Erdogan sa vyjadril k Rusku, vyzval Bidena

Moskva 4. apríla 2023 (HSP/indianpunchline/Foto:TASR/AP-Khalil Hamra, Evan Vucci)

Turecký prezident Recep Erdogan prezradil, že ruský prezident Vladimir Putin sa možno 27. apríla zúčastní na slávnostnom zavážaní jadrového paliva v jadrovej elektrárni Akkuyu, píše vo svojom poslednom príspevku významný indický medzinárodný pozorovateľ, bývalý veľvyslanec M.K. Bhadrakumar

Putinov tlačový tajomník Dmitrij Peskov sa s touto politickou bombou vysporiadal obratne a rozhodol sa Erdoganovo vyhlásenie nevyvrátiť. Podľa Erdogana môže byť Putinova účasť na ceremónii súčasťou oficiálnej návštevy.

Predchádzajúce Putinove angažmán v súvislosti s JE Akkuyu sa uskutočnili prostredníctvom videokonferencií a na slávnostnom ceremoniáli pri príležitosti začatia stavebných prác na tomto prestížnom projekte v apríli 2018 dal prísľub, že sa zúčastní na slávnostnom spustení v roku 2023. Nuž, Rosatom svoj sľub dokončiť projekt podľa plánu dodržal a teraz je na rade Putin.

Erdoganovi zjavne nezáleží na tom, že Medzinárodný trestný súd nedávno vydal “zatykač” na Putina. Čínsky prezident Si Ťin-pching ukázal, ako ho ignorovať. Ruská šerpa G20 Svetlana Lukašová v piatok uviedla, že Putin by mal tento rok navštíviť Indiu dvakrát – v septembri na samite G20 a neskôr na samite ŠOS 2023.

Oficiálne stanovisko Turecka znie: “Hoci Turecko nie je zmluvným štátom Rímskeho štatútu, činnosť Medzinárodného trestného súdu pozorne sleduje a na výročných zasadnutiach zhromaždenia zmluvných štátov, ktoré sa konajú v Haagu alebo New Yorku, sa zúčastňujú naši predstavitelia.” Erdogan však otvorene potiera anglosaské sprisahanie s cieľom démonizovať Putina.

Takýto pohŕdavý vzdor je čiastočne reakciou na rastúce zasahovanie USA do prezidentských volieb v Turecku, ktoré sa majú konať 14. mája. Erdogan v nedeľu v zápalistých poznámkach prisľúbil, že “dá Amerike lekciu”.

Pozvaním Putina ako hlavného hosťa na spustenie JE Akkuyu, ktoré je nepochybne prelomovou udalosťou, však Erdogan v podstate signalizuje, že si hlboko váži Putinov prínos k rozšíreniu a prehĺbeniu turecko-ruských vzťahov.

Je isté, že osobné puto medzi oboma lídrami výrazne prispelo k posilneniu vzťahov. Erdogan bude pravdepodobne nosiť spustenie JE Akkuyu na rukáve ako svoj prezidentský odkaz počas volebnej kampane.

JE Akkuyu v hodnote 20 miliárd dolárov je totiž prvou svojho druhu z rôznych hľadísk – jediná veľká jadrová elektráreň v Turecku (so štyrmi ruskými reaktormi VVER-1200); najväčší projekt v histórii rusko-tureckej spolupráce; prvý projekt JE na svete realizovaný podľa modelu BOO (Build – Own – Operate) atď.

JE Akkuyu je v podstate symbolom posunu v zahraničnej politike Turecka počas Erdoganovej éry – študovaného vzďaľovania sa Turecka od západného aliančného systému a hľadania nezávislých ciest, ktoré posilňujú strategickú autonómiu krajiny, ktorej jadrom je orientácia na Východ a v nej zakotvená otvorenosť euroázijskej integrácii. Tento proces priviedol Turecko na prah BRICS.

Samozrejme, iná vec je, že Západ nikdy neponúkol Turecku rovnocenný vzťah. Aj v tomto prípade bol pokus o prevrat podporovaný Spojenými štátmi v roku 2016, ktorého cieľom bolo zvrhnúť Erdogana, traumatickou skúsenosťou, ktorá ním veľmi otriasla. Turecko-americké vzťahy sa z neho nikdy skutočne nezotavili.

Treba však uznať, že Turecko, ktoré má bohatú históriu v medzinárodnej diplomacii, je aj bystrou regionálnou mocnosťou s jedinečnou pozíciou swingového štátu a zároveň mosta medzi Západom a Východom – obdarené intuitívnym poznaním pripravovanej konfrontácie medzi Západom a Ruskom a boja o formovanie svetového poriadku.

Turecko zjavne videlo, že na obzore sa schyľuje k búrke, a pochopilo, že úpadok Západu je geopolitickou realitou a že by sa malo v predstihu umiestniť, a nie sa nechať predbehnúť udalosťami.

Napriek tomu má Turecko zložitú históriu vzťahov s Ruskom. Práve tu rozhodol Erdoganov politický um, keďže vo svojej osobnej diplomacii kládol najvyšší dôraz na vytrvalé pestovanie optimálnych pracovných vzťahov s Putinom počas uplynulého sedemročného obdobia od ruskej vojenskej intervencie v Sýrii.

Na druhej strane aj Putin kladie veľký dôraz na osobnú diplomaciu. Putin sa viackrát verejne vyjadril, že s Erdoganom nie je ľahké rokovať – je to partner, ktorý dokáže byť tvrdohlavý pri presadzovaní záujmov Turecka.

To je však vodcovská vlastnosť, ktorú Putin rešpektuje a môže ju dokonca akceptovať ako realista. Putin hovoril o príležitostiach, keď sa s Erdoganom vyskytli nezhody, ale jeho reakciou bolo vždy zdvojnásobenie úsilia o spravodlivé riešenie. Erdogan ocenil implicitnú dobrú vôľu a časom sa vytvorila kritická masa vzájomnej dôvery.

Sprostredkovanie Číny pri normalizácii saudskoiránskych vzťahov sa stretlo s plnou chválou a obdivom svetového spoločenstva vrátane Izraela. Kritici sa odmlčali. Jerusalem Post v pondelok napísal: “Oteplenie vzťahov medzi Saudskou Arábiou a Iránom bude mať v blízkej budúcnosti za následok bleskové pohyby na blízkovýchodnej šachovnici.”

Čo však zatiaľ nie je na radare, ale je predurčené na to, aby bolo rovnako významné, je robustné úsilie Ruska v zákulisí, aby došlo k saudsko-sýrskemu zblíženiu a širšej integrácii Sýrie do jej arabského susedstva.

Na rozdiel od USA, ktoré po sebe zanechali stopu smrti a deštrukcie, keď sa stiahli s nedokončenými záležitosťami zo svojich večných vojen, sa Rusko v Sýrii dobre osvedčilo, keď splnilo svoju bezpečnostnú misiu s cieľom poraziť teroristickú hrozbu pre vládu a následne vytvorilo politické a diplomatické zázemie aj na podporu stabilizácie a obnovy tejto krajiny.

Je celkom možné, že Putin využil každú príležitosť, aby sa s egyptským prezidentom Sísím spojil Asad. Mimochodom, egyptské ministerstvo zahraničných vecí zdôraznilo, že sobotňajšie rokovania ministra zahraničných vecí Sameha Shoukryho s hosťujúcim sýrskym ministrom zahraničných vecí Faisalom Mekdadom v Káhire boli zamerané na “podporu sýrskeho ľudu pri obnove jednoty (krajiny) a suverenity nad celým jej územím”.

Nakoniec však Putinova osobná diplomacia najlepšie vynikne v jeho úsilí o obnovenie narušených vzťahov Turecka so Sýriou. Putin vidí, že zblíženie Ankary a Damasku je nielen možné, ale je nevyhnutnou potrebou pre obe krajiny, ako aj pre mier a bezpečnosť Levanty.

Putin v podstate obhajuje pretrvávajúcu aktuálnosť dohody z Adany z roku 1998 ako základu pre účinné riešenie kurdskej separatistickej výzvy, ktorá znižuje priestor pre Washington loviť ryby v nepokojných vodách a dokonca ho podnecuje k prehodnoteniu okupácie tretiny sýrskeho územia pod zámienkou boja proti terorizmu.

Erdogan pochopil, že Washington sleduje skryté ciele tým, že sa spája s militantnými kurdskými skupinami v severnej Sýrii, ktoré podporujú cezhraničný terorizmus proti Turkom, a preto Ankara spoluprácou s Damaskom získa.

V ideálnom prípade, s ohľadom na májové voľby, by sa Erdogan rád stretol s prezidentom Asadom, keďže cíti, že aj turecká domáca verejná mienka je naklonená turecko-sýrskemu zblíženiu.

Turecká okupácia sýrskeho územia však zostáva prekážkou. Rusko intenzívne pracuje na riešení tejto otázky. Existuje šanca, že na nadchádzajúcich štvorstranných rozhovoroch medzi námestníkmi ministrov zahraničných vecí Turecka, Ruska, Iránu a Sýrie (ktoré sa môžu uskutočniť tento týždeň v Moskve) uvidí svetlo na konci tunela.

Ak sa tak stane, Putinovi sa podarí presadiť historický prielom a jeho návšteva v Turecku na slávnostnom spustení JE Akkuyu sa môže zmeniť na rozhodujúci moment v geopolitike východného Stredomoria a čiernomorského regiónu.