Demonštrácia proti ukradnutým voľbám 2020 vo Washingtone D.C. spred týždňa bola zrejme jedným z najväčších politických mítingov v dejinách celého ľudstva. Na najväčšie protestné zhromaždenie v histórii USA prišli podľa niektorých údajov až tri milióny ľudí (!), čo výrazne prekonalo doterajší americký rekord, ktorým bolo pol milióna ľudí protestujúcich proti vojne vo Vietname v roku 1969.

Napriek tej nesmiernej mase ľudí bola demonštrácia pokojná. Ukázalo sa, že nielen hnutie Black Lives Matter dokáže dostať ľudí na námestia – a na rozdiel od demonštrácií Black Lives Matter z minulého roka, v tomto prípade sa protestujúci nedopúšťali násilia, rabovania, vypaľovania, ničenia.

Časť demonštrantov – „len“ okolo dvestotisíc ľudí – sa podľa The Epoch Times dostala až ku Kapitolu, kde sa práve konalo zasadnutie, ktoré malo potvrdiť víťazstvo demokratického kandidáta Joea Bidena. Protestujúci prívrženci prezidenta Donalda Trumpa obľahli budovu Kongresu, prerazili zátarasy a vnikli do budovy Kongresu. Schôdza bola prerušená, kongresmani boli evakuovaní, ochranka predsedkyne Snemovne reprezentantov, demokratky Nancy Pelosiovej zastrelila neozbrojenú ženu a mali zahynúť aj ďalší štyria ľudia.

Historický precedens: otvorená mediálna blokáda prezidenta

Donald Trump svojich priaznivcov vyzval, aby sa rozišli: „Viem, že to bolí, viem že cítite nespravodlivosť. Mali sme tu voľby, ktoré nám ukradli. Boli to prelomové voľby a všetci to vedia, najmä tá druhá strana. Teraz však musíte ísť domov. Musíme zachovať pokoj. Musíme udržať zákon a poriadok. Musíme rešpektovať našich skvelých ľudí v oblasti práva a poriadku,” uviedol Trump na Twitteri. „Nechceme, aby bolo niekomu ublížené. Je veľmi ťažká doba. Takéto veci sa ešte nikdy nediali, ešte nikdy nám to všetkým nemohli takto vziať. Mne, tebe, našej krajine. Boli to podvodné voľby, ale nemôžeme nahrávať do karát týmto ľuďom. Musíme zachovať mier. Takže choďte domov. Máme vás radi, ste úžasní. Videli sme, čo sa deje, vidíte, že spôsoby, akými sa s ostatnými zaobchádza, sú hrubé a zlé. Viem, ako sa cítite. Ale choďte domov, a choďte domov v pokoji.“

Napriek tomu médiá hodili všetku vinu za konflikt na Trumpa a internetové giganty Instagram, Twitter a Facebook situáciu zneužili na to, aby zablokovali jeho účty a úplne ho odblokovali od sociálnych sietí. V duchu najlepších totalitných praktík to zdôvodnili tak, že vraj Trump „svojimi tvrdeniami podnietil dav ľudí, aby neskôr násilne vtrhli do Kapitolu vo Washingtone, D. C., a opakovane zverejňoval nepravdivé vyhlásenia o integrite prezidentských volieb.“

Po „trojkráľovej“ demonštrácii sa situácia trochu upokojila, lenže môže to byť iba ticho pred búrkou: 21. januára má o Trumpovej sťažnosti na volebný podvod rozhodovať Najvyšší súd USA a už teraz je jasné, že Trumpovi prívrženci, ale nielen oni, ale aj všetci nahnevaní odporcovia amerického „deep state“ (nevolená vrstva úradníkov, lobistov, finančníkov, kapitalistov a ďalších skupín, ktorá má v rukách reálnu moc v štáte, na ktorej veľa nezmenia ani voľby) budú v uliciach opäť.

Čo s tým všetkým bude robiť Trump?

Donald Trump nebol zlý prezident. Ako jediný v dlhom rade prezidentov USA nezačal žiadnu novú vojnu, začal dokonca hovoriť o tom, že Amerika by mala začať znovu vyrábať a nie iba dovážať. Nemohol byť príliš úspešný, keďže bol americkou vládnucou vrstvou v lepšom prípade viacmenej len trpený (a v horšom potichu preklínaný a sabotovaný), ale vzhľadom na túto skutočnosť vlastne obišiel obdivuhodne dobre. Lenže ak by mal byť lídrom nejakej hlbokej spoločenskej zmeny, tak on nie je tým správnym človekom, už len vzhľadom na to, aké kruhy reprezentuje.

Čo bude Trump robiť teraz? No iste bude bojovať, nejaké figúrky mu ešte zostali, lenže z hľadiska histórie na tom vlastne už ani nezáleží: tu totiž v skutočnosti vôbec nejde o Trumpa, ten je v celom dianí iba epizodickou, aj keď pomerne bizarnou postavičkou. Pre tie milióny ľudí to už zďaleka nie je už iba o Trumpovi a o ukradnutých voľbách – toto je o ukradnutom štáte.

Americká demokracia: realita alebo mýtus?

Demokracia, čiže vláda ľudu v USA v skutočnosti nikdy nebola. Teda aspoň v časoch, ktoré si pamätníci pamätajú. Áno, z hľadiska praktického života občanov tej krajiny to v minulosti býval (a pre objektívnosť, v niektorých ohľadoch viacmenej ešte stále je) dobrý režim, ale to, čo tam po dlhé desaťročia funguje, je v podstate to isté, čo bývalo za socializmu v Sovietskom zväze: vláda jednej strany. Akurát že v ZSSR bola tá strana celá červená a v USA jej jedno krídlo je červené a druhé modré a celé sa to tvári ako dve rôzne strany. Tým sa skutočné rozdiely viacmenej končia, keďže za obidvomi krídlami stojí tá istá oligarchia.

Treba rozlišovať: americký sen nikdy nebol o skutočnej demokracii, ale o slobode a prosperite – čo nie je to isté. V bohatej krajine so slobodami, aké boli vtedy inde vo svete nevídané, sa dobre žilo. V 50. rokoch, ak muž chodil do práce, žena sa mohla venovať deťom a rodina si z jedného platu mohla dovoliť bývanie, auto, pohodlný život. Neskôr už to nestačilo, na slušný životný štandard bolo treba dva platy. Potom už to prestalo ísť bez hypotéky. A dnes…

Nožnice medzi vrstvou bohatých a zvyškom obyvateľstva sa čoraz viac otvárajú, financie, priemysel a ekonomika krajiny sa čoraz viac podobajú na potemkinovskú dedinu, vojenský rozpočet a pahltnosť zbrojárskej loby sa štverá do čoraz absurdnejších výšok, udržiavanie armády, ktorá udržiava americkú nadvládu po celej planéte, je čoraz ťažšie, etnické pnutia sú čoraz hrozivejšie, zo širokej slobody, ktorou sa Amerika kedysi tak pýšila, sa stáva čosi čoraz podobnejšie totalitnému policajnému režimu, ktorý ľudí sleduje na každom kroku… a obyvateľstvo je čoraz viac rozdelené na zlých bielych, ktorí môžu za všetko zlé, a farebne dúhových, ktorí majú nárok si okamžite vziať tým najjednoduchším spôsobom všetko, čo majú tí bieli.

Neplatí ani aforizmus, že v USA nie je možná farebná revolúcia, lebo tam nie je americká ambasáda. Nuž, ambasáda ako chápadielko chobotnice „deep state“, čiže skutočnej americkej moci, tam síce nie je, lenže je tam samotná deep state chobotnica v celej svojej kráse. A teda nie je vylúčené, že naopak, nielen že sa tam farebná revolúcia odohrať môže, ale že to dokonca môže byť matka všetkých farebných revolúcií aj s patričným ohňostrojom.

Čo sa vlastne v Amerike deje?

To, čoho sme svedkami, nie je nič viac a nič menej ako postupná demontáž impéria v jeho doterajšej podobe. Vôbec to neznamená, že by USA už končili: naopak, temné plutokratické podhubie Ríše nikdy nemalo v rukách toľko moci. Zároveň však nikdy nečelilo toľkým rozkladným tendenciám pripomínajúcich starý Rím v období jeho najväčšej slávy, tesne predtým, ako začal byť jeho neodvratný úpadok už jasne viditeľný.

S tým, ako temné sily čoraz otvorenejšie a nemilosrdnejšie uchopujú totálnu a totalitnú moc, sa zároveň stáva čosi, čo je predzvesťou ich porážky v budúcnosti: kal sa začína usadzovať a ony začínajú byť čoraz viac viditeľné, čo je pre ich existenciu životne nebezpečné. Moc hlbokého štátu spočíva na troch pilieroch: neviditeľnosti, nejednoznačnosti a nevedomosti. A práve tieto atribúty sa začínajú strácať, ak sa postupne ujasňuje, kto je kto a za čo bojuje.

Skutočné zmeny sa nedejú skokom, ale sú výsledkom mnohých čiastkových krokov, dlhodobých procesov, ktoré sa v určitom momente prerastú do kvalitatívnej zmeny, ktorá sa prejaví ako náhly zlom. Hrubé sfalšovanie volieb a fašizoidné odstavenie Trumpa, vrátane jeho šokujúceho odpojenia internetovými gigantmi Facebook, Instagram a Twitter, na prvý pohľad nič príliš historicky významné neprinieslo, ale v skutočnosti je dôležitým ďalším vývojovým krokom smerom k otvorenej totalite. V skutočnosti tá zmena, síce nenápadná, bude znamenať, že sa odteraz bude všeličo inak, než doteraz.

A nielen v centre, ale aj v periférii Ríše, vrátane našej gubernie: kým doteraz ešte stále veľa inteligentných ľudí verilo v tú krásnu rozprávku o americkej demokracii, hodnotách a ľudských právach, tak odteraz už ju budú môcť konzumovať naozaj iba úplní nevedkovia a hlupáčikovia, teda samozrejme, okrem platených agentov. Na druhej strane, negatívom tohto vývoja môže byť povzbudenie pre fašizoidné sily slovenskej vládnej koalície, celé nedočkavé zavádzať cenzúru, perzekúcie a ďalšie výdobytky „novej demokracie“ aj u nás, ak náhodou doteraz nad tým váhali len preto, aby sa na nich „svet“, mysliac tým veľkého brata spoza oceána, nepozeral krivo.

Ivan Lehotský