Môj profil 
Predplatné
Je to vraj celkom nezáväzná deklarácia, ktorou sa signatárske krajiny hlásia k ochrane žien. A že jej podpis je bez akýchkoľvek právnych účinkov a dôsledkov. Toto tvrdili korporátne médiá a systémoví politici, keď pred časom podozrivo nervózne tlačili jednotlivé európske krajiny k tomu, aby podpísali Dohovor Rady Európy o prevencii a boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu, alebo skrátene Istanbulský dohovor.
Slovensko však, našťastie, vtedy malo politickú reprezentáciu, ktorej sa podarilo tomuto tlaku odolať, keď aj vďaka Hlavným správam vznikol u verejnosti dostatočne zavčasu silný odpor proti tomuto manipulatívnemu pamfletu. Táto, na pohľad zdanlivo humanistická a neškodná deklarácia, je v skutočnosti toxickým dokumentom, v ktorom je vpašovaných viacero nášľapných ideologických mín (písali sme o tom napríklad TU).
Poliaci však nedávali pozor a neobozretne Istanbulskú deklaráciu ešte v roku 2012 podpísali. Spätne si však chybu uvedomili a v súčasnosti je v Poľsku silná spoločenská objednávka na odstúpenie od tohto dohovoru. Poľský minister spravodlivosti Zbigniew Ziobro tento týždeň poslal ministerstvu práce a rodiny žiadosť o spustenie procesu odstúpenia od Istanbulského dohovoru.
Poľské argumenty sú v podstate tie isté, ako boli aj u nás: dokument obsahuje terminológiu a ustanovenia ideologickej povahy, ktoré nie sú kompatibilné so spoločenskými normami, ako ich chápeme v stredoeurópskom kultúrnom priestore, a preto by neskoršie uvádzanie týchto prvkov do praxe mohlo byť verejnosťou vnímané ako cudzie, nevhodné, škodlivé a nebezpečné.
Poliaci tiež veľmi správne poukazujú aj na to, že stredoeurópske krajiny už dlho majú legislatívu, ktorá ženám zaručuje oveľa vyššiu úroveň ochrany, než Istanbulský dohovor. Ľudia v našich krajinách doslova ako výsmech vnímajú skutočnosť, že tento dohovor sa nazýva podľa Istanbulu, jednej z dvoch metropol moslimského (a čoraz moslimskejšieho) Turecka, ktoré sa hlási ku všetkým nedemokratickým praktikám, ktoré islam vo svojich textoch, ale aj praktickom živote voči ženám uplatňuje.
Táto aktivita poľského ministerstva spravodlivosti však nezostala bez odozvy liberálnych fašistov v Poľsku i v zahraničí. Najmä na západe – jednak preto, že západ je predsa len viac nakazený liberálnymi zvrátenosťami než východ, ale tiež preto, že toto je vhodná ďalšia palica na Poliakov, ktorí Brusel rozčuľujú, pretože sa nechcú podriadiť aj v iných otázkach.
Poľsko ešte oficiálne ani nezačalo vo veci konať, ale to nebránilo poradcovi francúzskeho prezidenta v európskych záležitostiach Clémentovi Beauneovi, aby s tradičnou spupnosťou predstaviteľa koloniálnej, resp. neokoloniálnej mocnosti bezočivo strčil nos do cudzích záležitostí, do ktorých ho absolútne nič nie je. Beaune v rozhovore pre rozhlasovú stanicu France Inter vyhlásil, že by EÚ mohla Poľsku „siahnuť do peňaženky“ prostredníctvom nového finančného mechanizmu EÚ, ak Poľsko od tohto (údajne „nezáväzného a formálneho“) dohovoru odstúpi. A svoju hrozbu ešte zdupľoval: „Poľsko ponesie dôsledky, ak tak urobí.“
Toto je vhodná príležitosť pre zástupcov iných členských štátov (napríklad predstaviteľov Slovenskej republiky – prezidentku Čaputovú, ministra zahraničných vecí Korčoka, premiéra Matoviča…), aby Francúzsku ukázali, kde je jeho miesto. Mohli by mu napríklad pohroziť sankciami, ak bude nemiestne strkať nos do vecí, do ktorých ho nič nie je. A tiež spomenúť možnosť odňatia európskych peňazí tejto krajine v súvislosti s uplatňovaním ľudských práv vo francúzskych no-go zónach… Čo vravíte? Že také niečo nie je mysliteľné? Hm, a nie sme si náhodou v tej EÚ oficiálne všetci rovní? (Viem, čo mi odpoviete, veď ja som iba tak žartoval).
Ivan Lehotský
P.S. A čo Slovensko? Koaličné strany napodiv ešte neprišli s iniciatívou opätovne otvoriť otázku podpisu Istanbulského dohovoru. Nechcime radšej ani hádať, ako by v Národnej rade mohlo dopadnúť hlasovanie tentoraz…
.jpg)
