Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v dvoch prípadoch proti SR

V prvom prípade sa sťažovateľ, ktorý bol väzobne trestne stíhaný, sťažoval na porušenie práva na osobnú slobodu, keď tvrdil, že jeho väzba nebola dostatočne odôvodnená a že jej preskúmanie nespĺňalo požiadavky urýchlenosti a nestrannosti. Čo sa týka ďalšej námietky, ESĽP sa odvolal na svoj rozsudok Krátky proti Slovenskej republike z 25. apríla 2024 v prípade, ktorý mal pôvod v tej istej trestnej veci a v ktorom konštatoval, že väzba sťažovateľa od 6. marca 2017 do 25. septembra 2020 bola odôvodnená. Túto časť sťažnosti preto odmietol ako zjavne nepodloženú.

V ďalšej však ESĽP dospel k záveru, že konanie o ústavnej sťažnosti, ktorú sťažovateľ v súvislosti s jeho väzbou podal a ktoré trvalo pred Ústavným súdom Slovenskej republiky jeden rok, jedenásť mesiacov a sedem dní, nespĺňalo požiadavku urýchlenosti. Preto konštatoval porušenie článku 4 Dohovoru. O námietke týkajúcej sa údajného nedostatku nestrannosti súdu v konaní o väzbe sťažovateľa ESĽP nepovažoval za potrebné samostatne rozhodovať. ESĽP za zistené porušenie priznal sťažovateľovi 1 600 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 1 000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Rozsudok bol prijatý trojčlenným výborom sudcov ESĽP a dňom zverejnenia nadobudol právoplatnosť.

V prípade Kiaček proti SR sťažovateľ namietal porušenie svojho práva, pretože v dôsledku nedoručenia vyjadrenia tretej strany v odpovedi na jeho ústavnú sťažnosť bolo porušené jeho právo na spravodlivé konanie, konkrétne zásada kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. Vláda vo svojom stanovisku okrem iného tvrdila, že námietka sťažovateľa je zjavne nepodložená, pretože vyjadrenie tretej strany nebolo ani teoreticky spôsobilé zmeniť výsledok konania pred ústavným súdom. Toto vyjadrenie neobsahovalo nič nové nad rámec toho, k čomu sa sťažovateľ už mal možnosť vyjadriť pred súdmi nižších stupňov. ESĽP prijal argumentáciu vlády a uznal, že argumenty obsiahnuté vo vyjadrení tretej strany boli predložené, preskúmané a zodpovedané pred dvoma úrovňami všeobecných súdov.

Keďže sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa k argumentom tretej osoby počas vnútroštátneho konania pred všeobecnými súdmi, nedoručenie vyjadrenia tretej strany v konaní pred ústavným súdom nemohlo pre neho predstavovať prekážku predložiť v tomto konaní všetky argumenty, ktoré považoval za potrebné pre úspech jeho ústavnej sťažnosti. Nedoručenie predmetného vyjadrenia sťažovateľovi preto nenarušilo spravodlivosť konania a poskytnutie možnosti sťažovateľovi vyjadriť sa k vyjadreniu tretej strany v konaní pred ústavným súdom by nezmenilo výsledok konania. ESĽP preto vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú z dôvodu zjavnej nepodloženosti.