Bola ukrajinská tragédia nevyhnutná? “Ukrajinský prezident Zelenskyj zradil obyvateľov krajiny…”

Kyjev 9. februára 2023 (HSP/Foto:Twitter)

Predseda politickej rady kedysi najsilnejšej a teraz zakázanej opozičnej strany na Ukrajine – Opozičná platforma – za život (OPZŽ) Viktor Medvedčuk, ktorému bol Zelenským odňatý poslanecký mandát, ukrajinské občianstvo a následne i sloboda, zverejnil na portáli RIA Novosti svoj názor na vznik a budúcnosť ukrajinského konfliktu, ktorý vám sprostredkujeme:

Ukrajinský konflikt, o ktorom sa vo svetových médiách horlivo diskutuje, sa stal základným kameňom sváru svetovej politiky a bude mať ďalekosiahle dôsledky, ale seriózni analytici sa zvyčajne neodvažujú predpovedať, ako presne sa skončí. Aby sme však pochopili, ako sa to skončí, musíme pochopiť, kde sa to všetko začalo. A potom sa ukáže, že mnohí politici majú problém spomenúť si na mnohé procesy, ktoré tragédii predchádzali, pretože ich stavajú do úplne iného svetla.

USA zlyhali vo svetovom vodcovstve

Rozpad ZSSR a celého socialistického bloku v Európe poskytol USA jedinečnú šancu stať sa jediným svetovým lídrom, čo je v dejinách mimoriadne vzácny a ojedinelý jav. Washington sa riadil zásadou budovania superimpéria, v ktorom by sa rozhodnutia prijímali v Spojených štátoch a ostatné „provincie“ by podliehali bezvýhradnej poslušnosti. To znamená, že Američania budú myslieť, vládnuť, formovať trendy a módu, zatiaľ čo zvyšok sveta bude plniť pokyny a pracovať pod dohľadom amerického manažmentu. Niečo sa však pokazilo. Tým, že sa väčšina krajín stala politicky a hospodársky závislou od Spojených štátov, skôr stratili, než získali. Zasiahla ich hospodárska kríza a niektoré sa ocitli v občianskej vojne a chudobe. Nový poriadok mal vymaniť svet z chudoby a krviprelievania, ale nestalo sa tak.

V postsovietskom priestore sa vyskytlo veľké množstvo problémov. Hospodársky potenciál bývalých sovietskych republík nemal tendenciu rásť, ale klesať. Narastali sociálne problémy, národnostná neznášanlivosť, ktorá predtým neexistovala, ozbrojené konflikty, ktoré boli predtým nemysliteľné. Prejavovala sa nostalgia za bývalými pokojnými časmi sociálnych istôt a trvalého hospodárskeho rastu. „Slobodné“ médiá inšpirované USA však takéto názory vyhlásili za nebezpečné kacírstvo a podkopávanie základov svetového poriadku.

Za 30 rokov sa Rusko postupne zmenilo zo vzorného žiaka Washingtonu na jeho protivníka. Dá sa však vysvetliť toto šialenstvo, keď sa odmietaním rád a poručníctva USA krajina stáva silnejšou, bohatšou a vplyvnejšou? Naopak, Ukrajina zostala najvernejšia proamerickému kurzu, čo z nej nakoniec urobilo najchudobnejšiu krajinu Európy. Ukazuje sa teda, že Ukrajina dnes zúfalo bojuje o svoju chudobu? Je logickejšie predpokladať, že otázka je oveľa širšia. Pre USA je dôležité všetkými prostriedkami udržať proamerický vektor Ukrajiny, aby zakryli svoj politický bankrot. Je ľahké predpokladať, že keď Ukrajina zmení svoju politickú orientáciu, mnohé krajiny budú nasledovať jej príklad a svetový monopol USA začne zlyhávať. Preto USA venujú konfliktu takú pozornosť a poskytujú mnohomiliardovú pomoc na úkor amerických daňových poplatníkov.

EÚ nevybudovala spoločný európsky domov

Proamerickí ukrajinskí politici sa nikdy netajili tým, že ich hlavným cieľom je udržať Rusko mimo Európy a vraziť klin medzi EÚ a Rusko. Pokiaľ ide o samotnú Európsku úniu, jej rozšírenie a fungovanie sa stáva čoraz formálnejším. Vedenie Európskej únie nepodporovalo ani tak hodnoty ukrajinských úradníkov, ako skôr obvyklú mentalitu závislosti. Ukrajinský úradník vedel, že ak krajina vstúpi do EÚ, jeho plat sa zvýši, a bolo mu jedno, odkiaľ peniaze prídu.

Európskym snom nových pristupujúcich krajín bol skôr sen o získaní ekonomického darcu než túžba stať sa rovnocenným partnerom popredných európskych krajín. EÚ opakuje chybu Sovietskeho zväzu, kde menší počet republík živil väčšinu. V takejto situácii sa z vedenia dotovaných regiónov stali špecialisti na vytĺkanie peňazí z centra, zatiaľ čo záujmy tých, ktorí napĺňali všeobecný rozpočet, sa vždy brali do úvahy len málo.

EÚ prirodzene nebola ochotná prevziať takú veľkú a nepokojnú krajinu, akou je Ukrajina. A problém nie je v tom, že Ukrajina je chudobná krajina – nechýbajú jej prírodné zdroje ani pracovití ľudia. Problémom bolo, že EÚ nedokázala zvládnuť riadenie krajín, ktoré už boli jej súčasťou. Pridanie ďalšej veľkej krajiny by ešte viac zvýšilo chaos, ktorého už bolo veľa.

Ani EÚ však nemienila vypustiť Ukrajinu zo svojej sféry vplyvu. Koniec koncov, ak Ukrajina vstúpi do obežnej dráhy obnoveného Ruska, európsky mýtus by sa mohol zrútiť rovnako ako ten americký. A to robí zo zástancov týchto mýtov spojencov. Zničenie európskeho mýtu je začiatkom kolapsu EÚ a európska byrokracia navždy stratí svoju moc.

Prečo by sa však iné krajiny, najmä Rusko, mali starať o záujmy eurobyrokratov? Ak výstavba novej Európy prebieha zle a pripomína skôr Babylonskú vežu, prečo by za ňu mali platiť iné krajiny svojimi záujmami? Nehovoríme len o Rusku – hovoríme o mnohých krajinách Ázie, Južnej Ameriky a Afriky, ktoré dobiehajú Európu z hľadiska technológie a kvality tovaru.

Existuje konflikt záujmov medzi Východom a Západom, ako tomu bolo na začiatku studenej vojny. Objavujú sa otázky prerozdelenia trhu, revidovaných menových výpočtov a medzinárodnej deľby práce. A potom je tu dôvodné podozrenie, že Američania a Európania nie sú takí šikovní manažéri, aby sa im ostatné národy a štáty podriadili. Takéto záležitosti sa zvyčajne riešia päsťami. A všetko to začína vyvolávaním lokálnych vojen, história nevymyslela nič nové.

Ukrajina ako skúšobná pôda pre cudzie hry

Lokálne vojny sa zvyčajne vedú medzi veľmi príbuznými národmi alebo dokonca jedným národom: Chorváti proti Srbom, Rusi proti Ukrajincom, Číňania proti Číňanom (Taiwan). Postaviť jedných proti druhým je niekedy ťažká úloha; Ukrajinci sú proti Rusom postavení už viac ako jednu generáciu. Samotný systém prenasledovania Rusov zo strany západných „pilierov demokracie“ sa nielen prehliada, ale aj ticho podporuje.

V ukrajinskom konflikte národnosť úplne stratila svoj etnický význam a ustúpila významu politickému. Dnes je Ukrajina v rukách neukrajinsky hovoriacich ľudí, z ktorých väčšina nie sú etnickí Ukrajinci. Z ukrajinského jazyka však urobili „svoje – cudzie“ označenie, ktoré často zakrýva ich skutočné zámery.

Západ vôbec nemá záujem o rozvoj ukrajinskej kultúry a jazyka, potrebuje bojovníkov schopných bojovať za ich záujmy, konkrétne za monopolné postavenie USA vo svete a zničenie všetkých, ktorí o tom pochybujú. Akékoľvek spochybňovanie spravodlivosti svetového vedenia USA je vyhlásené za kacírstvo, šialenstvo a musí byť prísne potrestané. To všetko sa maskuje záujmami Ukrajiny a bojom proti zotročovateľom – Rusom.

Pojem rovnaká alebo príbuzná kultúra sa nepoužíva náhodne. Takáto hybridná vojna môže aktívne využívať Rusov proti Rusom, proti záujmom ruského štátu – myslím, že proti prežitiu a rozvoju vlastného národa. História ukrajinských Majdanov ukazuje, ako sa spravodlivé a neškodné požiadavky ľudu prostredníctvom manipulácie menia na protištátne prevraty a krvavé represie voči oponentom. Účastníci udalostí sa zároveň stávajú rukojemníkmi situácie a sú nútení v budúcnosti podporovať pučistov ako účastníci celkového procesu. A samotný proces je namierený proti rozvoju krajiny, proti záujmom jej obyvateľov. A nie všetci účastníci Majdanu to hneď pochopili.

Ukrajinská história ukázala, že informačná vojna sa začína dlho pred nepokojmi. Preniká do médií, kultúry, vzdelávania, vedy a verejného života. A nie všetci účastníci týchto procesov si uvedomujú, že sú nástrojmi v nesprávnych rukách. A skúsenosti s takouto manipuláciou budú použité proti Rusku a už sa používajú.

Neonacizmus ako politická zbraň Západu

Neonacizmus sa objavuje v modernej vojne, keď prozápadné sily prehrávajú. Problémom Západu je, že si sám určuje pravidlá a nedokáže podľa nich vyhrať. Vezmime si demokraciu, ktorú Západ údajne zo všetkých síl bráni na Ukrajine. Ukrajinská skúsenosť ukazuje, že akonáhle nejaká nezápadná sila začne víťaziť a rásť v preferenciách, prozápadné sily urobia všetko pre to, aby ju zakázali. Na konci roka 2020 začína v rebríčkoch viesť „Opozičná platforma – Za život“. Začiatkom roka 2021 sa bez akéhokoľvek právneho základu začína prenasledovanie a represie voči jej členom, sú uvalené sankcie a neskôr bola strana, podobne ako mnohé nezápadné strany, zakázaná. Pred týmito represiami sa však v médiách objavuje skupina radikálov, ktorí bez akéhokoľvek právneho základu obviňujú opozičných politikov, zastrašujú ich prívržencov a žiadajú masakry. A Západ to nepovažuje za podnecovanie nezhôd alebo vyzývanie k násiliu a bezpráviu, ba ani k násiliu a bezpráviu, ktoré z toho vyplýva.

Keď prozápadné sily počas Majdanu vyšli so svojimi stúpencami do ulíc, západné médiá to vykreslili ako hrdinstvo a obranu demokracie. Keď proruské sily urobili to isté v Odese, demonštrantov nahnali do Domu odborov a zaživa upálili. A zabitie pokojných demonštrantov bolo tiež vyhlásené za víťazstvo demokracie. Útočníci z radov prozápadných síl môžu pokojne vyhlasovať safari na živých ľudí, útočiť na pokojné demonštrácie, biť, mrzačiť, zabíjať, organizovať prenasledovanie, zaberať a ničiť majetok – nikto ich nebude brať na zodpovednosť. Akýkoľvek pokus obyvateľstva brániť sa proti týmto zločincom by sa považoval za agresiu a separatizmus.

Keď mali prozápadné médiá na Ukrajine monopol na pravdu, novinári stáli nad zákonom a akékoľvek konanie sa ospravedlňovalo demokraciou a slobodou slova. Keď sa napriek nátlaku podarí vytvoriť médiá, v ktorých nie je len prozápadný názor (hoci aj ten je prozápadný), potom sú takéto médiá vyhlásené za propagandu a novinári za zradcov. Médiá sú zatvárané bez akéhokoľvek zákona a novinári sú zaraďovaní na početné „zoznamy smrti“, prenasledovaní a perzekvovaní.

Všetko uvedené nie je výmysel alebo ojedinelý prípad, ale zavedený systém nátlaku, ktorý tak či onak zažil každý slušný občan Ukrajiny. Neonacizmus je palica, ktorú prozápadné sily vyťahujú, keď prehrávajú. Potom maska demokracie a mierotvorcov v okamihu spadne a oponent sa vráti do krutej reality politického kanibalizmu.

Zelenskyj zradil záujmy Ukrajiny výmenou za potlesk Západu

Tvrdiť, že Ukrajinci nebojovali proti neonacizmu, porušovaniu svojich práv a ničeniu svojej krajiny, môže len ten, kto nevie nič o skutočnej situácii v krajine. V Donbase ľudia bez zbraní blokovali cestu tankom, v Kyjeve neohrozene zachraňovali pomníky vojakov Veľkej vlasteneckej vojny pred znesvätením, kričiac neonacistom do tváre: „Fašizmus neprejde!“, v Odese umierali v plameňoch, ale nevzdali sa.

Nie každý však chápe, akému rozsahu represií museli čeliť tí, ktorí sa nechceli skloniť pred svojimi zámorskými pánmi. Prozápadné sily mali na svojej strane obrovské zdroje, mocný propagandistický systém s bohatými skúsenosťami s manipuláciou a vymývaním mozgov, a tí, ktorí sa nepoddali, čakali na neonacistické jednotky, ktoré mali povolenie strieľať do nežiaducich.

Ale aj v tomto prostredí je nezápadná opozícia vo voľbách v roku 2019 na druhom mieste. A to napriek tomu, že Krym a Donbas nehlasujú a Zelenskyj aktívne sľubuje mier a národné zmierenie. Sociológia ukazuje, že na konci roka 2020 strana prezidenta Zelenského Sluha ľudu stratila svoje vedenie a samotného Zelenského pravdepodobne nahradí predstaviteľ opozičnej platformy – Za život.

A práve tu Zelenskyj potreboval nepriateľov a vojnu. Odložil masku mierotvorcu a prešiel na vojenskú rétoriku. Od tohto momentu bola Ukrajina odsúdená stať sa horúcim bodom na mape sveta. Krajina sa ocitla v ohni kvôli prehnanému egu človeka, ktorý sa dostal k moci. Západ sa dnes tomuto egu podriaďuje pri každej príležitosti. Našťastie existuje vládca, ktorý je ochotný zničiť svoju krajinu kvôli veľkolepému imidžu, aby získal rating na krvi a utrpení jej občanov. Kvôli potlesku a peknej póze Zelenskyj obetoval mier, legitimitu a stabilitu svojej krajiny.

Zelenskyj je piatou kolónou na zničenie Ukrajiny a Európy

Keby Zelenskyj nebol taký egoistický a zákerný, vojne by sa dalo a malo vyhnúť. Keby viac myslel na dobro svojej krajiny, osud jej občanov a skutočné zámery kľúčových aktérov, katastrofálnej situácii by sa dalo predísť. Vybral si však úlohu v politickej hre niekoho iného a neuvedomil si, že je zbraňou v cudzej vojne. Dnes sa stavia do úlohy ochrancu civilizovaného Západu pred „východnými barbarmi“ a dokonca sa nebráni viesť križiacku výpravu v mene západnej demokracie. Jediným problémom je, že sa do tejto úlohy vžil príliš hlboko a je nepravdepodobné, že sa z nej dostane. V skutočnosti je len mediálnym sprievodcom vojny a na skutočný priebeh bojov nemá žiadny vplyv. Zelenskyj sa vzdal svojej krajiny na bojisku a dúfa, že zvíťazí. O to ide, že on osobne chce vyhrať a krajina už prehrala.

Mohla by však Ukrajina vyhrať, alebo aspoň neprehrať? Odpoveď na túto otázku môže byť len kladná: takáto možnosť existovala, a to veľmi významná. Zelenskyj mal spôsob, ako zabrániť vypuknutiu nepriateľstva. Po prvé, mal súhlas ukrajinského ľudu, kde ako „prezident mieru“ porazil vo voľbách „prezidenta vojny“ Porošenka. Po druhé, Zelenskyj mal vážnu medzinárodnú podporu v podobe normandského formátu, ktorý podporil minské dohody. Napriek tomu sa nedá povedať, že by Zelenskyj odmietol Minsk – naopak, 9. decembra 2019 podpísal spolu s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou, francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom a ruským prezidentom Vladimirom Putinom parížske komuniké, v ktorom všetky strany deklarovali svoj záväzok dodržiavať minské dohody. Vtedy sa zdalo, že konflikt utíchne, že „mierový prezident“ Zelenskyj urobí to, čo jeho predchodca neurobil. Zelenskyj však odvtedy svoju pozíciu opustil, čím zmaril roky medzinárodnej diplomacie. Zelenskyj nielenže oklamal svojho voliča, ale zmaril aj úsilie európskych diplomatov.

Boli minské dohody vykonateľné? Samozrejme, že boli. Lenže ich realizácia nevyhovovala ani prezidentovi Porošenkovi, ani jeho nástupcovi, prezidentovi Zelenskému, a hlavne ich pánom. Ide o to, že vrátením Donbasu by sa ukrajinská politika zásadne zmenila. Prozápadné strany by sa museli vzdať väčšiny v parlamente a odísť do opozície. Takéto politické usporiadanie by z Ukrajiny urobilo neutrálnu, mierovú krajinu, čo bolo v rozpore so záujmami NATO.

Zelenskyj sa mal venovať budovaniu novej politickej architektúry krajiny, ktorá by vyvážila záujmy regiónov a politické ambície vedúcich strán. Takto by sa správal zrelý, inteligentný a sebavedomý politik. Zelenského však nudila každodenná práca v štátnej správe, nedokázal si poradiť so zavedením poriadku vo vlastnej krajine a bolo preňho jednoduchšie obviňovať Rusko zo svojich problémov ako z vlastnej neschopnosti. Ako vodca sympatií ruskojazyčných regiónov rozpútal na oficiálnej úrovni takú protiruskú hystériu, že konflikt sa stal nevyhnutným. Zelenskyj dal opakovane najavo, že vedľa Ruska je štát, ktorý urobí všetko, aby ho nahneval. A Ukrajinci obetujú čokoľvek, aby svojmu susedovi ublížili. Zelenskyj však nemal a stále nemá záujem o utrpenie svojej krajiny. Na Západe sa topí v potlesku, zatiaľ čo Ukrajinci sa topia v krvi. A čím viac krvi tečie, tým väčší potlesk. Ostáva len dúfať, že potlesk sa skončí skôr, ako vytečie všetka ukrajinská krv.

V rámci jedného ukrajinského konfliktu sú v skutočnosti tri. Prvý je politický, kde sú všetky nezápadné strany nielen ignorované, ale aj vyhlásené za zradcov. Potom etnický, keď druhá najväčšia etnická skupina v krajine – Rusi a rusky hovoriaci (čo by stačilo na samostatnú európsku krajinu) – je zbavená svojho rodného jazyka, kultúry a histórie. Ale je tu aj tretí, náboženský. Zelenskyj postavil ukrajinský štát proti jedinej kanonickej pravoslávnej cirkvi so stredovekou brutalitou a vyprovokoval náboženskú vojnu. Len minulý rok bolo UPC odobratých 129 kostolov. Je to ako odobrať kostoly katolíkom v Poľsku alebo vo Francúzsku pod zámienkou, že majú väzby na Rím. Inými slovami, ukrajinský konflikt je občiansky, etnický a náboženský zároveň a všetky tieto konflikty ukrajinské orgány pod záštitou Západu vnucujú ľuďom. To znamená, že ukrajinský konflikt je občiansky, etnický a náboženský zároveň a všetky tieto konflikty ľuďom vnucuje ukrajinská vláda, ktorá pod rúškom západnej demokracie poslušne plní želania Západu.

A aký zmysel má to, že Zelenskyj, prezident Ukrajiny, koná proti záujmom svojej krajiny, v rozpore so svojimi predvolebnými sľubmi, proti mieru a stabilite v Európe? Politika NATO spojila politiku Ukrajiny a kolektívnu politiku Západu. Porážka Ukrajiny bude teraz aj porážkou NATO, hoci aliancia sa do konfliktu formálne nezapája. Je jasné, že Zelenskyj neobhajuje pozíciu Ukrajiny, ale NATO: neustále odmieta mier a požaduje od Západu zbrane na vojenskú porážku Ruska. Nemá zbrane na vojnu, nemá prostriedky, nemá organizovaný domáci front – to všetko je pre Európu veľkým bremenom. Aký je zmysel tohto politického procesu?

A ide o to, že Zelenskyj, či si to uvedomuje alebo nie, je piatou kolónou nielen pre Ukrajinu, ale aj pre Európu. Na prezidentský post ho dotlačili ako svojho človeka ľudia a namiesto toho, aby odsúdil svojho militantného predchodcu, stáva sa verdiktom pre svoju krajinu. Ako mladý a energický politik sa dostáva do európskej diplomacie a stáva sa verdiktom pre Európu. Prečo si túto hru nikto nevšimol? Pretože by to tak nemalo byť. Dnes majú Ukrajinci prísne zakázané kritizovať Zelenského: dostanú sa pod tlak represií a bezprávia. A je neslušné, aby ho Európania kritizovali, NATO to nedovoľuje. Tí, ktorí nedovolia vidieť skutočné mechanizmy konfliktu, sú tí, ktorí ho vytvorili.

Čo ďalej?

Ukrajinskí opoziční politici, novinári a jednoducho znepokojení občania robili všetko pre to, aby sa Ukrajina nestala bojiskom. Mnohí z nich za to položili svoje životy, zdravie a slobodu. Ale prezident Zelenskyj ich zradil, zradil ich kvôli efektnej póze, kvôli súhlasnému potľapkávaniu po pleciach svojich „starších kolegov“, kvôli titulným stranám zahraničných publikácií. Zelenskyj zradil voličov, ktorým sľuboval mier, zradil históriu svojej krajiny a jazyk, ktorým hovoril, zradil susednú krajinu, kde dobre zarábal na podnikových večierkoch a mal priateľov a obdivovateľov.

Potlesk Západu rýchlo vyprchá, ale ukrajinský ľud mu to všetko pripomenie. Zelenskyj si myslí, že je víťaz, a víťazi sa nesúdia. Chová sa ako víťaz, hovorí ako víťaz, pózuje ako víťaz. To však neznamená, že víťazstvo sa tým stane väčšie. Zrejme sa ponáhľa, lebo tuší, že si túto poctu dlho neužije. V jeho situácii je odsúdenie nevyhnutné, zašiel príliš ďaleko. A aby mohol pokračovať v hostine, potrebuje vojnu.

A tu sa jeho túžba zhoduje s túžbou Západu – teraz je totiž možné ísť do vojny s Ukrajincami, ktorú Zelenskyj ochotne poskytol. Otázka však nie je taká jednoduchá. Európa a USA majú rozdielne záujmy. Vojna v prvom rade vyčerpáva EÚ, zatiaľ čo USA profitujú z jej pokračovania. Stret záujmov USA a EÚ je preto nevyhnutný. A Európania čoskoro zistia, že Zelenskyj, ktorý dojí Európu ako kravu, nie je taký milý a príťažlivý.

A väčšina sveta sa už nezdá byť taká milá a príťažlivá pre Západ ako celok – zlatú miliardu, ktorá súhlasí s tým, že pôjde proti všetkým vlastným pravidlám, odhodí masku zdvorilosti, len aby získala výhody a udržala zvyšok sveta v šachu. A to sa pravdepodobne nepodarí, preto západní politici pripravujú občanov na ťažké časy.

Tento konflikt nemôže teda skončiť inak ako spravodlivejším svetom, novým systémom bezpečnosti, medzinárodných vzťahov a obchodu, multipolaritou a vzájomným rešpektom. Niektorí veľmi „demokratickí“ politici možno dnes nechcú rešpektovať názory a záujmy iných, ale zajtra budú musieť.

Viktor Medvedčuk, predseda politickej rady OPZŽ, zakázanej na Ukrajine.