Myslíte si, že by ste v parlamente dokázali získať pre návrhy Socialistov hlasy iných strán?

Prečo nie? Avšak podľa mňa stojí otázka inak: ako by sme využili svoj politický vplyv.

Nie každá z parlamentných strán totiž má politickú moc (tú majú v zásade len vládne strany), no každá strana vstupom do parlamentu získava politický vplyv. Väčšina strán, ktoré sa dostanú do parlamentu využívajú politický vplyv na boj s ostatnými stranami, na zákulisné intrigy, na vytváranie zástupných problémov a podobne. My, Socialisti.sk, chceme svoj politický vplyv maximalizovať v prospech bežného človeka. Chceme ho využiť tak, aby sme poukázali na problémy bežných ľudí.

Pozrite, čo sa stalo v KIA. Vedenie odborov tam vyrazili na dlažbu. Len tak. V kysuckej textilke I. TRAN zrejme zostane bez práce 150 zamestnancov. Dôvod? Kvôli protiruským sankciám padol kontrakt I.TRANU s ruskými železnicami. V Kechneci pri Košiciach bojujú zamestnanci spoločnosti Crown Bevcan už od apríla za zvýšenie platov. A ako sa k tomu stavajú politici? Počuli ste snáď premiéra Pellegriniho povedať: „Už nebudem tolerovať, aby kvôli protiruským sankciám končili naši ľudia na úradoch práce. Najbližšie Slovensko otvorí tému budúcnosti sankcií v Bruseli.“?

Počuli ste Andreja Danka hovoriť o tom, že musíme hľadať cesty, ako posilniť kompetencie Inšpektorátov práce? Alebo ste počuli Andreja Kisku či Miroslava Beblavého, ako cez niektorú z desiatok tlačových besied, ktoré zorganizovali, upozorňujú na nespravodlivo prepustených? Tieto problémy nespomínajú ani slovkom.

Nie je to čiastočne aj úloha médií?

Politikov som spomenul ako prvých, pretože sme začali hovoriť o pôsobení v parlamente, ale máte pravdu, maslo na hlave majú predovšetkým médiá. Ak by na nenažrané manažmenty firiem číhali redaktori s kamerami a diktafónmi pred fabrikami a ich vilami aspoň s polovičným odhodlaním, s akým naháňajú koaličných politikov, tak by sa verejnosť dozvedela o mnohých nepoctivých podnikateľoch a príkoriach, ktoré sú pre našich zamestnancov dennou realitou. Za bránami fabrík totiž častokrát platia iné zákony.

Vezmime si ďalší príklad, Svidník. Taliansky majiteľ tam roky zdieral šičky, napokon zbalil, čo sa dalo odniesť a preniesol výrobu do Srbska. A čo na to politici a médiá v Bratislave? Absolútne nič. Je to hanba.

Našou ambíciou je preto neustále poukazovať na takéto prípady a bojovať za práva bežných ľudí.  Dostávať informácie o boji zamestnancov za dôstojné pracovné podmienky do parlamentu, do médií, na verejnosť. A bojovať v každej fabrike, o každé jedno euro a za každého jedného robotníka. Nekompromisne.

To znie radikálne. Nebojíte sa, že vás budú označovať za radikála?

Nebojím, dokonca to trochu očakávam. Lebo nálepkou „radikál“ dnes označujú každého, kto je čo i len trochu názorovo nepohodlný.

Ak ma označia za radikála, tak odpoviem áno, som radikál, lebo chcem radikálne zlepšiť životné podmienky mladých rodín. Som radikál, lebo chcem radikálne zvýšiť minimálnu mzdu. Som radikál, lebo na navrhované opatrenia chcem získať financie radikálnym skresaním výdavkov na zbrojenie. Toto sú pritom postoje, ktoré má väčšina obyvateľstva. Ja sa preto pri odpovedi na Vašu otázku spýtam: Kto na Slovensku nie je radikál?

Akým oblastiam sa plánujete v Socialisti.sk venovať?

Na svojom facebooku sa často vyjadrujem k medzinárodnej politike. Vadí mi, že základným princípom súčasnej zahraničnej politiky je servilnosť voči Washingtonu a miestami až fanatická rusofóbia vo vzťahu k Moskve. A toto budem kritizovať aj z pozície podpredsedu strany Socialisti.sk

Samozrejme, ako mladému človeku, ktorý navyše vedie mládežnícke združenie, sú mi mimoriadne blízke problémy mladých ľudí a mladých rodín. Tieto problémy ja a všetci v mojom okolí prežívame deň čo deň.

Keď prídem po niekoľkých mesiacoch domov, tak pomaly nemám s kým ísť von – väčšina kamarátov musela naše mestečko kvôli práci opustiť. V tom lepšom prípade sú v Bratislave, v tom horšom museli opustiť republiku a pracujú za hranicami. Vyľudňovanie je, bohužiaľ, realitou väčšiny slovenských regiónov.

Ak si ale aj mladý človek nájde dobrú prácu, tak ani zďaleka nemá vyhraté. Musí si zabezpečiť strechu nad hlavou. Má pritom dve možnosti: buď bude platiť cudziemu človek nájom, alebo banke hypotéku. Povedzte, je normálne, aby sa moja generácia zadlžovala na polovicu života kvôli bytom, ktoré ľudia za komunistov dostali za bagateľ?

Istoty, ktoré boli pre generáciu našich rodičov a starých rodičov samozrejmosťou sú pre moju generáciu životnými výzvami, ktoré spôsobujú, že si zakladáme rodiny neskôr a menej početné, ako naši rodičia.

Čo by ste zo svojej doterajšej činnosti vyzdvihli?

Front ľavicovej mládeže pôsobí od roku 2015. Za tú dobu sme toho stihli pomerne dosť, no vypichnem len tieto veci:

V roku 2015 sme iniciovali pokus o blokádu prvého amerického armádneho konvoja cez územie Slovenska. Pokus síce úspešný nebol, nedokázali sme čeliť presile ťažkoodencov, ale na hraničný priechod v Brodskom sme spolu s Jánom Čarnogurským dokázali zmobilizovať niekoľkonásobne vyšší počet odporcov konvoja, než v akom priši jeho fanúšikovia. Think tank súčasného „tieňového ministra obrany“ OĽaNO Jaroslava Naďa tam vtedy zvážal ľudí platenými autobusmi, no napriek tomu ich prišlo minimum.

Za zmienku stojí aj fakt, že sme ako prví na Slovensku kritizovali priznanie štatútu veteránov banderovcom. Naša kritika iniciovala vyjadrenie ďalších a ďalších politikov a v konečnom dôsledku minister Lajčák svojho ukrajinského náprotivka na to musel upozorniť.

Poukázali sme na šialene vysoké dotácie, ktorými štát podporuje militaristický think tank Globsec. Na trojdňovú konferenciu Globsec dostal tento think tank od rôznych ministerstiev viac ako 900 000 eur. Bolo to tak okaté, že svojho koaličného partnera pre túto informáciu kritizoval aj predseda národniarov Andrej Danko.

No a v neposlednom rade chcem vyzdvihnúť aj existenciu samotného FĽM. Žijeme v časoch, kedy hlásenie sa k radikálnej ľavici môže mladému človeku zničiť život. Preto som rád, že existuje organizácia, ktorá poskytuje mladým komunistom a radikálnym ľavičiarom priestor na realizáciu, no zároveň ich chráni pred tým, aby ich súčasný režim sankcionoval.

Prečo ste sa rozhodli pridať k Socialistom?

V oblasti radikálnej ľavice sa pohybujem už vyše 15 rokov. Dlhšie však cítim, že radikálna ľavica potrebuje nový impulz a spoluprácu. Vznik hnutia Socialisti.sk za takýto impulz považujem, a preto sme sa vo Fronte ľavicovej mládeže rozhodli, že ako prvý subjekt spravíme krok ku spolupráci. Možno sa to spočiatku nestretne s pochopením u každého, no robíme tak v nádeji, že budeme motivovať aj ostatných – strany, občianske združenia, ale i neformálne iniciatívy či jednotlivcov. V záujme toho, aby sme dokázali, že ľavica má robiť pre ľudí podstatne viac, ako im len pred voľbami podhadzovať sociálne balíčky.

Nepovažujete teda Smer-SD za dostatočne ľavicový?

Poviem to otvorene: členmi alebo sympatizantmi Smeru je niekoľko ľavičiarov, ktorých poznám, a ktorých si hlboko vážim. Bohužiaľ, ľavičiari sú v Smere najmenej početnou skupinou a takmer bez vplyvu. Smer preto nepovažujem za ľavicovú stranu. Je to strana, kde sú aj ľavičiari a strana, ktorá prijíma aj sociálne opatrenia. Najmä pred voľbami.

Zastúpenie ľavice v parlamente je ešte horšie. Smeráckym veľkopodnikateľom robí ľavicový „figový list“ snáď len jediný poslanec, ktorý sa síce odfotí X krát so zaťatou pästičkou a napíše Y revolučných statusov, ale ktorý zároveň poslušne zahlasuje za zvýšenie príspevkov cirkvi. Alebo sa jednoducho schová v kancelárii vo chvíli, keď treba hlasovať proti mini-základni NATO vo Vajnoroch. Takto ľavica nevyzerá.