to žiadna skutočná novinárska práca, aj keď som sa pokúšala a sem tam som niečo napísala. Ale v podstate som akoby zavadzala redaktorom, lebo každý mal svoje miesto, svoj písací stroj. Keď som si k nemu zasadla, niekomu som obsadila miesto. Nebolo to bohviečo.

-Tú pravú "novinárčinu" ste zakúsili v iných médiách. Boli ste tiež šéfkou Smeny na nedeľu, obľúbeného týždenníka, ktorý čítali najmä mladí ľudia. Z toho postu vás "odprevadila" nežná revolúcia, resp. kolega, ktorý chcel vaše miesto. Bol to dôvod vášho odchodu?-

Bolo to zvláštne, lebo ja som prišla do Smeny na nedeľu v roku 1988. Vytvorila som si tím ľudí, ktorí všetci veľmi chceli… Zdalo sa nám, že posúvame hranice z týždňa na týždeň, náklad nám začal stúpať. Vtedy to bolo 280.000 kusov. Bol to veľký náklad a pravdepodobne by bol mohol byť vyšší, len v tom čase fungoval papier na prídel. Smena na nedeľu sa však kupovala a všetci sme sa do práce veľmi tešili. V tom týždni ako mal byť 17. november, dali sme študentom žurnalistiky priestor, aby si pripravili svoje číslo. Jeden z našich kolegov to od začiatku sabotoval, veľmi sa mu to nepáčilo. Asi preto, lebo to nebol jeho nápad. To číslo vyšlo, študenti sa všetci zapojili do nežnej revolúcie. Dodnes sa stretávame, sú vďační, že som im verila.

-Budete aj niekoho menovať?-

Bol tam napríklad Richard Rybníček, Pišta Vadócz, Rado Grohoľ, obaja v súčasnosti úspešní podnikatelia… Boli to šikovné deti.

-Čo sa stalo s kolegom, ktorému sa nepáčili revolučné príspevky študentov a mal chuť na vaše miesto?-

Očakával, aj nám to povedal, že bude robiť stredoeurópske noviny. No, nerobil, Smena na nedeľu nakoniec zakapala. Všade, kam prišiel, neuplatnil sa. Nechcem ho spomínať, je to už starý pán… To už je všetko za nami.

-A potom ste vstúpili do politiky…-

Ale to bolo preto! Strašne som sa vnútorne naštvala. Môj dobrý kamarát Karol Ježík, zakladateľ Sme, bol aj veľmi proti tomu, aby takto so mnou v Smene na nedeľu zamietli. Bol predsedom odborovej organizácie, stretli sme sa u nášho šéfredaktora Ľuba Chorvatoviča. Spýtala som sa ho, či je iný dôvod ako ten, že XY napísal, že ma treba vymeniť? Povedal – nie je, ale vieš, on založil VPN a má svoje predstavy. Prijala som to s tým, že mi to musí dať na papieri. Dodnes ten papier mám. Ale už sa iba usmievam – aj takú podobu malo narovnávanie pomerov.

-A tá cesta do sveta politiky v čase revolučnom vyzerala ako? Zastupovali ste komunistickú stranu…-

Vystúpila som na nejakom mítingu, tam si ma všimol Peter Weiss, bol to môj konškolák a sused v Petržalke. Musím podotknúť, že v mojej rodine nikto nebol z komunistickej strany vylúčený, ani inak prenasledovaný – lebo v nej nikto nikdy nebol. A ja, keď som končila vysokú školu, som mala problém – nikde ma nechceli, lebo som nebola v strane, a vtedy platila taká klauzula, že 50 percent redaktorov musí byť straníkov. No, a teraz toto… Keď mi Peter Weiss zavolal – nechceš nám pomôcť? – myslela som, že mám niečo napísať. Pozval ma na stretnutie poslancov, ktorých kooptovali do SNR. Kooptovali aj mňa tri týždne pred riadnymi voľbami.

-V prvých slobodných voľbách v roku 1990 vás zvolili za poslankyňu FZ ČSFR do Snemovne ľudu. Boli ste teda priamo aj pri transformácii Československa a pri tvorbe zákonov o privatizácii… Ako si na to dnes spomínate?-

Nežnú revolúciu (aj preto mohla byť nežná) privítalo 90 percent obyvateľstva. Ale nikto nevedel, a dokonca sa to vtedy ani nehovorilo, že ide o návrat ku kapitalizmu. Toto slovo sa vôbec nepoužívalo. Všetci sme hovorili o demokracii. Zrazu sa prichádzalo s návrhmi zákonov, ktoré menili charakter štátu. Bolo to také plazivé, postupné.

-Začiatkom 90. rokov si mohli ľudia prečítať vaše publicistické state a postrehy v knihe zo Zápisníka poslankyne. Bolo to akési zúčtovanie s dianím v politike a správaním politikov na spôsob Banášových Idiotov v politike?-

Áno. Vznikalo to spontánne, pretože ja som sa dovtedy nikdy politike nevenovala. Nebyť toho, že narazím na veľmi smiešne spôsoby toho môjho bývalého kolegu, tak sa určite do politiky nezapojím. Po dvoch rokoch vo FZ som vedela, že to robiť nechcem. Povedala som v našom Klube SDĽ Petrovi Weissovi, že už nechcem kandidovať. Ľubo Fogaš reagoval s tým, že som sa za dva roky niečo naučila a ako si to predstavujem, že to chcem nechať… Tak som kandidovala, ale povedala som, že už do Prahy nechcem ísť. Kandidovala som za Bratislavu do SNR a obstála som.

-Napokon ste z politiky predsa odišli…-

Celý čas som dospievala k tomu, že veď ja nič neovplyvním. Som len maličké koliesko v tom súkolesí, keby som mala neviem aké názory, absolútne nič neovplyvním. Môžem sa mať akurát dobre, veď poslanci sa nemajú zle, nie?

-Za akých okolností ste si povedali dosť, končím s politikou?-

Venovala som sa médiám, prijímali sa vtedy základné mediálne zákony o rozhlase, televízii, tlačovej agentúre, ktorá sa delila. Videla som, aké problémy prinesie rozdelenie Československej televízie na ČT a STV. Počet koncesionárov v Česku je dvakrát taký ako na Slovensku, program ale treba rovnako 24-hodinový, ako bol počas ČST a peňazí je málo. Nevedela som, ako naplniť ten účet, aby diváci mali naozaj kvalitný program (doteraz to je problém). Nechcela som síce, aby boli ľudia otravovaní reklamou, ale videla som, že asi iná cesta nie je, len aby nejaká časť z reklamného koláča išla do verejnoprávneho rozhlasu a televízie. Vtedy sa zakladatelia súkromných médií, najmä rádií, dosť agresívne driapali po tom reklamnom balíku a mne to začalo ísť hrozne na nervy. Neznášam egoizmus, myslela som si – ale veď sa musíte podeliť. Oni to videli inak, sú kapitalisti a chcú mať svoj zisk.

-V roku 1997 vám vyšla kniha s názvom Dusno, v ktorej ste zverejnili rozhovory s osobnosťami politického a kultúrneho života. S kým vám bolo najviac dusno?-

S nikým, všetci boli výborní.

-Prečo ste si potom vybrali ten názov?-

Nie sú to len rozhovory, sú tam aj eseje, v ktorých zachytávam dusnú atmosféru, pripadala mi tak. Zdalo sa mi, že po prvotnom nadšení, ktoré vyprchalo, sa to preklápa. Ľudia sa cítili ako po opici.

-Dnes by ste takú knihu mohli pokojne nazvať Letargia…-

Ľudia sú veľmi nahnevaní. Tu a tam vyskakujú akoby protestné hlasy. Voľba Mariána Kotlebu je čistý protestný hlas, alebo ten pán Oskar Dobrovodský z Malaciek a jeho podpora, to sú čisto protestné hlasy. Ľudia, ktorí sa cítia byť vylúčení zo spoločnosti, ponížení, hľadajú ten hlas, ktorý artikuluje ich pocity. Vôbec nerozmýšľajú nad tým, či sa to neblíži k rasizmu, fašizmu a podobne. Bežní ľudia takto vôbec nerozmýšľajú, oni sa jednoducho potrebujú identifikovať s niečím, čo sami cítia a v tom ja vidím veľké nebezpečenstvo. V ich vylúčení, ponížení, frustrácii.

-Ako si spomínate na svoje "rozhlasácke časy"? V rokoch 1998 až 2003 ste boli dokonca riaditeľkou Rádia Devín…-

Začala som pracovať v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu a bol to asi môj najkrajší rozhlasový novinársky rok. Opäť som mala vynikajúcich kolegov, šéfoval nám Roman Brat, terajší šéfdramaturg v Slovenskej televízii. Post šéfredaktorky Rádia Devín mi ponúkol generálny riaditeľ Jaroslav Rezník. Veľmi som sa tomu bránila, pretože v literárnej redakcii mi bolo dobre, mohla som si robiť rozhovory, nahrávať relácie. Nakoniec som to prijala ako takú rehoľu. Rádio Devín bolo vtedy veľké, ak sa dobre pamätám, pracovalo tam 112 ľudí. Bolo tam dosť veľa administratívy a to ma až tak nenapĺňalo.

-V akej kondícii je podľa vás súčasný RTVS?-

Myslím si, že sa zlepšuje. Možno mnohí diváci a poslucháči so mnou nebudú súhlasiť, ale podľa mňa je televízna Dvojka výborná. Je to kvalitná stanica s premyslenou dramaturgiou. Mám pocit, že rozhlas sa teraz viac hľadá ako televízia. Nejako sa potáca a nevedia to naplniť, nechcem sa kolegov dotknúť.

-Narodili ste sa v Gelnici. Na východ Slovenska sa vraciate aj vo svojich knižných dielach? Čo pre vás znamená vaše rodisko?-

Určilo ma. Ukázalo mi, že aj ten najmenší kúsok sveta, ktorý môže byť na mape zanedbateľný, je rovnako dôležitý. Lebo len čo tú tehličku vytiahnete, celá stavba sa zrúti. Doteraz sa aspoň mentálne do svojho rodiska vraciam a hlásim sa k nemu. Hlásim sa aj k tým ľuďom, ktorí sú dnes vo veľmi zlej, ťaživej situácii, sú veľmi nahnevaní. Veľmi by som chcela, aby boli šťastní.

-Čo by ste dnes urobili inak?-

No, neviem (úsmev). Aj keby som chcela niečo urobiť inak (a možnože by som chcela niečo urobiť inak) – možno vyhnúť sa nejakým konfliktným situáciám, tak by sa mi to nedalo. Ja som asi tak uspôsobená, že sa musím "zamiešať". To nie je vždy dobré, ale býva to tak.

-Kancelária NR prekvapila novinárov novými pravidlami, za ich porušenia im môže hroziť strata akreditácie a zákaz vstupu do NR SR. Ako vnímate toto rozhodnutie?-

Myslím si, že je to veľmi nešťastný krok, aj keď viem, že vo svete sú aj omnoho väčšie obmedzenia. Ale keď si predstavím po revolúcii v 1989, ako sa novinári pohybovali po Federálnom zhromaždení…, tak tí dnešní poslanci by boli asi zúfalí.

-Vy ste si vyskúšali, aké je to byť poslankyňou. Najprv vo FZ ČSFR a od roku 1992 ste boli poslankyňou Národnej rady SR. Ako ste komunikovali s novinármi?-

My sme sa stretávali v jedálni, bufetoch, neexistovali žiadne obmedzenia. Boli sme absolútne bez akýchkoľvek bariér. Novinári mohli poslanca hocikedy osloviť a bolo na ňom, čo povie, či bude pripravený alebo nie. Keďže novinár má menšiu moc ako poslanec, tak ten poslanec musí byť veľkorysejší, či sa mu to páči alebo nie.

-Váš syn Michal Polák je absolventom London School of Economics. Patrí medzi ľavicových intelektuálov, je filozof, ekonóm. Príslušnosť k ľavici sa vo vašej rodine pestuje, alebo je dedičná?-

On je omnoho väčší ľavičiar ako ja (úsmev). Je navyše vzdelaný ľavičiar. Tým, že žil od svojich 16 rokov vo Veľkej Británii, lebo tam chodil dva roky už aj na strednú školu Atlantic College, jednoducho vníma svet komplexnejšie a je voči nemu otvorený. Úžasne vníma nespravodlivosť.

-Takže nie je to o tom, že vy ste ľavicovo inšpirovali syna, ale skôr on inšpiruje vás?-

Ja nemám odvahu na také postoje ako má on. Niekedy, keď sledujem synovu prácu, tak si hovorím, že ak sme ho s manželom niečím inšpirovali, tak určite literatúrou, ktorú sme čítali a postojmi k takým ľuďom, ako je napríklad Petr Uhl. Teraz som čítala knihu jeho spomienok Dělal jsem, co jsem považoval za správné. Je to človek, ktorý v podstate spustil Nežnú revolúciu, keď rozšíril správu o mŕtvom Martinovi Šmídovi, za čo sa on doteraz ospravedlňuje, lebo hovorí, že to bola neprofesionalita, že tú správu nemal overenú z troch zdrojov. Keď som si čítala jeho knižku, uvedomila som si, v čom spočíva základ charakteru človeka – je to v poctivosti k životu… Je mi úplne jedno, či má človek hodnoty viac pravicové alebo viac ľavicové, ale musí byť poctivý k svojmu životu, mravný. A vtedy by ten svet mohol aj krajšie vyzerať.

-Sotva by vám niekto uveril, že máte viac ako šesťdesiat. Starnutie pre vás neplatí. Spočíva to v kvalitnom genetickom základe, alebo si nejako špeciálne udržujete kondíciu?-

Asi chôdzou (smiech), odporúčam ju každému. Celé bratislavské okolie mám v nohách. Tých 10.000 krokov denne, to je dosť. Tiež mám rada, keď sa ľudia o seba tak starajú, aby neurážali svoje okolie tým, že sú zanedbaní.

-Vo svojich prózach využívate najmä vlastné zážitky, osobnú skúsenosť. Vaše knihy sú realistické, ale nechýba im ani humor. Píšete o ženách, ich problémoch, konfrontujete ich so svetom mužov. Dospeli ste k nejakej konečnej životnej múdrosti?-

Ach, tie ženy… Ako sa to stalo, že sú stále viac iba na okrasu mužom a na naplnenie ich túžob? Životná múdrosť? Neviem, či je to životná múdrosť, lebo je to taká obyčajná vec, resp. dve: Zdvorilosť nielen spríjemňuje ľuďom život, ale aj zjednodušuje. Keď sú ľudia navzájom voči sebe zdvorilí, tak nikdy nezaženú toho druhého do kúta, aj keby mali príčinu. Druhá vec – ľuďom veľmi ubližuje pýcha. Keby z nej každý trošku ubral a dal viac zdvorilosti do života, no, to by bolo (úsmev).

-Momentálne žije Slovensko okrem iného aj prezidentskými voľbami. Čo hovoríte na tú plejádu kandidátov? O čom svedčí taký bohatý záujem o prezidentskú stoličku a titul hlava štátu?-

To asi tiež tá pýcha! Opäť spomeniem Petra Uhla, je mi blízky jeho názor. Myslím si, že Slovensko by prezidenta ani nepotrebovalo. Je to tradícia, ktorú sme prevzali. Ak by bolo na mne, tak by som tú funkciu spokojne zrušila, pretože všeobecné rovné voľby privedú (mali by priviesť) do politiky tých najlepších ľudí. Tí si zvolia zo svojho stredu predsedu NR, ten vymenuje predsedu vlády. To úplne stačí.

-Prezidentská funkcia však na Slovensku existuje a prvé kolo prezidentských volieb bude deň po vašich narodeninách – 15. marca. Podľa akých kritérií budete voliť?-

Tie kritériá vychádzajú z demokratických inštitúcií. Myslím si, že človek, ktorý bude zastávať ten post, musí mať v úcte všetky tieto demokratické inštitúcie, ktoré prechádzajú riadnym volebným procesom. Musí sa vedieť rozhodnúť a rozhodovať sa vždy s vedomím toho, že spoločnosť je heterogénna a nesmie vyhrocovať póly. Musí to byť štátnik, musí mať vždy na pamäti prospech celku, prospech Slovenskej republiky, ktorá má aj pravú, aj ľavú stranu, aj strednú, aj ženy aj mužov.

Rozhovor so spisovateľkou a novinárkou Gabrielou Rothmayerovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.

UPOZORNENIE: TASR vydáva k rozhovoru zvukové záznamy.