Čo je čas? Existuje reálne a či je len fikciou? Viete to vy?

Bratislava 9. júla 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:Pixabay)

Má čas niekde začiatok a koniec? Existuje čas len v našom kozme alebo existuje aj mimo neho?

Stojí niečo nad časom, čo ho riadi a kontroluje? Alebo je čas vládcom, ktorý všetko sám riadi a podľa ktorého všetko odbieha? V zmysle dogmy, že čokoľvek v kozme existuje, tak to môže existovať len v čase.

Takéto a podobné otázky začali prenasledovať a sužovať človeka, odkedy si prvý raz uvedomil „existenciu“ času. Nijaký iný fenomén neovplyvňuje náš život tak veľmi ako čas. Život každého človeka sa začne v nejakom čase a sa končí po nejakom čase.

Človek sa môže nechať časom zotročiť, ale môže v ňom nájsť aj vysokú mieru slobody, ak dokáže objaviť aj „bezčasovosť“ času.

Nad podstatou času si lámali a ešte aj lámu hlavy celé generácie filozofov a prírodovedcov.

Človek si ho začal uvedomovať až vtedy, keď jeho vedomie po prvý krát „oddelilo“ čas od priestoru, ktoré tvoria „neoddeliteľný“ celok.

Potom to paradoxným spôsobom trvalo celé tisícročia, kým ich jednotu a úzku spolupatričnosť znova objavil Albert Einstein, ale ako fyzikálny fenomén a nie fenomén psychologický.

Jedným z prvých mysliteľov, ktorí sa zaoberali problematikou času bol sv. Augustín. Robil to s húževnatosťou filozofa a nezaťahoval to toho aj teológiu, hoci bol najväčším kresťanským teológom až do čias Tomáša Akvinského.

Podstatu času však vyriešiť nevedel.

Čas je – tak ako ho svojím vedomím vníma človek – nerozlučne spojený s tokom a či prúdením a preto elementárne súvisí s pohybom a tým aj s rýchlosťou. Pre vedomie človeka sa čas stal najelementárnejším a najdôležitejším tokom. Tokom neustálych zmien a premien. A preto, že človek vníma neúprosný tok času, ktorý sa nedá otočiť a tečie len jedným smerom (pokiaľ sa neponoríme do sveta mikročastíc), tak sa trasie strachom pred svojím neodvratným koncom, ktorý mu určí práve čas.

Tento strach je tým väčší, čím viac je človek fixovaný len na materiálne „hodnoty“.

Človek z dávnej minulosti taký problém vôbec nepoznal, lebo ten nepoznal čas a preto žil len prítomnosťou a nebál sa budúcnosti, v ktorej na neho čakala smrť, lebo tá nebola v jeho prítomnosti. Nás budúcnosť stiesňuje, lebo je v nej veľký faktor neistoty.

Vede sa dodnes nepodarilo vysvetliť princíp nášho vnímania času, lebo nemáme nijaký orgán, ktorým by sme ho zachytávali a spracovali. Problém sa nedá analyzovať ani na základe fyziológie, lebo pri vnímaní času sa v nás neodohráva absolútne nič fyziologické. Touto otázkou sa zaoberajú antropológovia, psychológovia, fyzici i biológovia.

Čas meriame len na základe istých rytmických opakovaní – Zem sa rytmicky otáča okolo svojej osi a z toho odvodzujeme 24 hodinový deň, jej obeh okolo Slnka nám udáva rok.

Úlohou biofyziky je zistiť, či rôzne rytmy v našom tele nevytvárajú istý druh biologických hodín – ak by to tak bolo, tak je každý jeden z nás „individuálnym meračom času“. Podľa biofyziky si pod naším zmyslom pre čas musíme predstaviť automatický rytmus, ktorý v našom organizme neustále pulzuje.

Presnejšie povedané je to množstvo rôznych rytmov a biofyzika vychádza z toho, že naše podvedomie podľa potreby a situácie, v ktorej sa nachádzame, vyberie ten najvhodnejší rytmus v našom organizme – taký, ktorý je v danom prípade najvhodnejší pre správny odhad času. Ak máme niečo vybaviť veľmi rýchlo, tak vyberie iný rytmus ako v prípade, že niečo môžeme realizovať veľmi pomaly.

Všeobecne prevláda mienka, že človek má vrodený zmysel pre čas. To však vôbec nie je pravda. Už z predošlého, čo som uviedol, to vyplýva.

Významný francúzsky psychológ Jean Piaget je presvedčený, že náš zmysel pre čas je spočiatku úplne neexistentný a vyvíja sa len pomaly.

Pre niekoľkomesačné dieťa sa všetky udalosti odohrávaju v bezstarostnej prítomnosti, ktorá nepozná nijaký čas. Dieťa rastie a postupne objavuje, že udalosti okolo neho majú aj svoj začiatok a časom sa naučí tieto začiatky rozlišovať a zbadá aj to, že niektoré z nich aj rýchlo končia a pomocou dospelých sa ich naučí aj časove vnímať a zaraďovať v čase. A potom už netrvá dlho a vyspelé dieťa sa už v predškolskom veku naučí do istej miery narábať s časom.

Transpersonálna psychológia dokonca vychádza z existencie tzv. individuálnych časov (Stanislav Graf to dokázal vo viacerých experimentoch).

To znamená, že každý človek má svoj vlastný individuálny čas (a ten pre človeka X plynie iným tempom ako pre človeka Y) a len ak sleduje hodiny a sa podľa nich riadi, tak začne vnímať „všeobecný čas“ platný pre všetkých.

Fyzika sa k tomuto nevyjadruje.

Na záver uvediem fyzikálnu výpoveď o čase.

Čas, tak ako ho vnímame, je len ilúziou a nemá nijakú absolútnu existenciu. Existuje len tam, kde sa v priestore pohybuje hmota, ktorej pohyb niekto pozoruje. Ak v priestore zrušíme akúkoľvek hmotu, tak čas prestáva existovať a hypotetický pozorovateľ nemá čo pozorovať a preto nemôže vnímať ani čas .

Roman Bednár