Prikladám Dohodu z Versailles a tiež Trianonskú, dohodu ktorá bola podpísaná v paláci Grand Trianon neďaleko paláca Versailles. Až neskoršie Česko – Slovensko bolo zmenené v ústave na Československo. A zrazu sme už neboli rovnocennou súčasťou štátu a partnerom ako bolo napríklad Uhorsko v Rakúsko – Uhorsku. Začína sa od zdravého sebavedomia, sebaúcty a zdravého vlastenectva a to nemá nič spoločného s hlúpym tzv. vlasteneckým vykrikovaním. Sebavedomé správanie, založené na vzdelanosti a skúsenostiach je niečo úplne iné. Sebavedomý štát na jednej strane musí brať do úvahy záujmy a názory mocnejších štátov, ale to neznamená že nemá šikovne a diplomaticky (na základe vedomostí a faktov) využívať protirečenia medzi mocnými tohto sveta na rozumné presadzovanie vlastných národnoštátnych záujmov. Treba tu zdôrazniť, že na praktickú úspešnú realizáciu našich záujmov je aj naše tradičné „sluhovstvo“, aj zbytočné vykrikovanie, škodlivé a kontraproduktívne.

Keďže som 38 rokov prežil v zahraničí a mám medzinárodné skúsenosti, viem ako bolo chápané Czechoslovakia a Československo. Ako český štát alebo ako štát českých Slovanov. Vzdelanejší síce vedeli niečo o Slovákoch ale aj tak sme boli Česi. Pomlčka a veľké „S“ zásadne menia pohľad na štát a národ zo strany iných štátov. Veľa Slovákov povie: A „neni“ to jedno? Nie je to jedno, ale naša ľahostajnosť a nedostatok sebaúcty môže spôsobiť v konečnom dôsledku, že v čase krízy nemusíme ako národ prežiť. Máme síce jednu veľmi dobrú vlastnosť. Tou je zdravý sedliacky rozum. Na rozdiel od mnohých iných európskych národov ešte stále veľa Slovákov má zdravý sedliacky rozum. Ale bohužiaľ aj ten je už na ústupe. Navyše keď stromu odseknú korene, tak strom zahynie.

To je to čo sa deje v západnej Európe, ktorá si sama odsekáva vlastné korene a „de facto“ pácha samovraždu. Samozrejme mnohí si povedia, že sme na správnej ceste k tolerancii a pokroku. Ale história nás učí, že keď civilizácia stráca vôľu sa brániť a vzdáva sa hodnôt na ktorých je založená, dochádza k úpadku, rozvratu a zániku. Alebo sa sama zničí, alebo ju zničia vonkajšie sily. A hudba na Titaniku bude vyhrávať až do konca! Ešte tam nie sme, ale ide to tým smerom.

Slovanský svet ničí bratovražedná vojna za cudzie záujmy na východ od nás a upadajúca európska civilizácia ešte aj bojuje medzi sebou. Takou je napríklad zástupná vojna Západu proti Rusku na Ukrajine. Kto z toho ťaží? Hospodársky Ázia a hlavne Čína. Európa už dávno nie je pupkom sveta. Tvárenie sa, že to tak nie je, nič nemení na realite. Stačí prestať tárať somariny a pozrieť sa do Číny, Malajzie alebo Singapuru. Demograficky (ale tiež hospodársky) profitujú z hlúposti, nenávisti a tvrdohlavosti väčšiny tzv. politikov krajín európskej civilizácie aj islamské krajiny a Afrika, ktorých podiel na svetovom hospodárstve a obyvateľstve neustále rastie. Na druhej strane podiel všetkých štátov európskej civilizácie, vrátane USA a Ruska, na svetovom hrubom domácom produkte (HDP) a obyvateľstve sveta dramaticky klesá.

Naspäť ku Slovensku. Už dnes sme svedkami historického zlomu. Mnohí si to neuvedomujú a vo svoje fanatickej naivite a nevedomosti sa budú smiať varovaniu. Taký je život. Ale včasné varovanie môže pomôcť sa pripraviť na všetky eventuality. Rozumný a zodpovedný človek sa vždy pripravuje na všetky alternatívy ktoré môžu nastať. Na prežitie počas nadchádzajúcich výziev musíme byť pripravení. Ale pokiaľ Slovensko nebude napriek rozdielnym názorom súdržné, staneme sa ľahkou korisťou. Asi by pomohlo viac sebavedomia a úcty k sebe a našej spoločnej identite. V ruštine je pekný výraz na sebaúctu. „Samouvaženie“, to jesť vážiť si samých seba.

My Slováci môžeme mať rôzne názory, ale nemusíme sa kvôli tomu nenávidieť a pozabíjať sa. Na Slovensku súčasťou politickej „kultúry“ je kritizovať a vyvolávať vášne. Nie spokojne a vecne a bez fanatizmu navrhovať iné praktické alternatívne riešenia. Každý fanatizmus je zlý a vedie do pekla. Nielen Hitlerov alebo Leninov, ale aj ten dnešný, ktorý sa líši iba inými heslami a protirečí otcom zakladateľov skutočného liberalizmu ako bol napríklad John Stuart Mill. Odporúčam si prečítať jeho knihu „On Liberty“ (O slobode). Je posvätená boju za ekonomickú ale hlavne politickú slobodu jednotlivca. Bez slobody slova nie je demokracia ani pokrok. Zakazovať slobodne vyjadrovať svoje názory a ešte aj kriminalizovať za to je neakceptovateľné. A to je úplne jedno či ten názor povedal človek z tej alebo onej slovenskej sekty. Ale bohužiaľ na Slovensku panuje konfrontačná politika, ktorá je častokrát založená na demagógii a nekultúrnom správaní.

Svet sa prudko mení. Sme schopní robiť správne uzávery z udalostí okolo nás? Sladké spinkanie, naučená potreba slúžiť cudzím pánom, servilnosť, rozdelená spoločnosť a vzájomná nenávisť nás neúprosne vedú k bolestnému precitnutiu a možnej katastrofe.

Používanie správneho historického názvu Česko – Slovensko by mohlo zvýšiť naše sebavedomie, upevniť identitu a priviesť k tomu aby sme si konečne vážili samých seba. To nie je o bratoch Čechoch ani nám ešte bližších Moravanoch. Oni s tým nemajú nič spoločné. Tí čo sa k nám správajú povýšenecky, ti takí zostanú. A tí čo majú úprimný vzťah k nám, tí pochopia, že máme právo používať historicky správny názov Česko – Slovensko.

Na niektorých národnoštátnych otázkach a záujmoch by sme sa mohli a mali dohodnúť. Nie je napríklad akceptovateľné aby sa v televízii našich južných susedov hrala maďarská hymna a pritom sa ukazoval Bratislavský hrad. V takýchto veciam by mal existovať konsenzus naprieč slovenským politickým spektrom. Je správne mať dobré vzťahy s Maďarskom. Sme susedia navyše v mnohom sme si veľmi blízki. Ale takéto znevažovanie slovenskej štátnosti je jednoducho neprijateľné. Neviem si predstaviť ako by reagovali USA keby napríklad v mexickej televízii hrali mexickú hymnu a ukazovali pri tom zábery z Texasu alebo Kalifornie.

Treba si tiež všímať cieľavedomé a dôsledné snahy popularizovať v rôznych svetových jazykoch a internetových médiách, že Slováci žijú napríklad na maďarskej pôde a sú potomkami českých, poľských a iných prisťahovalcov a teda nemajú nič spoločné ani s Pribinom, Rastislavom alebo Svätoplukom. V tejto súvislosti netreba tiež prehliadať rast napätia medzi Maďarskom a Ukrajinou ohľadne Zakarpatskej Ukrajiny ( bývalej Podkarpatskej Rusi) a diskrétne ale cieľavedomé snahy prezentovať v očiach medzinárodnej verejnosti Zakarpatie (ale tiež Slovensko) ako časť územia ktoré patrilo a v prípade krízy a neistoty okolo Ukrajiny by mohlo znova patriť Maďarsku. Osud Zakarpatia nemôže byť Slovensku ľahostajný.

Je rozumné sa pripravovať na rôzne situácie ktoré môžu nastať. To nie je strašenie. Tak konajú všetci zodpovední ľudia a tiež štáty.

Táto krátka úvaha ale nie je o Čechoch, Moravanoch a Maďaroch. Je o nás samých a našom sebavedomí a prekonaní nášho komplexu že sa máme večne pýtať o dovolenie toho čo je normálne pre druhých a čo nám patrí. Každý normálny človek myslí v prvom rade na seba. Týmto sa riadia aj mnohé úspešné národy. Napríklad Anglosasi sú racionálnejší a pragmatickejší ako Slováci a Slovania všeobecne. My sme viac emocionálni a to vedie k častejším hádkam a konfliktom. Emocionálnych ľudí je ľahšie rozhádať (viď konflikt na Ukrajine alebo v bývalej Juhoslávii) a hlavne manipulovať nimi. Ja nehovorím, že máme byť racionálni ako Anglosasi, ale trochu menej emocionálnosti a viac sebavedomia by nám určite pomohlo.

A zapamätajme si, že dohodou z Versailles v roku 1919 ako aj Trianonskou dohodou z roku 1920, medzinárodnoprávne vzniklo Česko – Slovensko. A o povolenie používať tento úradný názov z „rodného listu“ nemusíme nikoho prosiť. A tiež to nie je žiaden nacionalizmus. To je jednoducho fakt, že v dohode z Versailles a Trianonskej dohode je napísané po anglicky Czecho – Slovakia a po francúzsky Tchéco – Slovaquie. Teda po slovensky Česko – Slovensko.