Pravidelne sledujúc rôzne politické debaty (to je moja možno až patologická úchylka) si čoraz viac uvedomujem, že politické diskusie, ak prekročia istú hranicu, nie sú ani tak o argumentoch, ale o hodnotách či presnejšie pseudohodnotách. V tejto súvislosti mi napadla myšlienka, kde je hranica, kedy sa ešte dá diskutovať, a kedy to už vôbec nemá zmysel, resp. aké názory sú ešte prijateľné a aké sú už extrémistické.

Čo je však podstatné, hranice nášho politického diskurzu sa vďaka dlhodobému okupovaniu mediálneho priestoru neoliberálnou klikou posunuli poriadne ďaleko. Niekedy sa mi dokonca zdá, že Slovensko je vďaka monopolu malej skupinky ideológov okolo týždenníka Týždeň a relácie Pod lampou, ktorá mala ešte donedávna de facto monopol na televízny spoločenskovedný diskurz, je minimálne na európske pomery extrémne vychýlená.

Klasickým príkladom je extrémistické hnutie krajnej pravice amerických republikánov Tea Party, ktoré je touto slovenskou neoliberálnou skupinou prezentované ako štandardná časť amerického politického systému, ktorej názormi a hodnotami by sa i Európa mala inšpirovať.

Neoliberálne elity, Tea Party a krúžky filozofie Ayn Randovej

Čelným predstaviteľom Tea Party je aj dlhoročný šéf rozpočtového výboru americkej Snemovne reprezentantov a kandidát republikánov na post viceprezidenta Paul Ryan, ktorý kandidoval spolu s Mittom Romneym v roku 2012 proti Barackovi Obamovi. Kľúčovým bodom jeho agendy bolo zničiť projekt povinného zdravotného poistenia, ktorý sa pokúsil presadiť práve prezident Barack Obama.

Paul Ryan spolu s Alanom Greenspanom sú nadšení stúpenci americkej filozofky Ayn Randovej a jej filozofie objektivizmu. Paul Ryan o svojom vstupe do verejnej služby hovorí: „Dôvod, prečo som sa dal k verejným službám je, ak by som mal uviesť jedného mysliteľa, jednu osobu, kvôli a prevažne Ayn Randovej.“ Pri inej príležitosti zas prehlásil, že „Randová je najlepším príkladom pre morálku demokratického kapitalizmu.“ Ako sám poznamenáva, jej “morálna filozofia“ ospravedlňuje privilégiá bohatých a „démonizuje“ nielen lenivých, nehodných chudobných, ale rovnako tak nevýrazné stredné triedy. Jej knihy prinášali ďalekosiahle príklady „parazitov“, „zlodejov“ a „príživníkov“ používajúcich vládne páky, aby ukradli ovocie z práce jej hrdinov.

Jej myšlienky o vládnej intervencii v nejakom idealizovanom, nedotknutom trhu slúžia ako základ pre konzervatívnu rétoriku, ktorú dnes zažívame. Altruizmus nazývala „prvotné zlo“ a tých, ktorí zachovávali daňový systém a prerozdeľovanie označovala za „zlodejov“ a „príživníkov“. Vo svojej knihe Cnosť sebectva napísala, že prijatie akejkoľvek vládnej kontroly je „vydávaním sa do stále väčšieho otroctva.“

Nízke dane najbohatším, likvidácia sociálnych výdavkov a radikálne navýšenie zbrojných nákladov. Ak sa ľudia s takýmto hodnotovým vybavením dostanú k reálnej moci, má to nedozerné následky. Paul Ryan je dlhoročný šéf rozpočtového výboru amerického Kongresu a „preslávil“ sa viacerými alternatívnymi návrhmi rozpočtov. Vychádzajúc z objektivistickej filozofie Ayn Randovej úzkostlivo dbal na presadenie troch priorít.

Prvou je čo najnižšie zdanenie tých najbohatších. V USA je realitou, v civilizovanom svete nepredstaviteľná absurdita. Najbohatší sú zdaňovaní len 15 % daňou, presnejšie takouto sadzbou je zdaňovaná najvyššia časť príjmov najbohatších, ktorú tvoria výnosy z ich kapitálu.

Naopak, priemerná daňová sadzba u zamestnancov je na úrovni 30 %. Podľa Ryana to má takto ostať aj naďalej. Druhou prioritou sú nemilosrdne škrty vo všetkých možných sociálnych programoch, či akékoľvek eliminácia podpôr alebo dotácií. Poslednou prioritou je radikálne zvýšenie výdavkov na zbrojenie.

Egoizmus ako určujúci princíp

Poďme však naspäť k filozofii objektivizmu. Ayn Randová si rovnako ako Friedrich Nietzsche myslí, že existenciu ľudstva ospravedlňujú len výrazné osobnosti. Deklaruje zásadný odpor voči filantropii, pohŕdanie davom, a naopak deklaruje vieru v silného jedinca – tvorcu, ktorý je dokonale sebestačný a zaobíde sa aj bez iných ľudí. Takýto človek čerpá svoju kreativitu len zo seba samého. Žiadny tvorca nikdy a nikomu neslúžil. Žil len pre seba, len tak mohol vytvoriť to, čo sa stalo ozdobou ľudstva. Len dielo kreatívneho génia dokáže zdolať jednu chorobu ľudstva za druhou, zachrániť ľudstvo od utrpenia skôr než to dokáže akýkoľvek altruista.

Podľa Randovej človek, ktorý sa pokúša žiť pre iných, je závislý. Jeho pohnútky sú parazitické a robí parazitov aj z iných. Tvorca sa snaží podmaniť si prírodu, rovnako ako sa pokúša podmaniť si iných ľudí . Tvorca žije len pre svoje dielo, nepotrebuje iných ľudí. Nachádza svoje ciele len sám v sebe. Naopak, parazit žije len z milodarov iných. Ak každý z nás bude žiť výhradne len sám pre seba a bude realizovať len svoje individuálne záujmy, budeme všetci chtiac – nechtiac prispievať k obecnému blahu (akoby som počul Mikloša či Kaníka) .

Toto presvedčenie sa zakladá na predpoklade, že vzájomná závislosť nie je bytostnou charakteristikou ľudskej prirodzenosti, ale naopak, že sa jedná o jej patologický prejav.

Jediný vzťah, ktorý existuje medzi zdravými ľudskými jedincami, je podľa Randovej voľná výmena. Racionálne záujmy ľudských jedincov nekolidujú pokiaľ spolu obcujú ako obchodníci, ktorí si vymieňajú jednu hodnotu za druhú. Princíp obchodovania je jediným racionálnym etickým princípom všetkých ľudských vzťahov.

Randová hlása etiku, ktorá je pozoruhodná absenciou akýchkoľvek záväzkov voči druhým. Človek má zodpovednosť výhradne za seba. Je preto zaujímavé, že Randová nikde vo svojom diele či filozofii nehovorí o vzťahu či závislosti dieťaťa a rodiča. Samozrejme, v kontexte jej filozofie nie je možné dieťa vnímať inak ako parazita.

Paradoxne však aj samotná Randová nakoniec bola odkázaná na solidaritu, nakoniec tak svojou osobnou životnou situáciou poprela to, čo celý život hlásala. Randová celý život verila, že vedecká zhoda o nebezpečenstvách tabaku je podvodom. V roku 1974, vtedy šesťdesiatdeväťročná fajčiarka dvoch škatuliek denne, potrebovala operáciu pľúc. A bolo to práve v momente bezbrannosti, keď podľahla čaru kolektivizmu a na svoju liečbu čerpala financie z verejného programu Medicare, ktorým sa financuje zdravotná starostlivosť pre deti a seniorov. V skutočnosti tak sama Randová poberala platby sociálneho zabezpečenia a podporu Medicare pod menom Ann O ́Connor (jej manžel bol Frank O ́Connor).

Zmysel polemiky

Vráťme sa však k pointe tejto eseje. Jej základná otázka znie, či má vôbec význam polemizovať so sociopatmi. Ak by toto hnutie skutočne ostalo len okrajovým, tak polemika a diskusia asi skutočne nemá zmysel. Problém je však v tom, že libertariánski lídri v celom západnom svete aj v súvislosti s globálnou ekonomickou krízou prichádzajú s podobnými konceptmi ako s jej riešeniami.

V skutočnosti je práve sociopatické nastavenie dnešného kapitalizmu skutočnou príčinou krízy nášho systému ako takého. Uznávam, že diskutovať so sociopatmi nemá význam, ale ukazovať a odhaľovať podstatu ich ideológie či filozofie je, naopak, nutnosťou.

Samozrejme, ak v nás ešte stále žije nádej, že väčšina minimálne európskej populácie vníma názory Tea Party či filozofie Ayn Randovej ako hlboko scestné, amorálne, neprijateľné a sociálne či eticky patologické.

Roman Michelko