Študovala na univerzitách v Mníchove, Bazileji a vo Viedni, kde sa habilitovala a stala sa profesorkou histórie. Krehká, ale húževnatá žena vydala v šiestich jazykoch zhruba dve stovky vedeckých publikácií. Pracuje nepretržite s vysokým nasadením doma, na fakulte a vo výskume vo vatikánskych a iných archívoch. Členka Pápežského výboru pre historické vedy – Prof. Dr. phil. Emília Hrabovec.

Pre životnú cestu mnohých ľudí je rozhodujúci čas detstva a dospievania. Čo bolo určujúce v tomto období vášho života?

Narodila som sa a detstvo som prežila v Bratislave. Rodičia však pochádzali z rozličných kútov Slovenska a do Bratislavy si priniesli lásku k Slovensku, slovenskému národu a katolícku vieru. A to som dostala do vienka aj ja. Keď som dospela, usilovala som sa pokračovať v rozvíjaní týchto hodnôt spôsobom, aký som považovala za dobrý a potrebný, teda študovať dejiny, hľadať historickú pravdu v slobodnejšom prostredí, než v akom som žila.

Hľadanie historickej pravdy nie je práve ľahká cesta. Prečo ste si ju zvolili?

Pre seba som si zvolila túto cestu – odísť študovať do zahraničia na dobrých, predovšetkým nemeckých univerzitách, získať inštrumentárium vzdelania, aby som potom dokázala pôsobiť slobodne. Nebolo v tom nič materialistické. Ak existuje povolanie, ktoré Nemci, a nielen oni, právom nazývajú „umenie, ktoré chlieb neprináša“, tak je to historická veda. Jediná a hlavná motivácia bola túžba po vzdelaní, po skutočnom hľadaní a uchopení historickej pravdy a, priznám sa otvorene, spôsobila to aj moja slovenskosť, ktorú som pociťovala ako pošliapavanú vo vtedajšom Československu.

Môže sa človek odtrhnutý od svojej domoviny cítiť Slovákom? Aké boli vaše pocity po príchode do cudzej krajiny?

Pre mňa bolo balzamom na dušu, keď som prišla do zahraničia, ktoré sme vtedy oprávnene nazývali slobodným, keď som tam mohla vidieť slovenskú zástavu, počúvať slovenské piesne. V istom zmysle to bolo, akoby som prišla do domoviny, hoci som z nej fyzicky odišla. Našla som tu ľudí, ktorí ju tvorili, a myšlienky, ktoré z nej čerpali možno viac ako v politicky, ideologicky a mravne ubitom Slovensku.

Priznávate sa ku katolicizmu, k svojim kresťanským koreňom. Nemyslíte si, že Európa, ktorá má kresťanské základy, sa od kresťanských ideí vzďaľuje?

Bezpochyby. Európa sa formovala v ranom stredoveku zo syntézy kresťanstva a antickej kultúry. Aj všetky výdobytky našej vzdelanosti a vedy a úcta k ľudským právam sa zrodili práve v kresťanskom prostredí, vzišli z prameňov, ako je úcta k slobode a dôstojnosti ľudskej osoby, schopnej rozumom spoznávať svet, stvorený a racionálne usporiadaný osobným, milujúcim Bohom. V týchto rámcových podmienkach vznikla európska vzdelanosť, ale paradoxne napokon aj sekularizačné trendy, ktoré začali spochybňovať jej vlastné kresťanské korene.

Nie je predstava o modernej Európe bez kresťanstva a bez národov sebazničujúca?

Hovoriť dnes o Európe bez kresťanstva je „contradictio in adjecto“, čiže protirečenie v podstate veci samotnej. Všetci tí, čo chcú pozbaviť Európu jej kresťanských a národných koreňov – veď Európa vznikla ako výtvor európskych národov – nechcú ju obrodiť či zmodernizovať, ale chcú ju zničiť. Bez svojich fundamentov nebude Európa ničím, ani len nie geograficky definovateľným pojmom.

Ale prečo sa náš starý kontinent uberá týmto nešťastným smerom?

O príčinách môžeme dlho diskutovať. Tieto myšlienky sa v konkrétnej podobe rodili kdesi v osvietenstve, keď sa spochybnili duchovné základy európskych národov. Korene však siahajú hlbšie a dovolím si tvrdo a otvorene povedať, že je to súčasť odvekého zápasu medzi dobrom a zlom. Zlo si posluhuje všemožným spôsobom vrátane spôsobu vytvoriť programovo dezorientovaného človeka. Všetky sily, ktoré sa usilujú zmocniť Európy, nechcú nič iné iba zničiť európske kresťanstvo a európske národy.

Sme takí zmanipulovaní politikou liberalizmu, ľahostajní, alebo o tom nevieme?

Dnes sme sa, žiaľ, dostali do takého pokročilého štádia, že si národy ani neuvedomujú, že sa stali predmetom manipulácie vedúcej k ich postupnej likvidácii.

Nie je za tým všetkým atavizmus, naše dedičné zaťaženie ovládať toho druhého?

Vo svojej podstate skutočnosť, že chcem druhého ovládnuť, ani nie tak vojensky či materiálne, ale manipuláciou jeho ducha, jeho myslenia, je taká stará ako samotné ľudstvo. Od najstarších čias sa takýmto spôsobom koristilo a viedli vojny. Dnes sú však možnosti oveľa väčšie. Dnes sú možnosti dobýjať cudzie priestory a získavať otrokov bez toho, aby sme vojensky pohli čo len prstom, jednoducho tak, že sa zmocníme suverenity krajiny, jej ekonomiky, tým, že ju zaplavíme svojím tovarom, že ju dostaneme do ekonomickej a sociálnej závislosti, že naplníme myslenie jej ľudí našimi vlastnými myšlienkami, že im ukradneme deti. Samozrejme, nemusíme ich kradnúť ako Turci v 16. – 17. storočí. Stačí, ak ich pozbavíme ideálov, nedáme im ozajstné školské vzdelanie, urobíme z nich helótov, otrokov, manipulovateľné stádo bez ideálu, viery a identity. Nemusíme sa pritom vydávať za agresora, naopak, prichádzame s myšlienkami mieru, slobody, tolerancie a v ich mene dokážeme zlikvidovať národy a dobyť cudzie priestory. Tomu, žiaľbohu, dnes čelíme.

V súčasnosti nám hrozí invázia cudzích kultúr v podobe obrovských migračných vĺn utečencov. Nie je to tiež riadený spôsob, ako v rámci hesiel o solidarite a demokracii podkopať základy Európy?

Bojím sa, že áno, že je to jeden z možných spôsobov, ako pozbaviť európske národy ich identity a historického povedomia, aby sa jedného dňa zobudili a zistili, že sú podnájomníkmi vo vlastnom dome. Bojím sa, že sme súčasťou takéhoto plánu.

Ale prenasledovaným a trpiacim treba pomáhať – to je humánne aj kresťanské, nie?

Nikto nespochybňuje kresťanskú zásadu solidarity, že treba pomáhať prenasledovaným ľuďom v núdzi. Na druhej strane zdravý rozum hovorí, že keď vyháňajú napríklad kresťanov z ich sídlisk, kde žili od počiatkov kresťanstva, nedeje sa to náhodou. Keď už im chceme a máme pomôcť, mali by sme sa angažovať mierovými, politickými a inými legitímnymi prostriedkami, aby mohli zostať vo svojej domovine. A nie spoluúčinkovať pri likvidácii kresťanstva v týchto historických oblastiach. Kresťania sú však iba maličká menšina v tomto mori migrantov. Masa utekajúcich nie sú matky s deťmi postihnuté vojnou, ale zdraví mladí muži islamského vierovyznania. Človek si kladie otázku – sú to naozaj utečenci, je ich útek „ultima ratio“, alebo má ich presídľovanie iné ciele?

Zdá sa, ako by si politici na vrchole európskej pyramídy nevideli ďalej od nosa. Je nejaké východisko z tejto situácie?

Pevne dúfam, že príde čas, keď bude ohrozenie také veľké, že si to uvedomia všetci, politici aj pospolitý ľud. Lebo tu už ide o naše fundamentálne prežitie.

Kde vlastne leží naša súčasná európska bieda? V politike, v morálke, v konzumnom spôsobe života?

Myslím si, že najväčšia bieda Európy je jej vlastná demobilizácia – Európa stratila svoju identitu a morálnu obranyschopnosť. Ona už nevie, kým je a za čo by mala bojovať. Pravdaže, nemyslím na boj horúcimi zbraňami, ale na obranu vlastných záujmov legitímnymi prostriedkami. Keď chcete niekoho odzbrojiť, tak ho môžete odzbrojiť fyzicky, lenže tým z neho urobíte iba nepriateľa. Najúčinnejšie odzbrojenie je vtedy, keď ho odzbrojíte morálne, keď váš protivník už stratí zmysel, prečo by mal bojovať, keď sa vzdá vo svojom vnútri. A presne to sa už stalo vo veľkej časti európskych národov. Nechali sa odzbrojiť morálne, duchovne, psychologicky. Stratili svoju vieru, nevedia, kým sú, nečerpajú z pokladnice svojich dejín ani nehľadia do budúcnosti, ale žijú iba pre dnešok. Materializácia spoločnosti viedla k tomu, že ľudia už stratili základné hodnoty, lásku k rodine a národu, vieru v budúcnosť. Lebo tu nie sme preto, aby sme si naplnili bruchá, lacno sa zabávali podľa gusta všadeprítomných médií, ale aby sme vychovávali svoje deti, ktoré sú najúčinnejšia investícia do budúcnosti, aby sme obetovali svoje sily pre dobro spoločnosti, štátu a národa.

Pojmy naša vlasť, náš národ takmer vymizli z nášho slovníka. Niekomu sa aj pomenovanie Slovensko vyslovuje ťažko…

Dnes sa často hovorí o „tejto krajine“ a „tejto spoločnosti“. My však nežijeme v nejakej „tejto krajine“, ale v našej vlasti, ktorá sa volá Slovensko, tak ako moje dieťa nie je nejaké dieťa, ale moje dieťa s konkrétnym menom a identitou, ku ktorému ma viaže organické puto. A tak isto naša spoločnosť nie je nejaká spoločnosť, ktorú tvorí hocikto, kto sa náhodou nachádza v tomto čase a priestore, ale je to spoločenstvo, ktoré by malo byť pospájané vnútorným putom, historickými väzbami, solidaritou, ochotou pomáhať, láskou k vlastnému národu a vlastnému štátu. Iba na základe týchto duchovných pút sa spoločenstvo dokáže brániť a budovať si svoju budúcnosť. Ale ak vedľa seba žijú iba ľudia, ktorí sa v lepšom prípade ignorujú a horšom prípade vnímajú ako konkurencia, ktorú treba odstrániť, to je horšie ako vo vlčej svorke, lebo aj vlčia svorka má svoje vnútorné putá.

Je niekto alebo niečo v našom živote, čo dokáže zapáliť tú vnútornú rodinnú a vlasteneckú iskru pri ustavičnom mediálnom vymývaní mozgov a pri každodenných ekonomických starostiach rodín?

Ťažko sa na to hľadá odpoveď. Nijako nechcem podceňovať ekonomickú situáciu, veď žijem s ľuďmi a viem, ako ťažko je dnes prežiť, ako ťažko je pre mladého človeka mať strechu nad hlavou, nájsť si prácu. Keby to bol len problém nezamestnanosti, ale je tu strata perspektívy, že tú prácu nebudem mať ani zajtra, že som zbytočný. A keď sa aj zamestnám, parametre sú nastavené tak, aby mi okrem práce nezostal čas na vlastný život, rodinu, deti, aby mi na ne nezostali ani prostriedky, hoci často pracujem od nevidím do nevidím. Napriek tomu všetkému si myslím, že ešte stále sme slobodné ľudské bytosti a verím, že keby sme sa dokázali zmobilizovať, vedeli by sme povedať nie takémuto spôsobu života a mohli by sme ho postupne, aj keď ťažko, prekonať.

Ale ako, keď mediálna pozornosť patrí zabávajúcej sa smotánke, ktorá vystavuje na obdiv svoje bohatstvo, a chudoba je ponížením, synonymom hanby?

Povedzme si: Kedy na Slovensku nebolo biedy? Moji predkovia z otcovej strany pochádzajú z Kysúc a keď chcete nájsť príklady veľmi ťažkého materiálneho života, nájdete ich v histórii tohto kraja. Ale tí ľudia verili v budúcnosť, ich cieľom nebolo postaviť si ešte jeden dom, ísť dovolenkovať na Maledivy, ich cieľom bolo žiť hodnotný, mravne ušľachtilý život a tieto hodnoty odovzdávať svojim deťom. My nie sme predurčení na to, aby sme biedili. Slovensko nie je púšť Kalahari, Slovensko je predsa bohaté, má zásoby nerastných surovín, vodu, prekrásnu krajinu, vybudovanú infraštruktúru, schopných ľudí. Otázka je, či dokážeme využiť toto bohatstvo pre seba, alebo či ho budeme dávať cudzím, bez toho, aby sme proti tomu protestovali, alebo si to v pokročilom štádiu odovzdanosti vôbec uvedomovali.

Kto nepozná vatikánske archívy, nemôže mať ucelený pohľad nielen na dejiny kresťanstva, ale ani na dejiny Európy. Vy pracujete vo výskume vatikánskych archívov vyše 20 rokov, poznáte teda historické pramene dôvernejšie ako niektorí súčasní historici, ktorí o dejinách Slovákov hovoria ako o predmete mytológie. Ako sa pozeráte na súčasnú interpretáciu našich národných dejín?

Dnešná (dez)interpretácia našich dejín súvisí s celkovou dezorientáciou, stratou historickej pamäte. V slovenskom prostredí je to úplne zničujúce. Povedzte napríklad Maďarovi, že nemá nijaké dejiny – vysmeje sa vám. Povedzte Slovákovi, že nemá nijaké dejiny, tak vám možno prisvedčí. Dnešná historická veda – to je jedna z jej charakteristík – je hyperkritická k vlastným dejinám. Nikdy v nich nemôže byť nič pozitívne, naše dejiny potrebujeme deštruovať, vždy sme museli byť iba na strane vinníkov, ktorí zlyhali a nedokázali nič vybudovať. Kto to nejakým spôsobom spochybní, tak spochybní posvätnú kravu dnešnej zideologizovanej historickej vedy, ktorej základným imperatívom je, že nikdy nemôže byť nič pozitívne v slovenskom národnom a katolíckom prostredí, ktoré je pri tomto prístupe k dejinám odsúdené na rolu čierneho Petra. V tomto duchu sa vychovávajú aj naše deti, teda k nevôli k vlastným dejinám. Mladý človek sa však potrebuje identifikovať s niečím pozitívnym, to je jeho prirodzená túžba, hľadá vzory, ktoré môže nasledovať, na ktoré môže byť hrdý. Keď vezmem človeku vzory, ideál, hrdosť, tak z neho urobím otroka. A najvyšší stupeň otroctva je, keď prijmem fakt, že som otrok bez spochybňovania svojho stavu. My sme kdesi na prahu tejto fázy.

Myslíte si, že keby sa začali ľudia zdola zamýšľať nad tým, v akom štáte budú žiť, pretože to nemožno očakávať od médií a ani od politikov – zmenilo by sa čosi?

Možno práve pohľad do slovenských dejín tu môže pôsobiť posilňujúco. Niekedy zvyknem práve mladým ľuďom spomínať jeden príklad: Keď v roku 1916 zomrel Svetozár Hurban Vajanský, ktorého Slováci vnímali ako veľkú osobnosť, reprezentujúcu dlhú slovenskú národnú tradíciu, vtedy nad jeho otvoreným hrobom stála hŕstka národne angažovaných Slovákov a bolo im tak smutno, že by najradšej boli videli seba na dne tej čiernej jamy. Oprávnene si kládli otázku, či mal slovenský národ ešte budúcnosť, keď výkvet našich mladých mužov umieral na frontoch za štát, ktorý im nepriznával ani právo na vlastnú existenciu, keď nebolo slovenských škôl, keď povedať na ulici slovenské slovo hraničilo s vlastizradou, v situácii nevýslovnej biedy, keď ženy holými rukami nevládali obrobiť ani malé políčka. A napriek tomu ľudia nestratili svoju vieru a našli sa takí, ktorí dokázali ľudí zmobilizovať a využiť vhodnú dejinnú konšteláciu a zachrániť národ od hroziaceho zániku. Takých situácií nebolo v slovenských dejinách málo.

Znamená to, že pri pohľade do minulosti slovenského národa ste skôr optimistka, pokiaľ ide o našu budúcnosť?

Vychádzam z optimistického pozorovania početnej skupiny našich mladých ľudí, ktorí ešte nie sú „zglajchšaltovaní“, ktorí hľadajú pravdu a sú dostatočne vzdelaní, aby dokázali aj samostatne myslieť. Na podchytenie ľudí netreba celé zástupy, možno stačí jedna iskra, aby sa rozhorel plameň.

Rozhovor s Prof. Dr. phil. Emíliou Hrabovec bol pôvodne publikovaný na stránkach extraplus.sk.