Európsky súd pre ľudské práva potvrdil, že kontakt medzi matkou a synom bol nedostatočný

Bratislava 11. februára  2024 (TASR/HSP/Foto:Pixabay)

Prípad Janočková verzus Kvocera sa začal na návrh sťažovateľky-matky v roku 2018. Pre prieťahy v súdnom konaní nevidela matka svojho maloletého syna vyše päť rokov

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v prípade Janočková a Kvocera proti Slovenskej republike rozhodol, že došlo k porušeniu práva sťažovateľov na rešpektovanie súkromného a rodinného života, zaručeného článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva sťažovateľov na účinný prostriedok nápravy, zaručeného článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Prípad sa týkal dĺžky a efektivity konania o nariadenie výkonu neodkladného opatrenia z 2018, upravujúceho styk prvej sťažovateľky (matky) s jej maloletým synom (druhým sťažovateľom), neprijatia opatrení potrebných na zabezpečenie kontaktu medzi sťažovateľmi zo strany vnútroštátnych orgánov a účinnosti vnútroštátneho prostriedku nápravy, konkrétne ústavnej sťažnosti. Konanie o nariadenie výkonu neodkladného opatrenia sa na návrh sťažovateľky začalo v novembri 2018 na Okresnom súde Bratislava III. V súvislosti s týmto konaním podali sťažovatelia viacero ústavných sťažností. Na základe jednej z nich Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo septembra 2021 rozhodol, že došlo k porušeniu práva sťažovateľov na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote a práva na súkromný a rodinný život, sťažovateľom priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7500 eur pre každého z nich a Okresnému súdu Bratislava III prikázal konať bez zbytočných prieťahov. O návrhu sťažovateľky na nariadenie výkonu neodkladného opatrenia Okresný súd Bratislava III rozhodol v máji 2022 a následne bolo toto uznesenie v septembri 2022 potvrdené Krajským súdom v Bratislave. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave prvá sťažovateľka napadla dovolaním, ktorému Najvyšší súd Slovenskej republiky v júni 2023 vyhovel, zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave a vec vrátil na ďalšie konanie.

ESĽP poukázal na to, že hoci sa z dostupných materiálov javí, že základným dôvodom nedostatočného kontaktu medzi sťažovateľmi je hlboké narušenie vzťahu medzi rodičmi druhého sťažovateľa, ktoré aj napriek pomoci nedokázali prekonať, ako uznal aj samotný ústavný súd, okresný súd v konaní nepoužil žiadny z dostupných prostriedkov na zabezpečenie výkonu neodkladného opatrenia. Poznamenal, že nemožno pochybovať o tom, že kontakt sťažovateľov bol v najlepšom záujme druhého sťažovateľa, pričom poukázal na to, že v konaní, ktoré viedlo k vydaniu neodkladného opatrenia z roku 2018, upravujúceho styk prvej sťažovateľky s druhým sťažovateľom, boli zohľadnené najlepšie záujmy druhého sťažovateľa, a že tieto záujmy boli ďalej vyjadrené v neodkladnom opatrení z roku 2021, ktorého výkon takisto prebieha. Poznamenal, že okrem jednej príležitosti sa sťažovatelia nevideli viac ako päť rokov a štyri mesiace, pričom závažnosť prípadu je potrebné posudzovať v súvislosti s nízkym vekom druhého sťažovateľa. Ďalej uviedol, že aj vzhľadom na samotný nález ústavného súdu zo septembra 2021 nemôže dospieť k záveru, že opatrenia prijaté slovenskými súdmi boli také primerané a účinné, ako by sa za okolností prípadu dalo očakávať na uľahčenie opätovného kontaktu medzi sťažovateľmi. ESĽP tiež poukázal na to, že napriek nálezu ústavného súdu sa nepodarilo zabezpečiť výkon nariadeného neodkladného opatrenia a sťažovatelia sú naďalej oddelení, teda ich možno naďalej považovať za obete porušenia práv v zmysle Dohovoru.

ESĽP poukázal na to, že napriek opakovanému využitiu prostriedku nápravy pred ústavným súdom v súvislosti s týmto, ako aj v súvislosti s inými súvisiacimi konaniami, nebol dosiahnutý preventívny účinok, a teda sťažovateľom bol odmietnutý účinný prostriedok nápravy.

Každý zo sťažovateľov požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur a náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP v súvislosti s priznaním náhrady nemajetkovej ujmy poznamenal, že sťažovatelia dostali určitú kompenzáciu na vnútroštátnej úrovni, a priznal im každému 5000 eur. V súvislosti s uplatnenou náhradou nákladov a výdavkov ESĽP uznal námietku vlády, že tento nárok nie je podložený dôkazmi a nárok sťažovateľov zamietol.