Na túto scénku som si spomenul, keď som čítal rozľútostnené vyjadrenia rôznych svetových politikov od Uršuli von Leyenovej, cez Erdogana až po Netajahua. Dalo by sa to zhrnúť jedným zo zovšeobecňujúcich vyjadrení, ktoré konštatovalo, že „mnohí sa zamerali na posolstvo, že v demokracii nie je miesto pre násilie”. Zároveň sa ako refrén ozývalo, že na vrcholových politikov by sa strieľať nemalo.

No neviem. Žijú títo ľudia v jednej dimenzii so mnou, alebo ako to je v skutočnosti. Tak osoba, proti ktorej asi atentát primárne nebol zameraný, skôr proti osobám realizujúcim jeho politiku, počas rokovania so zástupcami krajiny rozkáže vyvraždiť celé jej politické vedenie, je adorovaná ako nedotknuteľná modla. Nepamätám si, žeby ktokoľvek povedal čo len nesmelo, že voči vedeniu suverénnej krajiny  nemožno používať násilie, nemožno vystrieľať a vybombardovať politickú reprezentáciu štátu a to sa ani neunúvam onomu štátu vyhlásiť vojnu.

V čudnom to svete žijeme. Zdá sa, že ľudský život má cenu len, keď jeho nositeľ má správnu farbu kože, správne politické presvedčenie, správny vzťah k rozvratným spoločenským a politickým agendám atď., atď. V opačnom prípade – ak ide o menšiu rybu – sa vygeneruje nejaký Cintula, v prípade väčších rýb nejaký ten tomahavk alebo stíhačka piatej generácie. Spôsob politického rasizmu, ktorý sa takto vtláča do vedomia najmä západoeurópskej politickej triedy, ďaleko prevýšil klasický rasizmus 19. storočia. Nuž čo, budeme si musieť zvyknúť na oddelené referovanie o tých, ktorí sú nepodstatní, a o vyvolených.