Môj profil 
Predplatné
“Výrazom kultúry spoločnosti, ktorá sa hlási k demokracii, je rešpekt k rôznym názorom a presvedčeniam. S tým súvisí aj vzájomná úcta nositeľov týchto názorov a presvedčení. Katolícka cirkev na Slovensku sa v duchu tejto úcty snaží pôsobiť. Rešpektuje výsledky demokratických volieb a prejavuje rešpekt všetkým predstaviteľom štátu, aj tým, ktorí sa v osobnom živote neriadia morálnymi princípmi Svätého Písma či katechizmu.
Rovnako má Cirkev v úcte každého človeka a usiluje sa vychádzať so všetkými občanmi Slovenska, bez ohľadu na ich vierovyznanie alebo spôsob života. Našu ochotu sme v tomto smere mnohokrát prejavili, napríklad aj v okolnostiach koronakrízy, keď sme podstúpili kroky, aké v histórii nemajú obdobu, a zriekli sa slávení a obradov, ktoré pokladáme za najvzácnejšie. Urobili sme maximum pre spoluprácu s občianskou spoločnosťou; v záujme ochrany života a zdravia občanov sme v každom ohľade napomáhali jej predstaviteľom.
Chceme žiť naozaj v pokoji a úcte so všetkými obyvateľmi Slovenska. Netúžime po nijakej “kultúrnej vojne”, nikoho za odlišné názory neprenasledujeme, nezosmiešňujeme, nehanobíme. Cirkevné médiá neútočia na odlišné presvedčenia, nevedú žiadne “pohony” na tých, ktorí nežijú podľa Božích prikázaní, aj keď nás taký spôsob života zarmucuje. Opakovane a rozhodne sa dištancujeme od všetkých prejavov extrémizmu a neznášanlivosti. Usilujeme sa komunikovať trpezlivo a s úctou, a to aj vtedy, keď prezentujeme názory, ktoré iným priamo protirečia. Sme presvedčení, že zásady demokratického usporiadania spoločnosti by nám takúto slobodu názoru mali umožňovať.
V ostatnej dobe ale čoraz častejšie vnímame, že za postoje spojené s náboženstvom sú veriaci na verejnosti pranierovaní, vystavovaní posmechu, ba otvorenému pohŕdaniu. Ako “legitímny” sa presadzuje prístup znevažovania náboženského presvedčenia, a to aj agresívnym spôsobom: nanešťastie možno konštatovať, že úspešne. Toto vyjadrenie nechce byť prejavom sebaľútosti: pohŕdanie náboženstvom sa v našej krajine, žiaľ, šíri celé roky. A bez emócií to celé roky znášame. Robí sa to otvorene, aj pod heslom tzv. satiry, či karikatúry, ktorá cynicky vystupuje ako nedotknuteľná, hoci úmyselne podnecuje nevraživosť voči veriacim. Cirkev na to nereaguje, pretože tieto spôsoby si reakciu nezasluhujú.
Avšak namiesto toho, aby spôsoby, ktoré s hľadaním porozumenia nemajú nič spoločné, dostali miesto, ktoré im patrí, čoraz viac sa im darí presadzovať do centra pozornosti. A navodzovať dojem, že musia byť všeobecne akceptované. Spomedzi mnohých výrazov tejto tendencie si možno všimnúť tričko v nedávnej mediálnej diskusii: skôr než mohol akýkoľvek rozhovor na tému ochrany života pred narodením začať, tričko s nápismi znevážilo oponentku a demonštrovalo pohŕdanie odlišným názorom. Druhá diskutérka to musela akceptovať. Inak by sa stala terčom ďalšieho arogantného opovrhnutia. Takéto spôsoby sa dnes berú ako “štandard”.
Podobne sa berie široká publicita pre tzv. anti-ceny, ktoré stavajú na príbuznej báze: na ideologizácii vlastného pohľadu a pohŕdaní ostatnými. Je nepredstaviteľné, že by niekto na Slovensku chcel udeľovať cenu “homomaniak roka”. A je správne, že je to nepredstaviteľné. Lebo by to bolo dehonestovanie ľudí a roznecovanie nevraživosti. Zarážajúce však zostáva, že podobnej reflexie nie sme schopní v opačnom garde, teda v prípade ceny, ktorá sa na Slovensku pravidelne udeľuje, za ochotnej účasti svetiel a reproduktorov všetkých médií.
Označovať ľudí za homofóbnych, pretože nesúhlasia s predefinovaním pojmu manželstva, a stavať im za to verejný pranier, je podobne netolerantné ako dehonestovať kohokoľvek za jeho sexuálnu orientáciu. Veľmi jasne to nedávno vyjadrili predstavitelia Evanjelickej cirkvi augsburského vierovyznania na Slovensku. Pre veriaceho človeka je snaha o lásku ku každému, bez rozdielu, záväzkom vyplývajúcim z náboženského presvedčenia. Cirkvi sa rozhodne hlásia k povinnosti milovať blížneho, aj k jeho obrane pred diskrimináciou: tak veriaceho ako neveriaceho, tak muža ako ženu, tak homosexuála ako heterosexuála. Lásku a spravodlivosť neslobodno upierať nikomu.
To ale neznamená, že sme povinní preberať aj nové definície pojmov a meniť odveké presvedčenia o manželstve a posvätnosti ľudského života, ktoré vyplývajú (nielen) zo Svätého Písma. Výrazom kultúry a tolerancie by v demokratickej spoločnosti malo byť pochopenie toho, že cirkvi nemôžu obrátiť naruby princípy v oblasti rodiny či ochrany života nenarodených. To sa jednoducho nedá.
Áno, vnímame aj snahy predefinovať tieto postoje – či už zvonka, alebo zvnútra. Boli by sme však radi, keby tí, ktorí sa o to pokúšajú, pri všetkej úcte pochopili, že sú veci, ktoré nemožno zneplatniť, ani “zobchodovať”. Pápež František snahy o nové definície princípov trefne nazýva ideologickými kolonizáciami. Pod pláštikom pokroku sa usilujú cirkevným spoločenstvám vnútiť, aby sa vzdali svojich presvedčení. Takýto tlak však nepokladáme za pokrokový, kultúrny, ani demokratický.
Je zrejmé, že aj v radoch cirkví sa nájdu takí, ktorí svoje pohľady v rozpore s náukou prezentujú ako “aktuálnejšie”. Zároveň je pozoruhodné, že pri svojej pokrokovosti často nešetria s dehonestovaním cirkevných predstaviteľov, a svoju nevraživosť dokonca zaštíťujú príkladmi postáv z minulých storočí. Uniklo im, že cirkvi sa dnes snažia konfliktom predchádzať – prostredníctvom naozajstného pokroku: ekumenického dialógu. Prostredníctvom komunikácie, ktorej nástrojom nie sú urážky a obviňovanie, ale trpezlivosť, pokoj a úcta – aj napriek zásadným rozdielom.
Práve túto základnú vec, potrebu úcty, ktorú je možné zachovať aj napriek veľmi rozdielnym pohľadom, však niektorí akoby nechceli pochopiť. Cirkvi na Slovensku si nenárokujú právo druhým diktovať. Nemajú žiadnu pozíciu v oblasti svetskej moci. Rešpektujú demokraciu a jej pravidlá. Boli by však radi, keby tie isté pravidlá rešpektovali aj ostatní.
Ak teda občania Slovenska vo voľbách slobodne a demokraticky zvolili svojich predstaviteľov, a niektorí z týchto predstaviteľov majú osobné náboženské presvedčenie, je spravodlivé to vziať na vedomie a neútočiť na nich, ani ich preto neznevažovať. Rovnako to platí vtedy, keď títo predstavitelia predkladajú na schválenie zákony, s ktorými iní nesúhlasia. Nálepkovať ich za to vyjadreniami, ktoré úmyselne podnecujú zášť voči viere a náboženstvu, nie je dobrou vizitkou demokratickej spoločnosti.
Napriek znepokojeniam, ktoré početné prejavy neúcty vyvolávajú, chceme si uchovať nádej, že snahu navzájom vychádzať v našej krajine nezničí egocentrizmus, pokoru neporazí arogancia a slušnosť k oponentom neskončí ako synonymum naivity či slabosti.”
Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup metropolita, predseda KBS
