Dlhodobé trendy v ére úpadku neoliberálneho kapitalizmu

Bratislava 26. januára 2023 (HSP/Braveneweurope/Foto:Pixabay)

Globálne kapitalistické hospodárstvo sa nachádza v historickom bode, konštatuje Jack Rasmus vo svojom poslednom príspevku

Globálna hospodárska reštrukturalizácia, ktorá sa začala zhruba pred štyrmi desaťročiami – často spájaná s pojmom neoliberalizmus – sa skončila. Približne v poslednom desaťročí ju do základov narušili tri krízy za sebou: veľká recesia a finančný krach, kríza covid a vojna NATO a Ruska na Ukrajine a s ňou spojené globálne sankcie a vznikajúca rozdvojenosť globálnej kapitalistickej ekonomiky.

Neoliberálna reštrukturalizácia kapitalistickej ekonomiky, ktorá vznikla v americko-anglických ekonomikách koncom 70. rokov 20. storočia – a potom sa v menšej miere rozšírila aj do ostatných vyspelých kapitalistických ekonomík – sa začala koncom 70. a začiatkom 80. rokov 20. storočia ako reakcia na predchádzajúcu globálnu hospodársku krízu v 70. rokoch. Neoliberálna reštrukturalizácia sa snažila a do veľkej miery aj uspela v zmene usporiadania medzitriednych hospodárskych vzťahov na domácej úrovni medzi kapitálom a prácou v rámci vyspelých kapitalistických ekonomík – najmä v USA a Spojenom kráľovstve – ako aj na celosvetovej úrovni medzi kapitalistickými triedami. Neoliberálna hospodárska reštrukturalizácia tak obnovila nadvládu amerického kapitálu nad prácou a ľudovými hnutiami doma a zároveň pevne obnovila hegemóniu amerického kapitálu nad jeho kapitalistickými konkurentmi v zahraničí.

Tieto relatívne posuny v medzitriednych a vnútrotriednych vzťahoch sa počas nasledujúcich troch desaťročí, približne od roku 1980 do rokov 2007 – 2008, rozšírili a prehĺbili, a to prevažne v prospech amerických kapitalistov. Neoliberálnu reštrukturalizáciu je teda najlepšie chápať ako triedny dôsledok imperiálneho projektu USA – a nie ako formu “globalizácie” – pričom tento termín zastiera podstatnú triednu imperialistickú povahu neoliberálneho režimu s jeho jedinečnou historickou kombináciou fiškálnej, menovej, priemyselnej a vonkajšej (obchodnej/menovej) politiky.

Počas fázy jeho expanzie zhruba od roku 1980 do roku 2008 sa však prehĺbili aj rozpory spojené so špecifickou kombináciou politík neoliberalizmu a triednych vzťahov. Tieto rozpory sa po roku 2000 zintenzívnili a potom viditeľne prepukli počas globálnej finančnej a hospodárskej krízy (tzv. veľkej recesie) v rokoch 2008 – 2010 v USA, v rokoch 2008 – 2015 v Európe a Japonsku a v rôznych obdobiach v rokoch 2008 – 2015 aj v ďalších takmer vyspelých kapitalistických ekonomikách.

Desaťročie 2010 – 2019, ktoré nasledovalo po Veľkej recesii a finančnom krachu, bolo charakterizované chronicky pomalým tempom reálneho rastu v porovnaní s predchádzajúcimi desaťročiami; rastúcou úrovňou dlhu (štátneho, podnikového a domácností) a problémami s jeho obsluhou; rastúcim posunom k investíciám do finančných aktív v porovnaní s investíciami do reálnych aktív; globálnymi obchodnými vojnami a medzikapitalistickou konkurenciou; rastúcou príjmovou a majetkovou nerovnosťou medzi triedami; zintenzívnením vykorisťovania pracujúcich tried a oslabením odborov a strán pracujúcich tried; a poklesom účinnosti a efektívnosti tradičných menových, fiškálnych a iných “nástrojov” hospodárskej politiky pri stabilizácii a raste hospodárstva.

Slabé a nerovnomerné globálne oživenie v rokoch 2010 – 19 následne narazilo na ďalšiu, druhú stenu v podobe globálnej zdravotnej krízy Covid a hlbokej recesie v rokoch 2020 – 21. Neoliberalizmus sa stal ešte viac nestabilným a jeho rozpory – zakorenené vo vyššie uvedených trendoch – sa ešte viac zintenzívnili. Po krachu Covid rýchlo nasledoval tretí šok globálnej kapitalistickej ekonomiky. Práve keď sa v polovici roka 2021 začalo nesmelo oživovať globálne hospodárstvo, v roku 2022 vypukla vojna na Ukrajine a hospodárske sankcie USA/G7 voči Rusku a jeho hospodárskym partnerom, ktoré ďalej destabilizovali globálne dodávateľské reťazce, obchod s tovarom a toky peňažného kapitálu.

Globálna kapitalistická ekonomika si ešte len musí naplno uvedomiť dôsledky svojej trojitej krízy z posledného dlhého desaťročia – t. j. pomalého čiastočného hospodárskeho oživenia po roku 2010, bezprostredne nasledujúceho ekonomického krachu Covid v rokoch 2020 – 21, ktorý sa prevalil na toto slabé oživenie v rokoch 2010 – 19, a následne tretieho šoku v globálnych kapitalistických obchodných a finančných vzťahoch, ktorý nastal v roku 2022 v podobe vojny a sankcií, ktoré naďalej pokračujú.

Niektoré kľúčové dlhodobejšie hospodárske trendy

Na to, aby sme si mohli dať do súvislostí súčasnú križovatku globálnej kapitalistickej ekonomiky, je potrebné pochopiť niektoré dôležitejšie kapitalistické trendy a podmienky posledných štyroch desaťročí. Medzi týchto osem trendov patrí:

1. Globálny kapitalizmus sa nikdy úplne nezotavil z veľkej recesie, ktorá vypukla v roku 2008. Najmä vo vyspelých kapitalistických ekonomikách bol reálny ročný rast HDP zhruba o polovicu nižší ako priemerný rast v predchádzajúcom štvrťstoročí 1982 – 2007. Rast po roku 2008 charakterizovali opakované krátke a plytké recesie, po ktorých nasledovalo slabé a čiastočné hospodárske oživenie.
2. Po dekáde 2010 – 19 rýchlo nasledoval hlbší covid, ktorý urýchlil globálny hospodársky výpadok – v ekonomikách G7 od marca 2020 do apríla 2022 a v Číne až do decembra 2022. Hospodárska kríza Covid zasa viedla k zásadným štrukturálnym zmenám na trhoch s výrobkami a pracovnými silami v celosvetovom meradle, čo ešte viac obmedzilo dlhodobé hospodárske oživenie a zároveň vyvolalo inflačné tlaky, ktoré neboli zaznamenané od záverečnej fázy krízy v 70. rokoch 20. storočia.
3. Počas obdobia po roku 2008-10 a prekrývania krízy covid bolo čoraz zrejmejšie, že tradičné ekonomické nástroje kapitalizmu (fiškálna, menová a obchodná/menová politika) na stabilizáciu hospodárskych cyklov a zabezpečenie finančnej stability sa postupne stali menej účinnými pri dosahovaní svojich oficiálnych cieľov. Neefektívnosť v tomto ohľade znamená stav, keď je potrebné väčšie množstvo fiškálno-monetárnych stimulov na vygenerovanie menšej pozitívnej reakcie hospodárskeho rastu v čase; a naopak, na vygenerovanie pomalšej miery inflácie je potrebné väčšie množstvo fiškálno-monetárnych kontrakcií. Covidová kríza a recesia v rokoch 2020-21 skrátka ešte viac prehĺbili rastúcu neefektívnosť reakcií fiškálno-monetárnej politiky. Rovnako aj následný šok v podobe vojny a sankcií, ktoré sa začali v roku 2022, a zjavný cieľ USA/G7 rozdeliť globálnu ekonomiku na toky tovarov a peňazí.
4. Kapitalizmus sa počas neoliberálnej éry (1979 – 2022) čoraz viac financializoval, pričom sa relatívne posunul smerom k investovaniu do finančných aktív – t. j. vytváraniu ziskov z peňažného kapitálu – na úkor investovania do reálnych aktív, ktoré vytvára tovary a služby produkujúce pracovné miesta, reálne príjmy a zisky z nefinančnej činnosti. Financializácia globálneho kapitálu priniesla zrýchľujúci sa rad nových foriem finančných nástrojov, nové finančné inštitúcie na nákup a predaj týchto nástrojov a novú ekonomicky a politicky silnú globálnu elitu finančného kapitálu ako jej aktérov. Financializácia vedie k vytláčaniu reálnych investícií do tovarov a služieb presmerovaním peňažného kapitálu na trhy s finančnými aktívami (akcie, dlhopisy, forex, deriváty atď.).
5. Technologické zmeny sa stávajú hlavnou “výrobnou silou” v kapitalizme konca 20. a začiatku 21. storočia. Umožnila globálnu financializáciu, uviedla na trh nové produktové línie, začala nahrádzať fiat peniaze digitálnymi a radikálne zmenila ekonomické vzťahy v práci v neprospech pracujúcich tried tým, že umožnila rozšírené neisté zamestnanie, gig work a najnovšie aj to, čo bude znamenať vytlačenie ďalších desiatok miliónov pracovníkov, ktorí vykonávali jednoduché rozhodovacie povolania. Softvérové stroje schopné samoobsluhy, samovzdelávania, komunikácie v prirodzenom jazyku a vlastnej reprodukcie vytlačia rozhodovanie ľudskej práce. Do roku 2030 to bude mať negatívny vplyv na najmenej 30 % všetkých povolaní na celom svete.
6. Kapitalistické vykorisťovanie pracujúcej triedy sa zintenzívňuje, pričom sa rozširujú tradičné, ako aj nové formy vykorisťovania práce. Tradičné formy vykorisťovania sa zintenzívňujú. Rovnako aj formy sekundárneho vykorisťovania, keďže kapitalisti vyvíjajú nové spôsoby, ako si nárokovať a vziať späť predtým vyplatené mzdy. Reálne mzdy sa časom stláčajú a priemerná životná úroveň sa znižuje. Rozsah príjmov presunutých od práce ku kapitálu len v USA sa odráža v tom, že korporácie z rebríčka Fortune 500 vracajú svojim akcionárom v rokoch 2010 až 2019 sumu nie menšiu ako 15 biliónov dolárov vo forme spätného odkúpenia akcií a vyplatenia dividend.
7. Chronický trend pomalšieho rastu po roku 2008, záchvaty nestability finančných trhov a viacnásobné recesie – mierne a hlboké – oslabili hegemóniu amerického imperializmu. Keďže čoraz viac národných ekonomík sa snaží o ekonomickú nezávislosť alebo sa odvažuje spochybniť túto hegemóniu, americké elity reagujú čoraz agresívnejšie a násilnejšie – zapájajú sa do vnútropolitickej destabilizácie režimov, využívajú priame zabavovanie majetku, hospodárske a iné sankcie a iniciujú vojny buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcov. Tieto reakcie amerických imperialistov vedú k ďalšiemu brzdeniu globálneho hospodárskeho rastu a destabilizujú globálny obchod a menové toky.
8. Ako sa globálny kapitalistický systém stal ekonomicky nestabilnejším, nasledovala politická nestabilita – tak v rámci kapitalistických národných štátov, ako aj medzi nimi. Vo viacerých krajinách sveta dochádza k posunu politických strán, hnutí, médií a vlád kapitalistických štátov smerom doprava. Demokratické politické vzťahy sa zhoršujú. Elity čoraz menej tolerujú aj obmedzené formy kapitalistickej demokracie a neutralizujú ich alebo odstraňujú. S rozpadom neoliberálneho ekonomického poriadku sa rozpadajú aj sociálne a politické vzťahy, ktoré sú na ňom založené.